referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Olympia
Utorok, 17. septembra 2019
Edouard Manet
Dátum pridania: 06.08.2007 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: BzzMajka
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 3 890
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 11.2
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 18m 40s
Pomalé čítanie: 28m 0s
 

.Edouard Manet patril k najoriginálnejším a najvplyvnejším maliarom 19. storočia. Je považovaný za „otca“ impresionizmu, ponúkol maliarom, ktorí ho nasledovali, svoj záujem o experimentovanie s tematikou i farbami spolu s nesmierne príťažlivým riešením, tak ako to videl na tlačiach japonských drevorezov. Odkloniac sa od tradície, vytvoril celkom moderné maliarstvo, zaujímavú alternatívu k oficiálnemu umeniu.

Jeho nekonvenčné výjavy zo života a jeho úchvatný temperamentný rukopis znamenal pre francúzske maliarstvo oživujúci podnet a pre impresionistov zdroj inšpirácie. Manet sa sám nepovažoval za priekopníka, ale skôr za umeleckého nasledovníka starých majstrov. Názor jeho učeníkov bol však celkom odlišný. Kritika zatracovala jeho dielo ako vulgárne a jeho akty považovala za obscénne. Toto zásadné nepochopenie umelca hlboko zasiahlo napriek tomu, že pochádzal z bohatej rodiny umenie nebolo pre neho zdrojom obživy. Jemne vychovaný a spôsobný Manet bol celkom nepripravený čeliť škandálom, ktoré vyvolali jeho obrazy. Manet túžil po uznaní a verejnom ocenení, ktoré mu však osud odopieral až do jeho stareckých rokov, keď už jeho sily prelomila zákerná choroba.

Manet sa narodil v Paríži 23. januára 1832 ako najstarší syn vyššieho štátneho úradníka na ministerstve spravodlivosti. Zázemie, ktoré mal vo svojej zámožnej rodine ho predurčovalo k naplneniu plánov jeho otca Edourda, ktorý chcel aby si Manet vyhudoval kariéru ako právnik. Manet však nemal povahu ani potrebné sklony kráčať v šľapajach svojho otca. Od samého začiatku pokladal školu za nudnú a bol v školských laviciach ustavične nepozorný. Oveľa šťastnejší bol doma pri svojej zbožňovanej matke Eugénie. Pani Manetová mala umelecké sklony a zariadila pre Edouarda a jeho dvoch mladších bratov večerné hodiny výuky hry na klavíri. Edouard sa okrem toho učil po večeroch kresliť pod dozorom svojho strýka Edmonda Fourniera, vášnivého milovníka umenia. V roku 1848 sa napätie medzi šestnásťročným Edouardom a jeho otcom vyhrotilo. Otec chcel mať zo svojho syna právnika, chlapec však túžil byť maliarom. Manetov otec bol so synovým plánmi spočiatku rozčarovaný, napokon sa im však podarilo nájsť kompromis. Edouard súhlasil s tým, že dá pred prípravou na kariéru právnika alebo maliara prednosť službe v námorníctve. Na príjmacích skúškach prepadol, dostal však šancu zopakovať ich pod podmienkou, že bude pracovať šesť mesiacov ako námornícky kadet na dopravnej lodi 9. decembra 1848 sa Manet vydal na plavbu do Ria de Janeiro.

Umelecká kariéra Po návrate z plavby Manet skúšky znova zopakoval a opäť prepadol. Medzičasom spoznal tvrdosť námorníckeho života a prosil otca, aby mu dovolil stať sa maliarom. Manetov otec si uvedomil naliehavosť Edouardovej žiadosti a ustúpil.

V januári sa stal žiakom uznávaného parížskeho figuralistu Thomasa Coutoura. Manet mal vrodený maliarsky talent a veľmi rýchlo vynikol nad ostatnými spolužiakmi. Vo veku 18 rokov mal už vyhradený názor na maliarske umenie, ktorý sa nezhodoval s umeleckým zameraním jeho učiteľa. Prekonané tradičné myslenie a vyumelkovanosť akademického umenia ho popudzovali. Keď dostal úlohu vytvoriť kópiu antickej sochy, namaľoval ju postavenú na hlavu, pretože „ak bola oveľa zaujímavejšia“. „Človek by si mal uvedomiť domu v ktorej žije, a maľovať to čo vidí.“ – vyhlásil Manet. V období v ktorom študoval u Countoura, bol Manet odlišnou osobnosťou ako v neskorších rokoch. Bol to stredne vysoký, fyzicky silný a atraktívny muž. Kútiky jeho úst sa často dvíhali v ironickom úsmeve. Mal ostrý, hlboký pohľad, nepokojné, pohyblivé oči a hrdú, elegantnú chôdzu. Manet bol zdvorilí a šarmantný muž, bol skutočne nezvyčajným revolucionárom. Napriek nekonvenčným myšlienkam, ktoré vkladal do svojej tvorby, po ničom viac netúžil po uznaní v renomovanom centre francúzskeho umeleckého sveta- parížskom Salóne.

 Sklamanie a škandál V roku 1850 prežil Manet milostné dobrodružstvo s pôvabným dvadsaťročným holandským dievčaťom. Bola to učiteľka klavíra, ktorá mu o dva roky neskôr porodila syna. Zverejňovať tento vzťah bolo pri Manetovom rodinnom pôvode a jeho povahe takmer nemysliteľné, nehľadiac na prísnosť jeho otca, ktorý by k takémuto „hriešnemu“ zväzku nikdy nedal svoj súhlas. S pomocou matky napokon Manet našiel pre syna a milenku podnájom. V nasledujúcich rokoch, dokonca aj po sobáši, prehlasovala Manetova žena ich dieťa za svojho brata a Manet, na verejnosti tvrdil, že je chlapcovým krstným otcom. Manet študoval u Coutoura šesť rokov. Počas tohto obdobia podnikol iba jedinú cestu do Talianska, kde v roku 1853 pracoval na kópiách starých majstrov v Benátkach, Florencii a v Ríme. V roku 1956 od Coutoura definitívne odišiel a založil si vlastnú živnosť. Ešte predtým, ako sa definitívne usadil, podnikol cesty do galérií v Holandsku, Nemecku, Rakúsku a Taliansku, kde usilovne skicoval. Manet tvrdo pracoval, našiel si však aj čas na rozptýlenie, predovšetkým večerné posedenia a diskusie v kaviarni, kde sa stretával s výkvetom umeleckej spoločnosti. Svojím uvoľneným správaním a neodolateľným šarmom si ľahko získal priateľov, ku ktorým patril aj skvelý básnik Charles Baudelaire. Obaja muži sa stretli v roku 1858 a zostali nasledujúcich 9 rokov blízkymi priateľmi až do Baudelairovej predčasnej smrti, spôsobenej ochorením na syfilis. Manet bol veľkorysým spoločníkom, ktorý neodmietol pomoc v núdzi, a neraz požičal Baudelairovi aj Monetovi peniaze.

V roku 1859 vystavil Manet na Salóne svoju prvú maľbu „Pijan absintu“. Bol to jeden z Manteovích ranných obrazov, ktoré porota Salónu kritizovala a odmietla pre jeho nekompromisný naturalizmus, námety z tienistých stránok reality sa dali akceptovať jedine vtedy, keď mali komické alebo pitoreskné ladenie. Manetovým modelom bol opitý úbožiak predstavujúci spoločenskú spodinu. Očakával úspech, narazil však na jednoznačné odmietnutie. Porota Salónu odmietla každoročne pred výročnou výstavou tisícky malieb. V roku 1863 to bola polovica s predložených piatich tisícov výtvarných diel. Odmietnutí umelci sa ohradzovali s toľkou rozhodnosťou a trpkosťou, že vtedajší vládca Napoleon III. Sám panovník nevynikal citom pre umelecké hodnoty ale i tak sa zozhodol do celého prípadu zasiahnuť. Oficiálny denník priniesol 24. apríla oznam o usporiadaní osobitnej výstavy odmietnutých diel s názvom „Salón odmietnutých“. Rozhodnutie o správnosti výroku poroty alebo oprávnenosti výhrad odmietnutých umelcov sa tak prenieslo na umelecké publikum. Odmietnuté umelecké diela pre Salón v roku 1863 boli aj Manetove „Raňajky v tráve“. Obrazy deponovali v Palais d Industrie, každý z nich označili na zadnej strane písmenom R (Refusé – odmietnutý ). Trpko sklamaný Manet neprestával túžiť po verejnom uznaní a začal v zápästí pracovať na diele „Koncert v Tuilerijských záhradách“, ktoré zobrazuje modernú parížsku spoločnosť sediacu pod stromami vo vybranom dobovom oblečení. Priatelia prijali obraz dosť vlažne, a maľba sa preto v roku 1862 v Salóne nakoniec neocitla. Dve dalšie Manetove práce, s ktorými sa zúčastnil Salónu. Porota napriek prísny kritériám prijala.

Umelcovo sebavedomie po tomto uznaní vzrástlo a hrialo ho predovšetkým presvedčenie, že konečne dokázal rodičom správnosť svojej životnej voľby. Manetov úspech bol osudovo načasovaný, pretože krátko potom jeho otec zomrel. Na súkromnej výstave v roku 1863 zažil Manet bolestivé rozčarovanie nad kritickým prijatím jeho diela „Koncert v Tuilerijských záhradách“. Napriek nepriazni okolia sa však zúčastniť Salónu v roku 1863 so svojím dielom Raňajky v tráve“. Toto dielo sa považovalo za provokačné a súvekou spoločnosťou ostalo nepochopené. Vyslúži si tvrdú kritiku a škandál spôsobila použitá technika a voľba námetu. Umelcovi vyčítali zanedbanie tradičných pravidiel objemu a perspektívy, čo ho doviedlo k vytvoreniu plochého obrazu bez hĺbky, takže predstavuje na jednom obraze dva momenty a to, kúpajúcu sa a potom na tráve odpočívajúcu ženu, a pridržiava sa, tak ako predchodcovia, japonských drevorezov, ktoré vtedajší francúzsky umelci zvlášť obdivovali. Ak kritikov umelcova technika podráždila, tému obrazu pokladali za celkom neodpustiteľnú. Kládli mu otázky typu: „Čo robila nahá žena sediaca v lese s dvoma oblečenými mužmi?“. A situácia bola ešte komplikovanejšia, totiž, obaja muži pri boli známe osobnosti, autorovi priatelia. Ak mal byť akt v tom čase prijateľný, musel mať navyše mytologické, kultúrne alebo didaktické pozadie. Obraz neprijali, získal však možnosť publicity na novozaloženom Salóne odmietnutých, kde sa vystavovali všetky tie diela, ktoré u poroty neuspeli. Manet sa tu ocitol v dôstojnej spoločnosti ako bol Cézanne či Whistler. Salón odmietnutých vyvolal nebývalí záujem. Diela zožali posmech divákov, Manetovo dielo však rozpútalo skutočný škandál. Publikum, od ktorého umelec očakával pochopenie, častovalo obraz posmeškami a výhradami voči neslušnosti namaľovaného aktu ženy, ktorý sedia na tráve oblečený, ktorí sú navyše odetí podľa najnovšej módy.

V rozpore so svojou snahou po získaní oficiálneho uznania stal sa napokon Manet známym najmä ako vedúca osobnosť skupiny nekonformných umelcov. Keď v roku 1865 prijali na výstavu Salón dielo „Olympia“, rozpútala sa proti nemu búrka kritiky. Kritici spolu s publikom považovali dielo za škandalózne. Nahá prostitútka hľadí bez záujmu a hanby z obrazu póze klasickej Venuše. Moralisti boli otrasení trúfalosťou autora, ktorý si dovolil posmešne siahnuť na tradíciu. Prudká násilná reakcia publika uvrhla Maneta do hlbokej depresie, ktorá mu dokonca istý čas bránila pokračovať v tvorbe. Uchýlil sa do Španielska, kde študoval Velázquezovo umenie. Napriek tomu, že tieto roky boli obdobím zápasu, o uznanie, mal Manet tú výhodu, že nemusel zápasiť s finančným nedostatkom. Po smrti svojho otca mal dosť peňazí na živobytie aj na pohodlné spolužitie so Suzanne, ktorá sa stala jeho zákonitou manželkou. Manželia viedli rušný spoločenský život, plný zábavy a hudobných večierkov. Manet často navštevoval módne kaviarne, najmä Café Guerbois, kde sa každý štvrtok schádzala Manetova skupinka. Patril do nej Whistler, fotograf Nadar, Renoir, Degas a Monet. Pri kaviarenskom stole sa stretával aj s Emilom Zolom, ktorý sa stal zástupcom jeho umenia.

Vo veku 35 rokov bol Manet naďalej vzdialený tomu, aby si urobil z tvorby zdroj živobytia. Naďalej túžil po verejnom ocenení a tento nesplnený sen ho viedol k inštalovaniu súkromnej expozície na Svetovej výstave v Paríži v roku 1867. Ohlas výstavy neoprávňoval, ako sa dalo právom predpokladať, k žiadnemu optimizmu. Ľudia húfne prichádzali, aby si s Manetovho diela robili posmech, a ich postoj bol vzdialený akémukoľvek pochopeniu a obdivu. Manet mal neočakávaný úspech na Salónoch v rokoch 1868 a 1869, kritika a publikum si však zachovávalo k jeho tvorbe naďalej odmietavý postoj. Deprimovaný maliar vyzval v stave krajného duševného napätia po rokoch tvrdej kritiky svojej tvorby dokonca istého známeho novinára Edmonda Durantyho na súboj pre jeho kritickú recenziu v tlači. Súboj sa skončil šťastne prímerím a symbolickým obnovením priateľských vzťahov. V júli 1870 prerušil Manetovu prácu začiatok vojny medzi Pruskom a Francúzskom, v ktorej sa stal z umelca poručík Národnej gardy. Vojenské povinnosti si plnil v Paríži a rodinu poslal do Oloronu v Pyrenejách. Po mesiacoch útrap v meste obsadenom armádou sa začiatkom roka 1871 vydal za matkou, manželkou a synom.

V máji sa spolu vrátili do Paríža, kde žili až do konca Komúny. Napäté udalosti si však vyžiadali svoju daň premietnutú do Manetovho zdravia, ktorý sa nervovo zrútil a musel sa ísť zotaviť do Bouloogne. Tento rok bol však zároveň rokom osudového zvratu. Známy obchodník s umením Paul Durand- Ruel kúpil 30 Manetových diel a keď Salón nasledujúcich dvoch rokoch prijal umelcove maľby, bol úspech konečne na ceste. Manet bol v tom období štyridsaťročný. Pod vplyvom mladých maliarov, medzi ktorými sa pohyboval, začal experimentovať s maľbou v Plenéri a jeho farebnosť zosvetlila. V Argenteuil maľoval spoločne s Monetom a Renoirom živším, oveľa spontánnejším štýlom. Keďže naďalej pociťoval rešpekt voči rozhodnutiam poroty oficiálneho Salónu, odmietol sa v roku 1874 zúčastniť na výstave, ktorú usporiadala skupina impresionistov. Manet však s ich cieľmi otvorene sympatizoval a bol oddaným obhajcom ich tvorby.

Osudové ochorenie V sedemdesiatych rokoch bola Manetova pozícia na výstavách Salónu naďalej kolísavá. Kritika prijímala maľby spochybňovaného umelca s čoraz väčším uznaním a jeho maliarska technika bola virtuóznejšia ako kedykoľvek predtým. Koncom desaťročia sa však začali ohlasovať príznaky narušeného zdravia. Ľavá noha ho nepretržite bolela, trpel záchvatmi neprekonateľnej únavy a neuralgických bolestí v celom tele. Manet istý čas predpokladal, že ho trápi reumatizmus a dôsledky nervového vyčerpania. Lekár však diagnostikoval jeho ťažkosti ako locomotor ataxia, čo bolo ochorenie pokročilého štádia syfilisu. Manet sa podrobil liečbe v Bellevue neďaleko Paríža. Neprestával maľovať, vymenil však maliarsku paletu za pastel, ktorý bol fyzicky menej náročný ako olejomaľba. V roku 1880 si prenajal vilu pre Versailleskom parku, kde sa chcel zotaviť z choroby. Typickému mešťanovi Manetovi však chýbal ruch Paríža.

Len čo symptómy jeho ochorenia dočasne ustúpili, vrhol sa opäť do práce a do spoločenského života. Manetove diela boli v tom čase menej revolučné ako v šesťdesiatych rokoch a v roku 1881 ho Salón ocenil medailou. Koncom toho istého roka získal dokonca titul rytier Cestnej légie, čo bolo predovšetkým zásluhou jeho dlhoročného priateľa Antonina Prousta, vtedajšieho ministra kultúry. Pre Maneta prišli však tieto ocenenia neskoro na to, aby sa z nich mohol na plno tešiť. Ochromený bolesťami a ustavične podráždený prekonával nové a nové liečebné kúry. Jeho stav sa však napriek tomu všetkému prudko zhoršoval. Leto roku 1882 strávil na vidieku, kde zostavil svoju poslednú vôľu a vrátil sa do Paríža ako umierajúci muž. V marci roku 1883 sa k príznakom choroby pridala gangréna, pre ktorú mu 20. apríla amputovali ľavú nohu. Manet zomrel 30. apríla v krutých bolestiach vo veku 51 rokov. Nasledujúci deň po umelcovom skone sa otvorili brány Salónu 1883.

Maliar svojich súčasníkov Manet je azda najťažšie zaraditeľným umelcom zo všetkých velikánov 19. storočia. Jeho súčasníci ho hodnotili ako excentrika, on sám pritom túžil po konvenčnom akademickom úspechu a poctám. Bol súčasťou skupiny impresionistov, nikdy s ňou však nevystavoval. Bol maliarom moderného života, jeho úcta k starým majstrom bola však oveľa hlbšia ako ktoréhokoľvek jeho súčasníka. Niektorí kritici ho obviňovali z nedostatku obrazotvornosti a tvrdili, že dokáže namaľovať iba to, čo vidí pred sebou, pre iných boli jeho maľby najprenikavejším a najúplnejším zachytením doby. Tieto paradoxy odrážajú mimoriadnu mnohostrannosť Manetovho umenia a jeho nedogmatický prístup ku všetkému, čo sa s ním spájalo. Maľoval krajiny, výjavy z každodenného života, zátišia, portréty, tradičné náboženské námety, epizódy z nedávnych dejín a viaceré ďalšie námety, ako boli napríklad slávne „Raňajky v tráve“, ktoré sa vymykajú akémukoľvek zaradeniu. Škála jeho malieb siaha od intímnych skíc až k veľkorozmerným plátnam, ktoré mali očariť publikum Salónu. Manet bol okrem toho vynikajúcim kresliarom a skvele zvládal aj pastel a grafické techniky. Vo všetkých týchto oblastiach prejavoval intuitívny cit pre zvláštnosti predlohy. Rovnako ako viacerí iní umelci aj Manet len nerád o tvorbe teorizoval. Keď ho raz požiadali, aby uverejnil svoje postrehy o umení, odpovedal: „ Nie, nevyjadril by som sa dobre, pretože to nie je moja úloha, a každý by sa mal držať svojho remesla.“

Spontánne skice Napriek tomu, že Manetova práca je taká mnohostranná, jeho základom je predovšetkým kresliarska pohotovosť, vďaka ktorej dokázal zachytiť život okolo seba na bulvároch a v parížskych kaviarňach. Svoj skicár mal neustále so sebou a neúnavne zachytával svoje postrehy na papier. Jeden zo súčasníkov opísal jeho sústredené štúdium objektov takto: „ Aj ten najnepatrnejší objekt alebo drobný detail objektu okamžite prenášal na papier. Tieto skice, rýchle kresby, ktoré by mohol niekto považovať za okamžitý záznam, prezrádzajú, s akou istotou dokázal zachytiť najtypickejšiu črtu a zvoliť rozhodujúci okamih.“ Zmysel pre spontánnosť, ktorú prejavil vo svojich kresbách, bola rozhodujúcou črtou jeho pracovnej metódy a premietala sa do celej Manetovej umeleckej tvorby. Vďaka priateľstvu s inpresionistami si Manet obľúbil maľovanie v plenérii. Väčšinou obrazov však dokončoval v ateliéri a mal problémy so spontánnosťou výrazu, ktorý sa v týchto podmienkach ťažko dosahoval.

Modely z rodinného prostredia Manet sa snažil prekonať konvenčnosť a formálnosť, ktorá sa spájala s prácou podľa profesionálnych modelov, tým, že na pózovanie využíval zväčša členov svojej rodiny alebo blízkych priateľov. V umelcových dielach sa preto často objavujú jeho bratia, švagrovia, švagriná Berthe Morisotova a rôzny priatelia s pomedzi umelcov alebo umeleckých kritikov. Manet však nikdy nepodliehal ustáleným pravidlám. Pri diele „ Raňajky v tráve“ a „Olympia“ pracoval podľa profesionálneho modelu Victorine Meurentovej . Obom týmto maľbám predchádzala starostlivá príprava, častejšie však, ako poznamenal jeho priateľ Emile Zola, improvizoval: „Keď začínal prácu na obraze, nikdy nevedel, aká bude jeho konečná podoba.“ Manetove maľby skutočne málokedy budia dojem precízne naplánovaných kompozícií zdá sa, akoby ho nové myšlienky napadli neraz práve pri práci v zápale inšpirácie, a umelec musel prekonávať úporný vnútorný zápas, kým dielo zavŕšil. Bol prehnane sebakritický a neúnavne premaľúval jednotlivé časti obrazu, alebo plátno jednoducho zničil a začal odznovu, pokým nebol s prácou spokojný. Spisovateľ George Moore si objednal u Maneta svoj (dnes už, žiaľ, zničený) portrét a opísal vyčerpávajúci postup maliarskej práce: „Videl som, ako zoškrabal čerstvo namaľovaný portrét a začínal odznova. Pol hodinu na to premaľoval vlasy, ktoré boli čoraz svetlejšie a žiarivejšie. Maľba pritom nestrácala nič zo svojej kvality.“ Napriek tomu, že Manet vyhľadával námet v súčasnosti, vracal sa vo svojej inšpirácii neraz aj k umeniu starých majstrov. Neúnavne študoval diela v Louvri, podľa ktorých namaľoval početné kópie, podnikol cesty do Holandska, Talianska a Španielska. V Španielsku ho očarilo Velázquezovo dielo. Manetova záľuba v čistých, kontrastných formách na neutrálnom pozadí, ktorú vidíme v jeho diele „Hráč na píšťalu“ , prezrádza vplyv tohto veľkého umelca 17. storočia. Ďalšou Manetovou inšpiráciou bola japonská grafika, na ktorej obdivoval výraznú farebnosť a efektnú plošnú kompozíciu. V „Portréte Emile Zola“ manifestačne vložil do obrazu na stenu za modelom japonskú grafiku, rytinu podľa Velázquezovho diela a vlastnú maľbu „Olympia“. Príznačná smelosť Manetovej tvorby spočíva nielen v riešení kompozície a vo výbere farieb, ale aj v spôsobe narábania svetlom a tieňom. Bežná akademická maniera spočívala vo veľmi jemnom odstupňovaní svetla a tieňa, takže tmavá plocha prechádzala plynule do svetlej. Manet bol v rozpore s týmto klišé milovníkom silných kontrastov. Jeho maľby pripomínajú preto efekt, ktorý vzniká pri použití fotografického blesku, keď sú formy jasne rozlíšené, ale pôsobia sploštene. Tieto pohŕdanie tradičnou modeláciou tvarou vtedajších kritikov pobúrilo. Jeden z nich o diele „Olympia“ napísal: „Tiene sú naznačené väčšími alebo menšími sivočiernymi fľakmi... Krásna žena má prinajmenej kosti, svaly, pokožku a nejakú farbu. Tu nenachádzame nič podobné.

Zakladateľ moderného umenia Manetovo dielo už dnes kritikov neuvádza do zúrivosti, necháva ich však naďalej v pomykove. Napriek tomu, že tento umelec všeobecne uznávaný ako popredná osobnosť maliarstva 19. storočia a jeho pôsobivý rukopis mu získal gloriolu slávy, vzpiera sa jeho dielo bežnej analýze. Neraz, tak ako v prípade jeho posledného majstrovského diela: „Bar vo Folies-Bergére“, je maľba natoľko záhadná, že je problematické ju presne charakterizovať. Zdá sa, akoby námetom bolo maliarstvo samo, nie udávaný námet. Táto nezaťaženosť literárnymi, anegdotickými alebo moralistickými námetovými väzbami a využívanie rýdzo vizuálnych fenoménov zaraďuje Maneta medzi zakladateľov moderného umenia.

 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.