Odievanie starovekého Egypta:

Je známe, že prastaré tkáčske umenie ovládali už v starovekom Egypte. Textilný mat. poskytovala príroda – najmä ľan, konope, ovčia vlna bola typická pre Mezopotámiu. Z týchto surovín postupným spracovaním získavali vlákna. Spriadaním surových vlákien vznikla niť, ktorú už bolo možné rozdeliť na sústavu osnovných a úžitkových, nití ktoré sú na seba kolmé a ich vzájomným preväzovaním najskôr na ráme, neskôr na tkáčskom stave – krosnách, vzniká plošná textília – v tomto
prípade ešte veľmi jednoduchá tkanina. Pretože prírodné ľanové, konopné i ovčie vlákna majú žltkastú až hnedkastú farbu, postupným praním, sušením, kropením a ďalším sušením získavalo farbu bielu

V textilnej výrobe sa postupne vytvorili špecializácie podľa používaného materiálu. Táto technológia sa stala základom textilnej výroby a počas storočí sa postupne zdokonaľovala. Doklady o odevnej kultúre Egypta sa zachovali v umeleckých pamiatkach ako napríklad nástenné maľby, kde boli zobrazované postavy zaodeté podľa hierarchického a sociálneho postavenia, na ktorého vrchole stál faraón ako vládca a prevtelené božstvo, či v nálezoch v hrobkách. Aj keď egyptská kultúra a umenie podliehalo prísnemu kánonu a štylizácii, zobrazované námety vychádzali z reality. A tak sa zachovali poznatky o odeve mužov a žien podľa kasty. Klimatické podmienky Egypta vyžadovali ľahký a vzdušný odev. Odev a jeho ozdoby a doplnky sa stávajú znakom sociálneho postavenia. Najstarším a najjednoduchším typom odevu bola bederná rúška.

Bederná rúška – pruh látky omotaný okolo bokov tvorí základ odievania. Bola krátka, kryla predovšetkým boky, siahala od pásu dole do polovice stehien. V tejto podobe pracovný odev najširších vrstiev

Odev Faraóna – doklad o tom, ako sa postupne z prostého a funkčného odevu stal odev reprezentačný, symbolizujúci moc a bohatstvo. Bederná zásterka sa predlžovala a predný diel niesol odznaky moci. Neskôr bol odev doplnený o jemnú priesvitnú tuniku, nezošitý, široký šál kryjúci ramená. Kontrast k bielemu odevu tvorili šperky a ozdoby s magickými symbolmi, alebo odznaky úradu. Výsadou faraóna boli aj sandále.

Kňazi – holohlaví, s odstráneným obočím, cez hruď nosili šikmo uviazanú šerpu. Vyšší kňazi si obliekali kožušinu leoparda a biele sandále.

Vezír – najvyšší úradník, dlhá tunika a odznak úradu pektorál (závesná ozdoba v tvare doštičky s obrazom bohyne Maat), parochňa, malá briadka

Pisári – čistý biely odev - symbol čistej duševnej krásy

Odievanie žien – základom bol úzky púzdrovitý odev - kalasiris z jemného plátna obopínajúci postavu, nedovoľoval väčšie kroky. Dĺžka určená postavením

-pracujúce ženy – do polovice lýtok
-vznešené Egypťanky – dlhý ku členkom

Horný okraj kryl poprsie alebo siahal tesne pod ne. Neskôr pôvodné kalasiris bolo doplnené vrchným rúchom – hladkým, priesvitným, plisovaným. Toto jemné
plisované riešenie pripomínalo kvet lotosu.

Ďalej bol textilný materiál využívaný aj pri zariaďovaní obytných priestorov (výrobe nábytku) a taktiež pri významnom egyptskom obrade, akým bolo balzamovanie mŕtvol, sa používalo jednoduché plátno a riedko tkaná látka, ktorú by sme dnes prirovnali k obväzu.

Odievanie starovekého Grécka:

Odev starovekého Grécka spájal krásu s účelnosťou – plne rešpektoval telo bez strihov a šitia, tvorený priamo na postave nositeľa. Voľne riasené tkaniny spĺňali hygienické a klimatické podmienky. Materiál sa tkal v menších kusoch a šírka tkaniny bola závislá od šírky tkáčskeho stroja, tvar odevu závisel od materiálu. Úprava odevu dodržiavala slohovú jednotu. Proporcie odevu boli harmonicky vyvážené a definitívny tvar odevu bol výrazom estetického cítenia nositeľa.

Najstarší odev bol z vlny, ktorú domácky spracúvali Dórovia – bol ťažký a nedal sa jemne riasiť. V klasickej helenistickej dobe sa do Grécka dostali nové materiály -jemné plátno z Egypta, hodváb z Číny, bavlnené tkaniny z Indie.

Dórske obdobie – odevy z ťažkých tkanín (vlny).