Hudba od praveku po dnešok

Hudba od praveku až po barok
Hudba slúžila spočiatku ako sprievod k magickým obradom. Už v 12. storočí pred n. l. bol v antickom Grécku prepracovaný systém hudobnej teórie. Na počiatku nášho letopočtu sa nachádzajú stopy kultúry dožívajúcej antiky v kresťanských spevoch. Osou vývoja umelej hudby sa stáva gregoriánsky chorál, ktorý sa od konca 6. storočia šíril celýžm rímskokatolíckym svetom až do konca 1. tisícročia. Z obdobia gotiky (12.-14. storočie) sú známe svetské spevy v národných jazykoch – trubadúrske (Francúzsko, minnesang, (Nemecko) a začiatky viachlsného rytmizovaného spevu, vyvýjaného hudobníkmi združenými pri parížskej katedrále Notre Dame. V 15. a 16. storočí sa stáva kultúrnou veľmocou oblasť Holandska a Belgicka, kde sa obdivuhodná syntéza neskorogotického a renesančného cítenia rozvíja hlavne v maliarstve, ale I v hudbe. Jej prejav madrigal zhudobňuje všetku významnú poéziu renesancie. Rozvíja sa v Taliansku, Anglicku i vo Francúzsku (chanson). Pestrý obraz hudby storočí renesancie nemožno vyjadriť jediným štýlovým označením, jej tvorcovia sa viac opierali o myšlienku a venovali väčšiu pozornosť forme I obsahu textu než zmyslovej skúsenosti. Na jej princípy a postupy nadviazala i nasledujúca veľká epocha baroka.

Hudba baroka
Hranicu medzi hudobnou renesanciou a barokom možno pre jednoduschosť položiť od roku 1600. Toto obdobie pinieslo zmenu nielen slohovú, ale hlavne na prospech zvukového vyznenia celku tým, že namiesto melodického lineárneho systému prináša princíp horizontálno-vertikálny, t. j. melodicko-harmonický, ktorý sa vtedy stal základným princípom hudobného vývoja a platí od toho času až podnes. Jedna z jeho foriem je recitatív. Pri ňom sa melódia a rytmus prispôsobili textu, ktorý bol zväčša citovo vypätý, dramatický – kde sa už objavujú príznačné črty barokového umenia. Stal sa základom najvýznamnejšieho barokového hudobného divadla- opery. Vysokú umeleckú hodnotu dosiahla opera v dielach C. Monteverdiho, G. B. Pergolesiho a i. Prudkým vývojom prechádzala ajinštrumentálna hudba. Tu bol najvýznamnejšou novinkou princíp koncertu, ktorý doviedli do dokonalosti v Taliansku A. Corelli, A. Vivaldi a v Nemecku J. S. Bach a F. Händel.

Hudobný klasicizmus
V čase vrcholového baroka sa už rodil v Európe nový sloh – klasicizmus, ktorý prinášala nová trieda – mešťanstvo. Oslobodzovala sa od náboženských predstáv a hlásala návrat k prírode, všeobecnej zrozumiteľnosti a prirodzenej kráse, k užšiemu spojeniu s ľudovou spevnosťou.

Vznikajú nové formy inštrumentálnej hudby: sonáta a symfónia. Reformuje sa aj opera (Ch. W. Gluck). Medzi najvýznamnejších predstaviteľov nástrojovej hudby klasicizmus patria umelci: J. Haydn, W. A. Mozart a L. van Beethoven.

Hudobný romantizmus
Po francúzskej revolúcii nastúpila namiesto feudálnej vrastvy buržoázia, ktorá priniesla aj iný vzťah k životu. Rozpor medzi ideálmi a skutočnosťou podnietil vznik umeleckej orientácie 19. storočia – romantizmu. Jeho príznačné črty sú subjektivizmus, vlastný citový život, priateľstvo, nacionalizmus (mytológia vlastného národa) i exotické témy. Romantizmus v hudbe je charakterizovaný hľadaním najpôsobivejšieho spojenia básnickej myšlienky s hudobným tónom. Začal tým génius klasickej hudby F. Schubert, v opere C. M. von Weber, v Taliansku G. Rossini, G. Donizetti, v orchestrálnych akomorných skladbách F. Mendelssohn-Bartholdi, R. Schumann, F. Chopin či po revolučných rokoch 1848-49 tzv. novoromantici: Francúz H. Berlioz, svetoobčan maďarského pôvodu F. Liszt, Nemec R. Wagner i jeho protipól operný skladateľ G. Verdi a G. Bizet. Ich súčasník J. Brahms bol označovaný za zakladateľa novoklasicizmu, keď protestoval proti novoromantickému chápaniu hudby. Storočie romantizmu malo svojich predstaviteľov i vo Francúzsku (Ch. Gounod, J. Offenbach), v Nórsku (H. Grieg), v Rusku (M. I. Glinka, P. I. Čajkovskij, M. P. Musorgskij, A. Rimskij-Korsakov) a v iných krajinách.

Hudba konca 19. a začiatku 20. storočia
Na rozhraní storočí nie je jednota myslenia ani jednota štýlu. V hudbe sa vyskytujú rozmanité, často protichodné smery. V diele R. Straussa ešte preznieva romantizmus, prechodnú dobu ho reflektuje G. Mahler, A. Skrjabin, v drastických námetoch našiel záľubu G. Puccini a hľadanie vlastného sveta je cítiť v dielach M. Regera, či P. Hindemitha. C. Debussy, zakladateľ impresionizmu, sa postavil proti kultu minulosti, iným spôsobom tiež M. Ravel, či tí, ktorí ich odmietali (napr. A. Honegger, D. Milhaud, I. Stravinskij, B. Bartók či A. Schoenberg a jeho žiaci A. Berg a A. Webern). I v Sovietskom zväze, kde hudba mala byť „zbraňou pokroku”, sa objavilo niekoľko ganiálnych skladateľov (S. Prokofiev, D. Šostakovič, A. Chačaturjan, I. Dunajevskij).

Hudba na Slovensku
Prvé ojedienelé správy o hudbe na našom území sú o liturgických spevoch z obdobia pôsobenia Cyrila a Metoda. Dôležitým dokumentom je Vietorisov kódex z 2. solovice 17. storočia, ktorý obsahoval vyše 330 skladieb duchovných I svetských ako aj Cantus catolici a Cithara sanctorum. V 18.

storočí sa sústreďuje hudobná kultúra hlavne v Bratislave a blízkych šľachtických sídlach. Znie tu často hudba Haydnova, Mozartova, Beethovenova, Schubertova, Lisztova a miestni hudobníci aj komponujú v štýle klasickej hudby (J. N. Hummel).
Tento trend pokračuje i v 19. stor., keď sa J. L. Bella anží povzniesť hudobné vedomie slovenského ľudu na medzinárodnú úroveň. Jeho opera Kováč Wieland a symfonická báseň Osud a ideál patria k základom novodobej slovenskej hudby. Neskôr sa o rozkvet slovenskej hudby zaslúžili M. Schneider Trnavský, M. Moyzes a V. Figuš-Bystrý. Od, 30. rokov 20. stor. budoval modernú cestu slovenskej hudby A. Moyzes, hlavne v symfonickej hudbe, v čom mu neskôr pomáhali E. Suchoň a J. Cikker I jeho žiaci D. Kardoš, Š. Jurovský, L. Holoubek, A. Očenáš a ďalší. Ďlšou výraznou hudobnou generáciou na Slovensku sú dnešní šesťdesiatnici I. Zeljenka, J. Malovec, R. Berger, J. Beneš, M. Bázlik, L. Kupkovič, T. Andrašovan, S. Stračina a iní.
V opere sa objavuje viacero vinikajúcich a obľúbených umelcov: speváci Česányová, Kišoňová-Hubová, Bartošová, Hazuchová, Baricová, Poppová, Rybárska…, Blaho, Hanák, Papp, Kuchársky, bratia Dvorský, Kopčák, Babjak…

Hudobné pojmy

Džez
Džez je špecifický typ dynamického hudobného prejavu, ktorý sa sformoval na prelome 19. a 20. storočia v Spojených štátoch pod vlyvom hudobnej kultúry z Afriky pochádzajúcich černochov a európskych prisťahovalcov, vyznačuje sa spojením metricko-rytmického základu a improvizačného vkladu interpreta. Vyvíja sa vo viacerých prúdoch: ragtime, dixieland, swing, bop, cool, west a east coast štýl. V polovici 20. storočia dochádza k pokusom o syntézu džezu s populárnou hudbou (rockom):jazzrock, fussion,. Najvýznamnejšie osobnosti: L. Armstrong, M. Davis, D. Ellington, E. Fitzgerald, Ch. Parker, J. McLaughlin a iní. Priekopníkmi džezu na Slovensku sú S. Pohanka, P. Polanský, L. Gerhardt, J. Jonáš, M. Varga, J. –D. Šošoka.

Gregoriánsky chorál
Je to liturgický spev rímskokatolíckej cirkvi, komplex hudby veľkého melodického bohatstvavo voľnom chorálovom tytme na biblické texty v latinskom jazyku. Uplatnenie našiel hlavne pri omšiach. Rozvíja sa od počiatku kresťanstva, pomenovaný je po pápežovi Gregorovi (590-604), ktorý sa zaslúžil o jeho rozšírenie zo západoeurópskeho cirkevného centra do celého kresťanského sveta. Je jedinou západoeurópskou hudbou, ktorá sa dochovala z 1. Tisícročia n.

l.ň

Libreto
Libreto je textová predloha, slovensný podklad hudobno dramatického diela – opery, operety, baletu (vo výtvarnom umení ideový návrh obsahového apriestorového usporiadania výstavy).

Madrigal
Spoločenská a komorná hudba renesančnej aristokracie, tiež rozsiahlejšia zborová skladba v polyfónnom (viachlasnom) štýle zhudobňujúca veršovanú predlohu (poéziu), v ktorej prevláda milostná a idylická tematika. Vyznačovala sa citlivím vzťahom k prednesu a idylická tematika. Vyznačovala sa citlivým vzťahom k prednesu textu a úsilím o vyjadrenie jeho nálady. V dnešnej dobe je to tiež označenie pre komorné zborové skladby.

Opera
Opera je hudobno-dramatický scénický útvar múzického umenia, kde sa spája spev s orchestrálnym sprievodom, hrou na javisku, výtvarnou zložkou scény a kostýmov prípadne i tancom. Vznikla jako samostatný útvar na prelome 16. a 17. storočia v Taliánsku, odkvas sa rýchlo šírila do celej Európy. Tvoria ju jednotlivé čísla spájajúce sa do výstupov a tieto do dejstiev, ktoré uvádzajú overtúry a ich zložky spájajú mezihry. Text opery – libreto je zvyčajne veršované.

Recitativ
Recitativ je spevný prejav, hudobne štylizovaná deklamácia prózy, ktorá sa melodiku a rytmom blíži hovorenej reči. Súvisí so začiatkami oratoria. Recitativ bol nositeľom deja, hlavným dramatickým výrazovým prostriedkom opery.

Sonáta
Sonáta bola pôvodne nástrojová skladba, zvyčajne sólová, alebo so sprievodom jedného nástroja. Od začiatku 17. storočia inštrumentálna skladba viacvetná (spravidla troj- alebo štvorvetná), z ktorej aspoň jedna veta je v sonátovém forme, zväčša trojdielnej (expozícia, podanie, repríza), založeném na protiklade divoch tém. Ak autor využije tento princip pre niekoľko samostatných nástrojov, ide podľa ich počtu o duo, trio, kvarteto…, ak sú všetky nástroje dychové, respektive sláčilové, hovoříme o dychovom kvintete prípade sláčikovom kvartete, ak je jeden z nástrojov klavír, napr. Klavírne trio… Ak sa realizáciu tejto formy využije orchestrálny aparát, hovoříme o symfónii.

Symfónia
Symfónia je najväčší a obsahom najvýznamnejší útvar orchestrálnej hudby, zvyčajne v cyklickém sonátovém forme, spravidla štvorvetnej. Rozvíja sa hlavne začiatkom 18. storočia v Nemecku, kde v tom období pôsobia aj hudebníci z čiech a Talianska. Vrcholné symfonické diela skomponovali viedenskýí klasici (J. Haydn, W. A. Mozart a L. van Beethoven).