Keď tie platne počúvate, máte pocit, akoby v každej skladbe bolo ešte desať iných piesní, slová sú ako tajné symboly, ktoré vám otvárajú bránu do iných svetov a už nie je jasné, čo z toho, čo spieva zažil a čo si predstavuje, aj vy sami začnete pochybovať, či to, čo práve počujete spieva on, alebo je to len vaša predstavivosť vyvolaná magickými pohybmi hudobníka, kúzelníka, ktorý štedro rozdáva čarovné vízie zo sveta, ktorý poznajú len tí, ktorí tak ako Johnson, alebo Dylan, milujú piesne tak ako Život.
(Bob Dylan a Suzie Rotolo na obale albumu The freewhelin Bob Dylan)
3.1 Suzie Rotolo
Toto rozprávanie o Dylanovych začiatkoch v New Yorku by nebolo úplné, ak by v ňom nebol spomenutý jeho vsťah k Suzie Rotolovej. Suzieina sestra Carla bola veľká faninka dylanovej hudby, chodila na všetky jeho koncerty a jedného dňa sa objavila v zákulisí so svojou mladšou sestrou Suzie. Mala vtedy sedemnásť rokov a bola, ako povedal Dylan: ,,Tá najerotickejšia vec, akú kedy videl“. Mala svetlú pleť a zlaté vlasy. Vyrastala na východnom pobreží v mestečku Queens. Jej otec pracoval v továrni a nedávno umrel. Suze bola umelkyňa a už vtedy maľovala a ilustrovala rozličné publikácie, pracovala ako grafička a scénografka pre malé avantgárdne divadlá, okrem toho bola aj členkou výboru pre ľudské práva. ,,Keď som ju stretol," píše v kronikách, ,,pripadal som si, akoby som vstúpil do rozprávok tisíc a jednej noci. Jej úsmev by dokázal rozžiariť ulicu plnú ľudí, bola nesmierne živá a svojim spôsobom zmyselná, Rodinova socha sa prebrala k životu. Pripomínala mi libertínsku hrdinku. Bola proste môj typ.“
Potom, ako ju Dylan po prvý krát uvidel, musel na ňu stále myslieť, no zdalo sa, že im osud prial, pretože čoskoro znovu stretol jej sestru a tá im dohodla schôdzku. Odvtedy sa stretávali stále častejšie. Najprv chodil na návštevy k nim, ale Suzieina matka Mary ich vsťahu veľmi nepriala. Keď už bola situácia veľmi dusná, Dylan presvedčil Suzie, aby sa nasťahovala k nemu na západnú ulicu na druhé poschodie do bytu č. 161. Nebol to nijaký luxus, len dve izby, maličká spálňa , kuchynský kút a obývačka s krbom a dvoma oknami s výhľadom nie veľmi odlišným od toho, aký mal v tom istom meste pisár Bartléby - známa to postava z poviedky Dylanovho obľúbeného autora - Hermana Melvilla. V byte nebol žiaden nábytok a tak si Dylan nejaký vlastnoručne zbúchal, tiež zakúpil starý televízor a gramofón.
Suzie ho začala brávať do malých divadiel - v tej dobe ich bolo v New Yorku dosť - okrem toho ho zoznámila s mladými umelcami, ktorí sa stretávali v miestach ako bola kaviareň Cino alebo galérie Camino a Aegis. Niekedy sa spolu vybrali do galérií alebo múzeí ako bolo napríklad múzeum v severnom Manhattane, kde boli vystavené veľké plátna klasikov ako Góya, Delacroix, Rubens, El Greco. V modernej časti zas Picasso, Braque, Kandinsky. Suziein najobľúbenejším bol Red Grooms. Dylanovi sa zapáčil tiež, hlavne preto, že obsiahol hrozne veľa námetov a tak, ako vo folkových pesničkách speváci, aj on spájal všetko do kopy, od Mickeyho Mousa po kostol najsvätejšej trojice. Vďaka Suzie začal aj Dylan kresliť, naozaj kreslí dodnes a veľmi obstojne, v sedemdesiatých rokoch vydal farebný album svojich reprodukcií. Jeho obraz neznámeho muža zas zdobí v tejto práci už spomínaný album ,,Self Portrait“.
V súvislosti s kreslením by som tu ešte rád uviedol príbeh, ktorý sa ,,možno stal“ a o ktorom spieva na svojom albume z roku 1997, oceneným cenou grammy ,,Time out of the mind“. Spieva o tom, ako v jednom zapadnutom meste vystúpi zo svojej limuzíny a sadne si v prázdnej reštaurácii – príde k nemu mladá čašníčka a chvíľu si ho obzerá ,,Počula som, že viete maľovať, skúste mňa!" On na to ,,Možno, ale vieš, nerobím obrázky z pamäti.“ Pozrie sa naňho ,,Ale veď som tu, priamo pred vami, nepozreli ste sa?“ Myslím, že tu sa s ňou Dylan hral, keď spieval: ,,I don´t do sketches from memory (nekreslím obrázky z pamäti) – nemyslel to tak, že,, nevie kresliť z pamäti“ ale to, že tie časy sú už preč. Ona bola preňho ako ,,Sketch from memory“ – možno Suzie alebo iné dievča, niečo, čo sa už nevráti. Príbeh sa končí krátko potom, ako mu prinesie malý poznámkový blok, Dylan doň urobí zopár čiar a podá jej to, zdá sa že, s tým nie je veľmi spokojná, povie mu: ,,Nevyzerá to na to, ako myslíte vy“ a to je tak trochu narážka na to, s čím mal Dylan vždy problémy, niektorý ľudia ho považovali za vodcu, bojovníka za ľudské práva, šamana, dokonca za mesiáša, - za všetko možné, čím nikdy nebol, ale on - ako povedal v rozhovore pre CBS roku 2005 - ,,Seba samého takto nikdy nevidel, možno ako Elvisa, to ešte hej, ale šaman?" Nie, tí ľudia proste nepočúvali piesne - nič také v nich nie je. Klúčom k hudobníkovi sú jeho piesne, len v nich je odpoveď a práve preto, že Dylan svojim piesňam verí a vkladá do nich svoje srdce, neposkytol za posledných 20 rokov žiaden rozhovor rozhlasu a televízii, stal sa skutočným, veľkým bardom, ktorý komunikuje len cez svoje skladby a aj keď by on sám takéto oslovenie neprijal. ,,Učiteľom“ pre mnohých budúcich hudobníkov, ktorí budú v tomto šialenom svete hľadať svoju cestu a postavia sa pred biblické rozhodnutie ,,získať celý svet alebo spasiť Dušu“ Bob Dylan
