Stack a Lee je verzia od Franka Hutchinsona, prvého bieleho blúzmena, ktorého stálo za to nahrať (ako sa o ňom vyjadrili v Columbia records). Je to jediná pieseň na albume, pri ktorej sa doprevádza na harmonike. ,,O čom pieseň naozaj je?, hovorí o tom, že žiaden človek nedosiahol nesmrteľnosť cez verejnú chválu, pravdu nevidno.“
Billy Lyon ukradol Stack a Leemu klobúk a potom sa objavil v jeho obľúbenom bare. Klobúk je len zámienka, o čo medzi tými dvoma skutočne ,,ide“, to nevieme. V každom prípade Billy Lyon urobil hroznú chybu, keď sa zamiešal do vecí Stacka Leeho a potom sa objavil, tam kde nemal. Pripomína to tak trochu niektoré grécke tragédie, kde postavy trpia, nie kvôli hnevu bohov alebo zlým skutkom, ale kvôli svojej nepozornosti, drobným chybám. Stack a Lee Billimu na mieste prestrelí hlavu. Nepomôžu ani jeho prosby, neobmäkčí ho ani to, že tri malé deti tak zostanú hladné a bez otca. Stack a Lee zabil Billiho z mäsa a kostí, ale stvoril tak Billiho ,,ducha“. Policajný náčelník musel ísť chytiť Stacka Leeho a posadil ho do vezenia. ,,Stack a Lee je v cele, žiadne telefónne rozhovory, nie je nejaký egoistický degradovaný existencionalisticko dionýsky idiot, taktiež nereprezentuje niektorý alternatívny životný program (dajte mi tisíc akrov poddajnej pôdy, všetkých členov gangov, ktorý existujú a uvidíte autentický životný štýl, ten agrárny) “ – Bob Dylan. Ale aj keď je majiteľom všetkých týchto kvalít, neuchráni ho to pred strachom z ,,Ducha“ Billiho Lyona, ktorý ho večer čo večer prichádza strašiť, nedoprajúc mu pokojný spánok.
Posledná a najmeditatívnejšia pieseň na albume je Lone pilgrim (osamelý pútnik) napísaná B. F. Whiteom a Adger M. Peaceom. Je to prekrásny záver, ,,modlitba“, v ktorej je obsiahnutý celý život pútnika, noci, keď človek hladný zaspáva, divoké moria, odvážne cesty do neznámych krajín, túžba uniknúť, smútok za blížnymi, ktorých sme opustili, život v samote a smrť a dosiahnutý pokoj, ale hlavne celé duchovné cítenie autora: ,,What attracts me to the song is how the lunacy of trying to fool the self is set aside at some given point. Salvation and the needs of mankind are prominent and hegemony takesa breathing spell ,,my soul flew to mensions on high“ what esentially true is virtual reality. Technology to wipe out truth is now available. Not everybody can afford it but it´s available. When cost comes down look out! There wont be songs like these anymore. Factually there arent any now.“ (Čo ma na skladbe priťahuje je to, ako je pochabosť oklamať seba samého v istom bode poslaná preč, vykúpenie a potreby ľudstva sú prominentné,nadvláda má oddychový čas. Moja duša odletela do rezidencie na výšinách, čo je esenciálne pravdivé je virtuálna realita. Technológia na rozdrtenie pravdy je už dostupná. Nie každý si ju môže dovoliť, ale je dostupná. Keď pôjdu ceny dole - pozrite! Už tu nikdy viac nebudú piesne ako tieto. Po pravde už tu nie sú ani dnes.“) Je to smutné posolstvo, ale môžeme byť vďačný za to, že patríme medzi tých šťastnejších, ktorým je dopriate ho počuť. Tento svet - so svojimi temnými túžbami, s politikou, ktorá vedome podporuje negatívne emócie, pýchu, žiarlivosť a túžbu po bláznovstve – pôsobí na ľudí do takej miery, že už aj za to málo dobrého, čo v nás je sa ešte aj hanbíme. Virtuálny svet sa stal našim novým domovom, skutočnosť, pravé ľudské city, príroda, svedomie a Boh sa stali rozprávkou. ,,Osamelý pútnik“ je o ceste k pokoju. Taký pokoj vzniká len v samote, v kontemplácii, v ktorej keď sme ponorený v srdci, už nevznikajú žiadne svetské túžby. Skladbou nás sprevádza rozprávač. Je to nasledovník osamelého pútnika. ,,Prišiel som na miesto, kde pútnik leží a trpezlivo stál nad jeho náhrobkom, keď som počul, ako hlbokým šepotom niečo vraví, ,,ako sladko tu spím sám“. Druhá a tretia sloha je hlasom tohto pútnika ,,Víchrica môže zavíjať a hlasný hrom revať a všetky búrky môžu prísť, ale tak pokojne ako city moje – odpočíva aj duša moja. Všetky slzy sú mi zotreté z očí.“ ,,Volanie môjho pána ma vyslalo na cestu žiadna spriaznená a príbuzná noc. Chytil som infekciu a vkĺzol do hrobu. Moja duša odletela do rezidencii k výšinám.“ ,,choď a povedz mojim blízkym a deťom najdrahším, nech neplačú za mnou, som preč. Tá istá ruka, čo ma zaviedla k drsným moriam, ma pokojne odprevadila domov." A tu spolu s hlasom mizne aj hudba. Žiadna ďalšia hudobná dohra. Koniec
K tomuto albumu ma viažu aj osobné ,,hlboké zážitky“. Raz, keď som mal asi pätnásť rokov, vybral som sa do lesa tam v okolí Silickej planiny pri maďarskej hranici. Bolo to v zime, keď sa skoro stmieva, mal som so sebou walkman a jednu kazetu, na ktorej bol nahratý na jednej strane Peter Gabriel a na druhej práve Dylanov ,,World Gone Wrong“. Nejako som neodhadol čas. Do lesa vstúpila hmla a už mi bolo treba ísť . Šiel som teda naspäť ale po chvíli som zistil, že som v Maďarsku, čo ma dosť znepokojilo. Aby som sa trošku ukľudnil, pustil som si walkman. Snažil som sa nájsť cestu. Blúdil som a postupne začínal byť mierne zúfalý, myslel som na svoju smrť. Myslel som na to, ako ma zožerú vlci - a v tom všetkom bol pre mňa Dylan skutočným útočiskom. Akoby o mojom trápení vedel, akoby ku mne hovoril z nejakého kľudného miesta - kam možno po smrti pôjdem. Neviem, či Dylan chodí do lesov - asi na to nemá čas - ale cítim, že jeho hlas a gitara – nie sú oddelené od prírody. Myslím tým, že jeho piesne sú viac ako len intelektuálnou hrou pre človeka. Sú súčasťou celého vesmíru - jeho hlas splýva so zvukom vetra, rytmus jeho gitary je ako buchot srdca. Ako som postupne – zo strachu - zrýchľoval krok, baterky zas postupne odchádzali. Bolo to strašidelné. Predstavte si, ste sami v lese, v zime, kvôli hmle nevidno ani na desať krokov, zver, jelene a srny vám skáču do cesty. Len vďaka Dylanovi som vedel, že je to v pohode. Počkal som, až kým baterky úplne skapali. Ešte teraz si pamätám jeho predĺžujúci sa ťahavý hlas. P o m a l ý drsný hlas. No až vtedy, keď úplne skončili, som sa stal skutočnou súčasťoujeho piesní bol som Broken and hungry ragged and dirty too. Bol som jedna z tých stratených postáv a zároveň rozprávač, ktorý sa nad vlastným príbehom vznášal a všetko s pokojom sledoval, bol som mŕtvy muž a zároveň sup, ktorý nad jeho mŕtvolou lietal, plačúca žena Billiho Lyona a tiež všetky jeho opustené malé deti. Bol som asi každou bytosťou, ktorá kedy žila a trpela na tejto zemi. Až kým som nenašiel vysoký vrch, vyliezol naň a uvidel svetlá z našej dediny.