Bob Dylan

Úvod

O Bob Dylanovi bolo napísaných spústa kníh. Minulý rok vyšla jeho prvá autobiografická ,,Chronicles“- Part One. Toho roku režisér Martin Scorsese dokončil a uviedol dvojdielny dokumentárny film ,,No direction home“. Skutočne, Dylanov život a jeho dielo je zaznamenaný, opísaný a zachytený z toľkých pohľadov, že uviesť niečo nové a objavné pravdepodobne nebude možné. Preto sa o to ani nebudem snažiť.

V dnešnej dobe, v ktorej ľudstvo už začína trpieť dôsledkami ,,post - informačnej vojny“ – teda premnožením informácií a následnou devalváciou Slova, si myslím, že nie je veľmi prospešné a dôležité informácie znovu zhromaždovať a premiestňovať z miesta na miesto. Nechcem sa pripojiť k informačnému šialenstvu – to nie. Oveľa radšej by som v tomto zmysle aj túto prácu koncipoval jednoducho ako moju ,,Pieseň a Bobovi Dylanovi“ a pripojil sa tak k prastarej blúzovej tradícii, keď hudobníci vo svojich piesňach opisovali veľké, ale aj smiešne činy svojich hrdinov. (Mimochodom jedna z prvých autorských piesní Boba Dylana bola skladba o Woodiem Guthriem - ktorý bol jeho hudobným predchodcom).

Píšem ju s úctou a práve preto si nenárokujem právo povedať: ,,Tak toto je Bob Dylan.“ Je to len moja vízia. Ľudská osobnosť je veľmi, veľmi široká a komplikovaná. Človek nikdy úprimne nemôže povedať ,že toho druhého pozná, že ho pochopil. Preto ani nikdy žiadna biografia nebude úplná. To, o čo sa budem snažiť ,je podať čo najširší pohľad na Boba Dylana – podľa možností v duchu toho, čo sám povedal v rozhovore v roku 2000: ,,I try not to think in linear way" - čo znamená: ,,Snažím sa nemyslieť lineárne.“ (možno výstižnejšie by bolo - preložiť to ako ,,jednostranne“ ). Budem sa snažiť vidieť ho zo všetkých perspektív - z pohľadu jeho doby, hudby, tvorby, predchodcov a svetových udalostí. Veď v istom zmysle bol v tom všetkom prítomný. Dokonca, zdá sa mi, že je aj tu prítomný, práve teraz, keď píšem túto prácu. Nemyslím to nejako mysticky, ale skôr tak, že predpokladám, že nejako tuší, že práve teraz o ňom rozmýšľa 316 stredoškoláčok a 523 profesorov spolu s 12 timi študentami o ňom v tejto chvíli píšu svoje pojednania a školské práce.

Na záver tohto úvodu by som chcel povedať, že aj keď v práci budú uvedené fakty z jeho života a udalosti, či už významné alebo nevýznamné - kľúčom k Bobovi Dylanovi sú hlavne jeho piesne. Ako vravel Kristus ,,Strom poznáte po ovocí, mohol by snáď zlý strom rodiť dobré ovocie alebo dobrý zlé!?,, podobne, Dylanovím ovocím sú jeho piesne, v nich je všetko, nie je čo viac povedať - z tohto pohľadu môžem pokojne dadaisticky prehlásiť, že táto práca je vlastne ,,zbytočná“. Prepáčte, ak v nej budem skákať v čase a priestore ale pri takomto koncepte to inak ani nie je možné.

1 SELFPORTRAIT (Kapitola prvá, v ktorej otec študenta - ktorý píše túto prácu – fajčí cigarety a počúva album ,,Selfportrait,, od Boba Dylana.)

Mohlo to byť asi takto:
,,Sakra Juro, čo to máš?“- Juraj Groch vchádza do izby na internáte a pod pazuchou nesie dvojalbum ,,Selfportrait“. ,,Niečo mi poslali z Ameriky, Tibor, možno to poznáš“. ,,Jasne, veď to je Bob Dylan.“ ,,Hej, hej.“ ,,Tak to už pusti!" Platňa zapraskala a zbor čistých ženských hlasov začal úvodnú magickú ,,All the tired horses“ V izbe bolo ticho. A potom: ,,Alberta what´s on your mind?“ Otec si pripálil cigaretu, sadol do kresla a dlho si obzeral obal - práve tak ako to robil mladý Dylan, vo svojich kronikách o tom píše: ,,Folkári, Jazzmani a klasický muzikanti vydávali nahrávky na elpéčkach, dlhohrajúcich platniach, - ktorých tenké drážky dokázali zaznamenať spústu skladieb. Takéto platne už o niečom vypovedali a dávali omnoho ucelenejší obrázok o schopnostiach toho či onoho umelca, elpéčka mali silu príťažlivosti. Mali obálky, prednú a zadnú stranu, na ktoré sa mohol človek dívať celé dlhé hodiny“. Keď platňa skončila, v izbe bolo ešte stále cítiť akúsi omamnú atmosféru. Do komunistického Československa, do vzdialeného Brna zavítal slobodný duch. ,,Čo teraz?“ treba to osláviť, hodiť na seba sveter a dať si pár pív. Vyšli von a v prvej krčme si objednali ,,Plzeň“. ,,Promiňte ale nemáme“, vraví im čašník. Kde by tu mohli mať Plzeň? – rozmýšľali... ,,Plzeň?, predsa v Plzni“ a tak sa tam vybrali. Cestou si pospevovali: ,,Alberta what´s on your mind?“

1.1 Kto to je?

Otec nikdy dobre nevedel po anglicky, ale aj tak sa mi zdá, že mu nejakým tajuplným spôsobom rozumel. Asi aj preto, že Bob Dylan nikdy nepatril k ,,umelcom“, ktorí svoj život ,,profesionálne“ (profesionálne schyzoidne) rozdelili, a ktorí môžu spievať piesne, ktoré pre nich nič neznamenajú. To robia len popoví speváci ale tradícia, z ktorej vychádza Dylan, je iná. Jeden starý černoch raz povedal:,,Blúz, to je pravda alebo to nie je blúz!“ Blúz a folkovú hudbu, ktorú Dylan počúval a vnímal skoro ako náboženstvo, si vyžaduje celého človeka. Nejde o to, dostať sa ,,do blúzu“ ale skôr použiť svoje piesne na to, aby sa človek dostal von zo svojich problémov. V tom je veľký rozdiel a vďaka tomu, že to dokáže, je to v jeho hlase počuť, preto si myslím že mu môže rozumieť každý človek na zemi, aj keď nerozumie slovám – ale mal aspoň nejaký podobný zážitok ako on. Ak je hlas človeka zafarbený skutočnými emóciami, tak jeho reč dostáva nový, vyšší význam. Naozaj zmysel básne nie je vyjadrený len jej logikov a stavbou, ale tiež jej interpretáciou a spôsobom podania (samozrejme pri básniach, ktoré sú väčšinou publikované len v písanej forme tento ,,vnútorný hlas“ autora môžeme len tušiť a predstavovať si ho, no v piesňach a hlavne v autorských piesňach sa už o tento proces ,,odkrývania významu“ postarali samotný umelci.)

O pár rokov neskôr, keď už otec dávno vyštudoval školu a vybral sa na reportážnu cestu po Grécku, doniesol mi z nej môj prvý walkman, aby som na ňom mal čo počúvať , pribalil k nemu aj dve kazety - soundtrack k filmu ,,Grék Zorba “ - doprevádzaný krátkymi postrehmi z cesty - a Dylanov album starých blúzových balád - ,,Good as I been to you“. Živo si pamätám, ako som ležal doma v obývačke a v úžase počúval. To, čo som počul sa tak vymykalo všetkému, čo som poznal, že som zostal úplne ohromený. Nepoznal som ani meno toho speváka, nevedel som o ňom nič, ale začal som chápať, že existuje ešte veľa iných svetov, o ktorých nič neviem. Keď som počul drsný hlas toho starého speváka - ktorý akoby prichádzal z minulého storočia - jednoducho vedel som, že o ,,niečom“ spieva. Nerozumel som samozrejme ani slovo ale vnútri som videl všetky tie príbehy... Prirodzene som uvidel aj jeho, ako mierne zhrbený, sediac v starom drevenom dome spieva a rozpráva sa s priateľmi a svojimi deťmi - teraz si už nespomeniem, ako v mojej fantázii vyzeral ,ale viem, že som videl aj jeho tvár, celý život, mesto, v ktorom býval, ženu, deti a všetko, o čom sníval. Je prirodzene pochopiteľné, že sa tieto predstavy nemohli a ani nezhodovali so skutočnosťou ale dôležité je, to že toto všetko dokázal vyvolať len svojim hlasom (presnejšie: hlasom svojho hlasu). Niekedy sa mi zdá, že som vtedy rozumel viac ako teraz, keď viem hovoriť anglicky. Je to možno aj tým, že myseľ dieťaťa nie je zaťažená hlúposťami, proste že nie je chytená do pavučiny pojmového myslenia. ,,Srdcia malých detí sú čisté, a preto im Veľký Duch môže ukázať mnoho vecí, ktoré starým ľudom unikajú.“ (Čierny Los, Oglala Siuxovia)

2 Kapitola o hudbe, ktorú Dylan počúval a krajine, v ktorej žil.

V peťdesiatych a šesťdesiatych rokoch, v čase, keď Bob Dylan dospieval, bola Amerika v pohybe. Studená vojna s USSR bola hlboko v povedomí národa a deťom na školách bol vzdialený nepriateľ často pripomínaný. V piesni ,,With God on our side“ Dylan ovplyvnený týmito zážitkami spieva: ,,I´ve learned to hate Russians all throught my whole life, if another war starts, it's them we must fight. To hate them and fear them. To run and to hide and accept it all bravely with God on my side. (Učil som sa nenávidieť Rusov počas celého môjho života, ak by začala vojna, tak proti nim musíme bojovať. Nenávidieť ich a báť sa, utekať a schovávať sa a všetko to statočne znášať s Bohom na mojej strane). V popredí bol J .F. Kennedy, Martin Luther King sa stal známou osobou. V Nevadskej púšti skúšali atómové zbrane. Amerika sa pustila do vojny s Kubou a po Mesiaci sa začali prechádzať ľudia.

Čo sa týka hudby a umenia, bolo to asi takto. V popredí boli popové, sladké piesne a stovky napodobňovateľov Elvisa. Dylan o tom povedal: ,,Vtedajší stredný prúd populárnej hudby bol veľmi úbohý a ešte k tomu veľký podvod.“ V Hollywoode sa každý rok natočili stovky filmov, výhradne z komerčných dôvodov. Tieto diela však nemohli uspokojiť vnímavejších ľudí a ani neodrážali skutočnosť. Čím viac narastala veľká ilúzia, tým viac narastal aj hlad po pravde. Nie nejakej abstraktnej transcidentálnej pravde, ale tej, ktorej sa hovorí ,,životná pravda“ – jednoducho: ,,Blúz“.

Jej prvým mesiášom a znovuobjaviteľom bol Jack Kerouack. Beatnický spisovateľ , ktorého kniha ,,ON THE ROAD“ (v československu sa objavil jej prvý preklad až po roku 1989) ovplyvnila milióny mladých ľudí, doslova ich zdvihla z tepla domovov a poslala na cestu. Čoskoro nastala tzv ,,ruksaková revolúcia“, ako ju pomenoval a predpovedal Jackov priateľ, buddhista, Gary Snyder. Na prvý pohľad ide o tristostranový opis nespútaného veselia ale v skutočnosti je to hlboký pohľad do srdca človeka, do jeho osamelosti a túžby po BOHU. Kerouakove knihy rozpútali aj záujem verejnosti o Buddhizmus a náboženstvo, a tým pripravili pôdu pre duchovných učiteľov z východu, ako bol napríklad Chogiam Trungpa Rinpočhe alebo Karmapa. Kniha bola
napísaná tak, aby sa čo najbližšie priblížila ,,reči mysle“ – spontánnemu prúdu vedomia podobnému improvizácii v jazze a na Dylana mala veľký vplyv. Jeho verše ako napríklad:,,Motorcycle black madonna two Wheel jipsy queen“ - sa nesú presne v duchu Kerouackovho spôsobu - ,,písať akoby na jeden dych“ (ako poznamenal Alan Ginsberg na prednáške pre Narópa univerzity: ,,vividnes on vriting“).

Ešte viac ako beatnická literatúra vplývala na Dylana blúzová a folková hudba. Keď sa v dvatsiatich rokoch v Amerike objavil prvý obrázkový katalóg z ktorého sa dalo za málo peňazí objednať takmer hocičo, nikto by neveril, že to bude mať taký vplyv na modernú hudbu. Jedna z vecí ktorú ponúkali, bola aj akustická gitara za menej než 5 dolárov a stala sa tak najrozšírenejším hudobným nástrojom. Černosi si ju objednávali a vo chvíľach voľna hrávali na otvorených verandách svojich domov alebo skúsili šťastie a vybrali sa do N. Y. nahrať album. Stávalo sa, že dostali - tak ako Mississipi John Hurt - svojich 20 dolárov, platňu a vrátili sa domov. Vo svojej malej dedinke nemali ani tušenia, ako známe sa medzi tým ich nahrávky stali. Charlie Patton, Skip James, Frank Hutchinson, Big Joe Williams, Skipp James, Blind willie Mc Tell, Leadbelly, Blind willie Johson, Rev A. D., Woody Guthrie, všetci týto hudobníci - Dylanovi predchodcovia - boli pokračovatelia prastarej Americkej naturalistickej tradície. Pokračovali v duchu, ktorý zaznamenali spisovatelia ako Walt Whitman, Herman Melwill, Thomas Wolfe, Ralph Waldo Emerson – a ich piesne boli zmesou Bolesti, Lásky a Náboženstva. Títo a mnohý iný hudobníci, ich piesne a celá folková hudba sa stala svetom, v ktorom sa Dylan cítil voľne a slobodne.

3 O jeho začiatkoch v N.Y.

24. januára roku 1961 vystúpil Bob Dylan so svojim priateľom Fredom Undehillom v mrazivom Manhattane, prišiel tam stopom z Chicaga, aby mohol hrať a stretnúť sa so svojim hudobným hrdinom ,,Woodym Guthrim.“ Ešte ten večer zašli do Café Wha? v Greenwich Village. Hocikto tam mohol prísť a zahrať pár piesni. Dylan vystúpil a na majiteľa Mannyho Rotha asi urobil dojem, pretože mu hneď ponúkol, aby tam pravidelne hrával a ešte mu aj pomohol zohnať ubytovanie.

Podarilo sa mu nájsť aj Gutrieho, ktorý sa práve Liečil v Greistonskej nemocnici. Dylan za ním často chodieval a hrával mu väčšinou jeho pesničky. Tá nemocnica ako píše: ,,Bola v podstate blázinec bez akéjkoľvek duchovnej nádeje.“ Z chodieb sa ozývalo príšerné kvílenie. Väčšina pacientov nosila nepadnúce pruhované rovnošaty a keď mu hrával jeho pesničky, motali sa bezcielne okolo. Bolo to príšerné prostredie, ale Woodymu sa nejako darilo nad to všetko povzniesť. V Greystonskej nemocnici trávil Dylan veľa času, samozrejme len v tedy, keď práve nehral v niektorom z greenwichských klubov. Aby zarobil aspoň na jedlo musel hrávať, koľko len vládal, ale vďaka jeho nekonečnej energii a vďaka priateľom, u ktorých spával sa mu darilo.

U Raya a jeho ženy – u ktorých býval - bola veľká knihovňa, v ktorej bol častým hosťom, obvykle si otvoril nejakú knihu v polovičke, prečítal pár stránok a keď ho zaujala prečítal si ju celú. Boli tam romány od Gogoľa, Maupassanta, Huga, Balzaca, Dickensa. Rád si čítaval nahlas - páčilo sa mu ako znejú vety. Väčšinou ale čítal poéziu - Byrona, Shelleyho, Longfellowa, Poea. Poeove ,,zvony“ sa naučil aj naspamäť a brnkal si k nim na gitaru.

Čoskoro prestal chodiť do Café Wha, väčšina ostatných muzikantov tam robila všetko pre to, aby si zapamätali skôr ich, ako pesničku, ktorú spievali, na tom mu však nikdy nezáležalo, vždy sa snažil, aby na prvom mieste vynikla pesnička. Namiesto toho trávil veľa času vo folklórnom centre. Bol to malý obchodík postavený v starom duchu kdesi na Mc Douglasovej ulici. Dali sa tam zohnať všetky prastaré a zabudnuté folkové piesne, premlelo sa tadiaľ veľa známych hudobníkov a niektorým z nich tam dokonca posielali aj poštu, okrem platní, zborníkov a všeliakých starožitných dokumentov, tam predávali aj hudobné nástroje. Majiteľ obchodu bol Izzy Young - vždy nervózny chlapík ale veľký dobrák - dovolil Dylanovi, aby si vzadu v jeho pracovni púšťal platne a prezeral staré časopisy. Dylan o tom období neskôr povedal: ,,Šialene komplikovaný moderný svet ma nezaujímal. Omnoho aktuálnejšie, modernejšie a autentickejšie mi pripadali záležitosti ako stroskotanie Titaniku, záplava texaského prístavu Galveston, John Henry, ktorý búchal do pražcov a John Hardy, ktorý v západnom Virgínskom pohraničí odpráskol chlapíka a chcel utiecť bez opletačiek. To boli aktuality dňa pre mňa - jasné správy, ktoré sa dostali do pesničiek. Boli to jediné správy, ktoré ma zaujímali a ktoré som si zaznamenával.“

Jedného mrazivého dňa (Zima roku 1961 v N.Y. bola najmrazivejšia za posledných 28 rokov) prišiel do obchodu statný chlapík a vypýtal si Gipsonku, ktorá visela na stene. Bol to Dave Van Ronk, hudobník, ktorého platne Dylan poznal a obdivoval. Keď Dave dohral nejaký jazzový valčík, Dylan k nemu prišiel a opýtal sa: ,,Koho musí človek poznať, aby mohol hrať v klube Gaslight?“ Dave sa naňho pozrel a spýtal sa, či hľadá miesto upratovača. ,,To teda nie," vraví mu na to Dylan, ,,na to môžete zabudnúť .“ a spýtal sa, či by radšej nechcel, aby mu niečo zahral, Ronk prikývol a tak sa Dylan dostal do klubu Gaslight. Gaslight bol už klub na vyššej úrovni a hudobníci tam hrávali za stály plat, takže čoskoro si už mohol prenajať vlastný byt.

Na začiatku šestesiateho prvého roku bol už Dylan medzi hudobníkmi v Greenwich uznávaným interprétom, hrával skladby od Woodyho Gutrieho, Dave Van Ronka, Leadbellyho (v devedesiatych rokoch sa stal známym vďaka Curt Cobeynovej verzii jeho skladby ,,Where did you sleep last night“ – z albumu Nirvana MTV Unplugged in N.Y.), ako aj mnohých iných skladateľov. Pohyboval sa medzi folkom a blúzom a veľmi dobre zvládol fúkaciu harmoniku, no ako skladatateľ zatiaľ nebol veľmi známy. Medzi hudobníkmi mala úspech jeho skladba ,,Song for the Woody“, ale jeho ďalšie veci ešte ľudia nepoznali.

Na jeho prvom samostatnom koncerte 4. novembra hral len prevzaté skladby. Predstavenie sa uskutočnilo v Carnegie Recital hall na kraji mesta a zorganizoval ho Izzy Young. Aj keď na koncert neprišlo viac ako 50 ľudí, Dylan hral veľmi precítene a celé predstavenie viedlo k tomu, že sa v New York Times čoskoro objavila nedšená recenzia od Boba Sheltona. Článok v New York Times pomohol aj slávnemu producentovi Johnovi Hammondovi, objaviteľovi takých talentov, ako boli napríklad: ,,Billie Holidayová, Benny Goodman, Count Basie“ - Hammond už dlhšie pozoroval Dylana, páčila sa mu jeho hudba a článok v New York Times mu pomohol presvedčiť riediteľstvo Columbia records, aby Dylana vzali. John bol veľmi predvídavý, počul Dylana hrať a spievať . Cítil jeho myšlienky a mal veľkú vieru v jeho budúcnosť. Cítil, že Dylan nebude len nejaký novátorský mladý zázrak ale videl v ňom pokračovateľa dlhej tradície blúzu, jazzu a folku. Bob hral v tej dobe veľmi drsným, surovým spôsobom, jeho piesne o mravne zkazených podvodníkoch, matkách, ktoré utopili svoje deti, záplavách, požiaroch a mŕtvolách na dne riek, neboli tak úplne predurčené stať sa komerčnými hitmi, ale pre Johna Hammonda nebol komerčný úspech prioritou, dobre vedel čo robí a aké riziko na seba berie, ale ,,Mal rád úprimnosť“. Takže čoskoro Dylan podpísal prvú zmluvu s najprestížnejším hudobným vydavateľstvom a to bolo viac, ako vôbec mohol snívať.

Práve v ten deň, keď podpísal zmluvu s Johnom Hammondom - zmluvu do ktorej sa ani nepozrel - dostal od neho aj dve platne. Columbia records skupovala práva na piesne od menších firiem a chcela niektorých autorov znovu vydať . Na jednej z nich boli Delmore Brothers s Waynom Rainom a na druhej spevák a gitarista Robert Johnson. Delmore Brothers Dylan dobre poznal ale o Robertovi Johnsonovi ešte nepočul, nefiguroval na žiadnom známom blúzovom výbere a nikto o ňom nehovoril. Hammond mu ukázal aj obálku jeho platne, na ktorej bol netypický obrázok. Maliar zachytil speváka akoby z hora, zo stropu, - Johnson sedel na stoličke a pozeral hore. Myslím že ten obraz namaľoval podľa fotografie, jednej z dvoch, ktoré sa po ňom zachovali. Johnson bol veľmi tajomná postava, medzi ľudmi tradovala povera, že svoju dušu zapredal diablovi kdesi na križovatke štyroch ciest a preto bol tak dobrý. Naozaj, tá križovatka tam niekde pri Mississipi dodnes je a milovníci blúzu vám ju pyšne a s radosťou ukážu. Iní zas hovoria, že tým Diablom bol Ike Zimmerman. Johnson vraj hrával na harmoniku a všetkých hrozne otravoval, až do vtedy, kým nestretol Ikea. On mu ukázal základy a zvyšok odpočúval zo starých platní. Johnsona poznali ako vynikajúceho gitaristu po celej delte Mississippi a to už v kraji, kde každý tretí chlapec hrá na gitaru, skutočne niečo znamená. - Dylan s platňou okamžite zašiel za Van Ronkom. Ani on ani jeho žena o Johnsonovi nikdy nepočuli a tak si platňu hneď pustili. Od prvého tónu sa Bobovi postavili všetky chlpy na tele. Gytara bola ostrá a pevná ako kus kovu, spev istý ako hlas antického vojaka. Dylan zostal očarený, s Davom však Johnson ani nepohol a tak, keď sa platňa skončila, zobral si ju k sebe a už ju nikomu nepúšťal. Počúval ju len sám a behom najbližších týždňov stále dokola pesničku za pesničkou.

Je to zvláštne, ale aj Ja som mal podobnú skúsenosť s jeho hudbou. Keď sa mi dostal do rúk jeho album, najprv som ho chcel pustiť každému, koho som stretol, ale odozva nebola žiadna. Tak som odišiel k babke do tej tichej starej štvrti na Jesennej ulici a púšťal si tam celkom sám až do neskorej noci jeho 20 skladieb – teda všetko, čo nahral - stále dookola. Keď počúvate Johnsonovu hudbu, máte pocit, že jeho duch sa nad vami vznáša, všetko je zrazu viac skutočné a on akoby bol tu len meter od vás a hral. Je to podivné, ale môžete mať pocit, že hrá práve vám, ,,že o vás vie.“ Johnsonove slovné obraty na Dylana veľmi zapôsobili. Zaujala ho hlavne Johnsonova schopnosť hovoriť úplne jednoduché veci, ktoré však ihneď vyvolajú rad vnútorných predstáv. To je to, čo sa Dylan naučil od Johnsona. Je to jedna z jeho najväčších básnických schopností, ktorú tak bravúrne uplatnil vo svojich neskorších slávnych albumoch, ako ,,Blonde on Blonde", ,,Times there are changing“ alebo ,,Blood on the tracks“.

Keď tie platne počúvate, máte pocit, akoby v každej skladbe bolo ešte desať iných piesní, slová sú ako tajné symboly, ktoré vám otvárajú bránu do iných svetov a už nie je jasné, čo z toho, čo spieva zažil a čo si predstavuje, aj vy sami začnete pochybovať, či to, čo práve počujete spieva on, alebo je to len vaša predstavivosť vyvolaná magickými pohybmi hudobníka, kúzelníka, ktorý štedro rozdáva čarovné vízie zo sveta, ktorý poznajú len tí, ktorí tak ako Johnson, alebo Dylan, milujú piesne tak ako Život.

(Bob Dylan a Suzie Rotolo na obale albumu The freewhelin Bob Dylan)

3.1 Suzie Rotolo

Toto rozprávanie o Dylanovych začiatkoch v New Yorku by nebolo úplné, ak by v ňom nebol spomenutý jeho vsťah k Suzie Rotolovej. Suzieina sestra Carla bola veľká faninka dylanovej hudby, chodila na všetky jeho koncerty a jedného dňa sa objavila v zákulisí so svojou mladšou sestrou Suzie. Mala vtedy sedemnásť rokov a bola, ako povedal Dylan: ,,Tá najerotickejšia vec, akú kedy videl“. Mala svetlú pleť a zlaté vlasy. Vyrastala na východnom pobreží v mestečku Queens. Jej otec pracoval v továrni a nedávno umrel. Suze bola umelkyňa a už vtedy maľovala a ilustrovala rozličné publikácie, pracovala ako grafička a scénografka pre malé avantgárdne divadlá, okrem toho bola aj členkou výboru pre ľudské práva. ,,Keď som ju stretol," píše v kronikách, ,,pripadal som si, akoby som vstúpil do rozprávok tisíc a jednej noci. Jej úsmev by dokázal rozžiariť ulicu plnú ľudí, bola nesmierne živá a svojim spôsobom zmyselná, Rodinova socha sa prebrala k životu. Pripomínala mi libertínsku hrdinku. Bola proste môj typ.“

Potom, ako ju Dylan po prvý krát uvidel, musel na ňu stále myslieť, no zdalo sa, že im osud prial, pretože čoskoro znovu stretol jej sestru a tá im dohodla schôdzku. Odvtedy sa stretávali stále častejšie. Najprv chodil na návštevy k nim, ale Suzieina matka Mary ich vsťahu veľmi nepriala. Keď už bola situácia veľmi dusná, Dylan presvedčil Suzie, aby sa nasťahovala k nemu na západnú ulicu na druhé poschodie do bytu č. 161. Nebol to nijaký luxus, len dve izby, maličká spálňa , kuchynský kút a obývačka s krbom a dvoma oknami s výhľadom nie veľmi odlišným od toho, aký mal v tom istom meste pisár Bartléby - známa to postava z poviedky Dylanovho obľúbeného autora - Hermana Melvilla. V byte nebol žiaden nábytok a tak si Dylan nejaký vlastnoručne zbúchal, tiež zakúpil starý televízor a gramofón.

Suzie ho začala brávať do malých divadiel - v tej dobe ich bolo v New Yorku dosť - okrem toho ho zoznámila s mladými umelcami, ktorí sa stretávali v miestach ako bola kaviareň Cino alebo galérie Camino a Aegis. Niekedy sa spolu vybrali do galérií alebo múzeí ako bolo napríklad múzeum v severnom Manhattane, kde boli vystavené veľké plátna klasikov ako Góya, Delacroix, Rubens, El Greco. V modernej časti zas Picasso, Braque, Kandinsky. Suziein najobľúbenejším bol Red Grooms. Dylanovi sa zapáčil tiež, hlavne preto, že obsiahol hrozne veľa námetov a tak, ako vo folkových pesničkách speváci, aj on spájal všetko do kopy, od Mickeyho Mousa po kostol najsvätejšej trojice. Vďaka Suzie začal aj Dylan kresliť, naozaj kreslí dodnes a veľmi obstojne, v sedemdesiatých rokoch vydal farebný album svojich reprodukcií. Jeho obraz neznámeho muža zas zdobí v tejto práci už spomínaný album ,,Self Portrait“.

V súvislosti s kreslením by som tu ešte rád uviedol príbeh, ktorý sa ,,možno stal“ a o ktorom spieva na svojom albume z roku 1997, oceneným cenou grammy ,,Time out of the mind“. Spieva o tom, ako v jednom zapadnutom meste vystúpi zo svojej limuzíny a sadne si v prázdnej reštaurácii – príde k nemu mladá čašníčka a chvíľu si ho obzerá ,,Počula som, že viete maľovať, skúste mňa!" On na to ,,Možno, ale vieš, nerobím obrázky z pamäti.“ Pozrie sa naňho ,,Ale veď som tu, priamo pred vami, nepozreli ste sa?“ Myslím, že tu sa s ňou Dylan hral, keď spieval: ,,I don´t do sketches from memory (nekreslím obrázky z pamäti) – nemyslel to tak, že,, nevie kresliť z pamäti“ ale to, že tie časy sú už preč. Ona bola preňho ako ,,Sketch from memory“ – možno Suzie alebo iné dievča, niečo, čo sa už nevráti. Príbeh sa končí krátko potom, ako mu prinesie malý poznámkový blok, Dylan doň urobí zopár čiar a podá jej to, zdá sa že, s tým nie je veľmi spokojná, povie mu: ,,Nevyzerá to na to, ako myslíte vy“ a to je tak trochu narážka na to, s čím mal Dylan vždy problémy, niektorý ľudia ho považovali za vodcu, bojovníka za ľudské práva, šamana, dokonca za mesiáša, - za všetko možné, čím nikdy nebol, ale on - ako povedal v rozhovore pre CBS roku 2005 - ,,Seba samého takto nikdy nevidel, možno ako Elvisa, to ešte hej, ale šaman?" Nie, tí ľudia proste nepočúvali piesne - nič také v nich nie je. Klúčom k hudobníkovi sú jeho piesne, len v nich je odpoveď a práve preto, že Dylan svojim piesňam verí a vkladá do nich svoje srdce, neposkytol za posledných 20 rokov žiaden rozhovor rozhlasu a televízii, stal sa skutočným, veľkým bardom, ktorý komunikuje len cez svoje skladby a aj keď by on sám takéto oslovenie neprijal. ,,Učiteľom“ pre mnohých budúcich hudobníkov, ktorí budú v tomto šialenom svete hľadať svoju cestu a postavia sa pred biblické rozhodnutie ,,získať celý svet alebo spasiť Dušu“ Bob Dylan

4 Dylanove koncerty

Dylan je a vždy bol koncertným umelcom. Skladanie piesní je u neho len akási príprava, len návrh, ktorý použije ako len chce práve na živom vystúpení. Až jeho interpretácia dáva skladbám pravý význam. Je aj jediný umelec - ktorého poznám - ktorý na vystúpeniach nemení len obsah, ale aj celkovú formu piesne (aj keď tým často pobúri tú konzervatívnejšiu časť publika). Rozprával som sa s chlapíkom, ktorý mal tú možnosť vidieť asi desať jeho vystúpení za sebou a povedal mi, že aj keď náhodou hral tie isté skladby (nikdy nehrá jeden koncert dva krát), zneli aj tak úplne inak.

Naozaj, Dylan si slová a hudbu úplne podmanil. Hrá sa s nimi ako čarodejník, ktorý zo svojho klobúku môže vybrať všetko, všetko čo si len predstaví, a robí to ľahko, akoby o nič nešlo. Slová frázuje vždy novým spôsobom. Napríklad v skladbe Maggie´s farm občas zopakuje - podľa vzoru blúzmenov - prvú slohu dvakrát ,,I ain´t gonna work on Maggie´s farm no móre“ ale druhý krát, namiesto toho, aby šiel to isté a pri ,,No móre“ s hlasom dole hodí tam iba dlhé nó. Nerobí to však iba občas, aby nejako oživil predstavenie. ,,Nié“ – celý čas úžasne improvizuje a podľa nálady mení vzhľad a význam skladieb. Často sú nové verzie v úplne iných tóninách a nesú ich nové melódie.

Mal som tú možnosť uvidieť dve jeho predstavenia v rámci ,,nekonečného turné“, ktoré začalo asi pred desiatimi rokmi a ktoré zdá sa potrvá až do konca sveta, alebo dovtedy, kým nezačne nové turné a musím povedať, že to boli majstrovské diela, ktoré by sa dali prirovnať len ak k premiére Dona Jovaniho alebo k niečomu podobne významnému. Aj keď na prvý koncert prišlo viac ako 15 tisíc ľudí, v celej hale bolo ticho a kľud ako pred písomkou (samozrejme pred takou, za ktorú má každý zaručenú jedničku). Žiaden chaos a nepríčetný krik práve naopak, ľudia akoby si tam uvedomovali samých seba. Oproti pódiu v strede haly u zvukára ticho pred sochou Buddhu horeli obetné vonné tičinky. Zo všetkých strán na vás pôsobil pokoj a čarovný kľud. Bol to skôr pocit, aký človek má, ak má tú možnosť zúčastniť sa niektorého Buddhistického rituálneho zasvätenia. Určite to viac pripomínalo zhromaždenie Buddhisátvov ako rockový koncert. A zrazu, po krátkom minútovom úvode vystúpil na pódium aj s celou kapelou. Počas celého koncertu bol otočený bokom k obecenstvu - tak aby mohol hrať na klavír a zároveň komunikovať s hudobníkmi - do rytmu svojej hudby sa pohyboval zo strany na stranu, akoby tancoval nejaký monotónny indiánsky tanec. Medzi piesňami nikdy nehovoril.

Koncert začal – tak ako je to už v Prahe zvykom - piesňou ,,Maggie´s Farm“. Väčšina ostatných skladieb bola z najnovšieho albumu ,,Love and Theft“ (láska a zlodejina) boli to pekne drsné až metalovo silné verzie skladieb ,,Mississippi, Cry a While, Sugar Baby, Po´Boy, Summer Days a schyzofrenickej Tweedle Dee and Tweedle Dum. Keď v nej spieval svojim mohutným hlasom ,,Well a childish dream is a deathless neééé é d... And a nóble truth is a secred creeed... My pretty baby, she´s lookin´ aróund... She is wearin´ a multi – thousand dollar gówn. - až mňou striaslo. Výraz jeho posledného albumu je skutočne jedinečný – formálne sa v ňom vrátil do svojich začiatkov, možno až do začiatkov americkej hudby, ale urobil to nenapodobiteľným spôsobom. Vo svojej esencii sú to veľmi živé, hravé a moderné skladby – Aj keď hovoria jazykom z konca devätnásteho storočia - Je to niečo podobné ako Poeho Gotické romány – zdá sa, že umelci môžu cestovať časom.

Občas robil so svojim hlasom na koncerte skutočné zázraky a chrapčal ako to robia tibetský mnísi. Ten hlas vychádzal z celého jeho tela. Nebol to hlas jedného starého človeka – nie bol to hlas jedného zo starozákonných prorokov, ktorý sa pred vami zjavil a vychŕlil na vás svoju kázeň. Občas mnou prebehli zimomriavky, občas sa mi zdalo, že to ani nie je pravda ale skôr sen. Mal som tú možnosť sledovať, že taký pocit vzniká vtedy, ak ste v blízkosti človeka, ktorý už pokoril realitu, pre ktorého skutočnosť a sen sú len rub a líce jednej mysle. Stačí, ak ste blízko takého človeka a jeho poznanie na vás na krátky čas prejde. Mal som pocit akoby nám Dylan vravel: ,,Pozrite sa, tak ako sa ja tu hrám s týmito piesňami, ako tvorím a ničím svety, ktoré som vymyslel, tak aj vy môžete sa hrať so svojimi životmi." Taký bol Dylan v Prahe.

5 World gone wrong

Keďže celá táto práca je ladená v duchu blúzu, chcel by som v tom pokračovať a napísať niečo o jeho albume z deveťdesiatehotretieho roku ,,World gone wrong“. Ide o jeho druhú kompiláciu starých zľudovelých blúzových balád. Aj keď sa na ňom Dylan ako skladateľ nepodieľal a vedome ,,potlačil svoju osobnosť“ – je to jeden z jeho najintímnejších, najosobnejších albumov. Cítiť z neho veľkú múdrosť. Cítiť, že jeho autorom je človek s veľkým srdcom. Dylan v ňom vystupuje ako rozprávač a tiež zapožičiava svoj hlas postavám, ktoré sú väčšinou (broke, hungry, ragged and dirty too) – zlomené, hladné, roztrhané a špinavé tiež - sú to postavy na hrane zákona, zlý ako Stack a Lee, unavený, opustený, opúšťajúci a urazený, pokojný, chudobný, príťažlivý ako Délia, ktorej pozornosť si Cutty nijako nevie vynútiť a tak sa uchýli k poslednému možnému riešeniu a zabije ju. Ešte aj vo vezení na ňu musí myslieť. Dylan o nich hovorí s porozumením a súcitom - ako starý skúsený pútnik spomínajúci bez výčitiek - zmierený s životom. Ako starý Indián, ktorý pozerá do diaľky. Veľké veci a súdy necháva Bohu. Sám iba cíti.

Už len držať túto platňu v rukách je príjemný zážitok. Na skvelej fotografii od Anny Marie Velez (je použitá na obale) Dylan sedí v saku, bodkovanej košeli a v cylindri - za malým stolčekom v nejakej reštaurácii. Za ním je obraz (je to jeho dielo?) - hlava muža namaľovaná expresionistickým spôsobom v sýtych farbách s hrubými líniami. Je to človek, ktorý trpí. Pred Dylanom na modrom stolíku je položený popolník, pohár, sviečka a zošit. Tak trochu to evokuje pocit Manetových obrazov. Dylan ako Verlain sedí v kaviarni a zatiaľ čo čaká na objednaný nápoj, rozmýšla nad básňou, ktorú sa práve chystá napísať. Papier pred ním je prázdny. Polovicu tváre mu nevidno. Je v tieni, druhú mu ožaruje slnečné svetlo.

K albumu napísal aj sprievodné slová – spôsobom akým písal v šesťdesiatých rokoch. Otvára ho pieseň ,,World gone Wrong“ Od skupiny Mississippi Sheiks na obale o nich píše: ,,Rebellion against routine seems to be their strong theme. All their songs are raw to the bone and are faultlessly made for these modern times (New Dark Ages)“ - (Rebélia proti rutine sa zdá byť ich silnou témou. Všetky ich piesne sú drsné až na kosť a sú bezchybne stvorené pre tieto moderné časy. (nový temný vek.)).

World gone wrong je smutný nárek z rozchodu, v ktorom nie je veľmi jasné, kto koho opúšťa. Občas je to ,,My baby told me I would have to go“ (moja drahá mi vraví, aby som odišiel), potom zas ,,Pack up my suitcase, give me my hat, no use to ask me baby cause I never be back.“ (Daj mi veci do kufra, daj mi moju čiapku, nemá to zmysel prosiť ma dievča, pretože nikdy už neprídem späť) alebo ,,I told you baby, right to your head , if I didn´t leave you I would have to kill you dead.“ (Vravím ti drahá, priamo do hlavy, ak by som ťa neopustil, musel by som ťa zastreliť.) Ale stále sa končí tým istým refrénom. ,,I can't be good no more, once like I did before.I can´t be good baby, honey, becouse the world gone wrong.“ (Už viac nemôžem byť dobrý,ako som predtým bol, nemôžem byť dobrý, dievča, pretože svet sa pokazil.) Kto teda vie, kto v skutočnosti koho opúšťa, v každom prípade sa však v piesni nachádza aj veľmi zaujímavá rada ktorá – myslím - všetky tieto problémy rieši a naozaj stojí za zváženie: ,,If you have a women (dievčatá doplňte si man) and she don't treat you kind, praise the good Lord to get her out of the mind.“ Aak máte ženu a nechová sa k vám dobre, modlite sa k dobrému Bohu, aby ju dostal preč z vašej mysle.)

Od Mississippi sheiks je na albume ešte jedna skladba – moja najobľúbenejšia -

5.1 Blood in my eyes

Je to veľmi pôvabne podaný príbeh o stárnucom chlapíkovi a mladom dievčati, do ktorého je nešťastne zamilovaný. Na rozdiel od postavy z ,,World gone wrong", má aspoň nejaký kvartier, miesto, kde si môže uviazať kravatu ale podobne ako on, u ženy neuspeje. Záverečná scéna sa však nekončí iba odchodom ale radikálnym prehlásením ,,Ak ma teda nechceš, peniaze mi vráť“.

Prvé dejstvo skladby začína ráno, chlapík sa prebúdza ,,feeling blue“, čo znamená zronene, melancholicky a potom – možno niekde na ulici - stretne pekné dievča, bez okolkov jej navrhne, aby sa spolu milovali. Potom príchádza prvý refrén, ktorý podobne ako zvolanie ,,Never More“ v Poeho básni havran, dostáva s narastajúcim dejom - podľa toho, za akými slovami sa nachádza - stále nový význam. Prvý krát jej hovorí ,,Hej hej dievča, kvôli tebe mám krv v očiach“ je mi jedno, čo vo svete robíš“ - čo zneje celkom v poriadku, zneje to tak že ju chce mať – chce ju tými slovami dostať. Vráti sa domov uviaže si kravatu a rozhodne sa že ,,dostane“ to dievča, ktoré mu peniaze, peniaze kúpia. Po týchto slovách dostáva druhá polovica refrénu nový význam: ,,I dont care what in the world you do“ – je mi jedno, čo vo svete robíš - teraz znamená ,,je mi jedno, že si prostitútka.“ Ona však naňho pozrie a začne sa smiať ,,Hej, hej Pane. nemohli by ste ešte chvílu počkať? “ Odpovedá na to tým istým refrénom: ,,Teraz je to však:,, Nie, nie nemôžem čakať, krv je v mojich očiach." Potom je krátka gitarová medzihra, počas ktorej sa jeho zmýšlanie mení, začína tušiť, že ju nezíska. Hovorí jej: ,,Už nemôžem čakať viac, máš moje peniaze a chceš zrušiť schôdzku“. Ó krv v mojich očiach! Posledné slová sú najtvrdšie,zdá sa, že stratil nádej, tak jej aspoň vysvetlí, ako sa veci majú: ,,Poviem ti niečo, poviem ti fakty, nechceš ma, tak mi vráť prachy.“ Tam sa príbeh končí.

5.2 Delia

Delia je jedna z dvoch skladieb tejto platne od ,,Blind Willie Mc Tella“ (5. máj 1910 - Thomson Georgia - 19. august 1959, Milledgeville, Georgia).

Pieseň má desať slôh a refrén, ktorý Dylan zmenil na ,,All the friends I ever had are gone“ – (všetci priatelia, ktorých som kedy mal, sú preč). Takéto zmeny boli vo folkových skladbách bežné. Nie je to degradácia, ale rozšírenie. Piesne putujú z krajiny do krajiny a rozširujú sa, obohacujú. Interpréti ich zabalia do nových melódií, často im prisúdia nový význam. Je to proces, aký môžeme sledovať aj tu v strednej Európe. Keď skladby putovali z krajiny do krajiny, tiež sa stávalo, že napríklad maďarská pieseň prešla na Slovensko, tu bola obohatená o isté špecifické hudobné ozdoby a potom ju niekto priniesol naspäť, čo ju ešte viac rozšírilo a obohatilo. (Ako to opísal skladateľ a tiež zberateľ aj slovenskej ľudovej hudby, Béla Bartók.)

Keď túto skladbu spieval Blind Willie Mc Tel , bola to hlavne pieseň o Délii. Dievčati, ktoré žilo ako beatnici a ešte k tomu hralo hazardné hry. Dylanov spôsob frázovania a dôrazu napovedá, že viac ako o Délii je to pieseň o Curtisovi, ktorý kedže nedokázal nijako pritiahnuť, jej pozornosť, uchýlil sa k poslednému možnému riešeniu a zastrelil ju ,,krutou štyridsať štvorkou“. Pieseň začína Déliou a končí Curtisom. Curtisom, ktorý ešte aj vo vezení rozmýšla len o nej. Je ako píše Dylan, ,,Odsúdený k nepochopeniu“. ,,Nezaujímajú ho mešity na chrámovej hore, armageddon, alebo svetová vojna 111, nezloží tvár do kolien, zaplače, nenosí čapicu pre oslov a neospravedlňuje sa za svoje činy." Zaujímavé na skladbe je to, ako sa pomaly otvára. Ako sa postupne otvára celý ten smutný príbeh.

Najskôr sa dozvieme, že Délia bola hráčka, rada sa flákala okolo a kašlala na peniaze. Déliina mama raz odišla na západ, keď sa vrátila, Délia už bola mŕtva. Jej otec plakal a mama stonala, vraveli: ,,Nebolo by to až také zlé, ak by zomrela doma“ – Potom ide krátka gitarová pasáž a my máme čas rozmýšľať -čo sa Délii stalo. ,,Curtis sa cíti v pohode a Curtis sa cíti zle, zabil chúďa Déliu krutou štyridsať štvorkou.“ Po každej slohe je ten istý refrén: ,,Všetci priatelia, ktorých som kedy mal, sú preč.“ Je to povzdych Curtisa alebo rozprávača? To nie je vždy jasné. Potom spieva o tom, ako Curtisa všetci, všetci hľadajú – Z toho vidieť aká bola Délia obľúbená - chlapík z Atlanty prináša zlé správy, ,,chlapci Délia je mŕtva a šesť stôp z dohľadu“. Gitara znovu uvolní príbeh a potom sa ocitáme na súde. Sudca Curtisovi hovorí: ,,Čo znamená ten hluk?“ ,,Viete, všetci povaľači sa ma snažia dostať, čo myslíte, asi aký bude môj trest?“ Sudca mu na to smutne odpovie ,,Chudák chlapec, máš to za deveťdesiatdeväť“. Délia je v hrobe a Curtis vo vezení. Ešte aj Tam rozmýšla ,,Óch Délia, ako to, že si milovala všetkých tých povalačov, len mňa nie.“
,,Všetci priatelia, ktorých som kedy mal, sú preč.“

5.3 Stack a Lee

Stack a Lee je verzia od Franka Hutchinsona, prvého bieleho blúzmena, ktorého stálo za to nahrať (ako sa o ňom vyjadrili v Columbia records). Je to jediná pieseň na albume, pri ktorej sa doprevádza na harmonike. ,,O čom pieseň naozaj je?, hovorí o tom, že žiaden človek nedosiahol nesmrteľnosť cez verejnú chválu, pravdu nevidno.“

Billy Lyon ukradol Stack a Leemu klobúk a potom sa objavil v jeho obľúbenom bare. Klobúk je len zámienka, o čo medzi tými dvoma skutočne ,,ide“, to nevieme. V každom prípade Billy Lyon urobil hroznú chybu, keď sa zamiešal do vecí Stacka Leeho a potom sa objavil, tam kde nemal. Pripomína to tak trochu niektoré grécke tragédie, kde postavy trpia, nie kvôli hnevu bohov alebo zlým skutkom, ale kvôli svojej nepozornosti, drobným chybám. Stack a Lee Billimu na mieste prestrelí hlavu. Nepomôžu ani jeho prosby, neobmäkčí ho ani to, že tri malé deti tak zostanú hladné a bez otca. Stack a Lee zabil Billiho z mäsa a kostí, ale stvoril tak Billiho ,,ducha“. Policajný náčelník musel ísť chytiť Stacka Leeho a posadil ho do vezenia. ,,Stack a Lee je v cele, žiadne telefónne rozhovory, nie je nejaký egoistický degradovaný existencionalisticko dionýsky idiot, taktiež nereprezentuje niektorý alternatívny životný program (dajte mi tisíc akrov poddajnej pôdy, všetkých členov gangov, ktorý existujú a uvidíte autentický životný štýl, ten agrárny) “ – Bob Dylan. Ale aj keď je majiteľom všetkých týchto kvalít, neuchráni ho to pred strachom z ,,Ducha“ Billiho Lyona, ktorý ho večer čo večer prichádza strašiť, nedoprajúc mu pokojný spánok.

Posledná a najmeditatívnejšia pieseň na albume je Lone pilgrim (osamelý pútnik) napísaná B. F. Whiteom a Adger M. Peaceom. Je to prekrásny záver, ,,modlitba“, v ktorej je obsiahnutý celý život pútnika, noci, keď človek hladný zaspáva, divoké moria, odvážne cesty do neznámych krajín, túžba uniknúť, smútok za blížnymi, ktorých sme opustili, život v samote a smrť a dosiahnutý pokoj, ale hlavne celé duchovné cítenie autora: ,,What attracts me to the song is how the lunacy of trying to fool the self is set aside at some given point. Salvation and the needs of mankind are prominent and hegemony takesa breathing spell ,,my soul flew to mensions on high“ what esentially true is virtual reality. Technology to wipe out truth is now available. Not everybody can afford it but it´s available. When cost comes down look out! There wont be songs like these anymore. Factually there arent any now.“ (Čo ma na skladbe priťahuje je to, ako je pochabosť oklamať seba samého v istom bode poslaná preč, vykúpenie a potreby ľudstva sú prominentné,nadvláda má oddychový čas. Moja duša odletela do rezidencie na výšinách, čo je esenciálne pravdivé je virtuálna realita. Technológia na rozdrtenie pravdy je už dostupná. Nie každý si ju môže dovoliť, ale je dostupná. Keď pôjdu ceny dole - pozrite! Už tu nikdy viac nebudú piesne ako tieto. Po pravde už tu nie sú ani dnes.“) Je to smutné posolstvo, ale môžeme byť vďačný za to, že patríme medzi tých šťastnejších, ktorým je dopriate ho počuť. Tento svet - so svojimi temnými túžbami, s politikou, ktorá vedome podporuje negatívne emócie, pýchu, žiarlivosť a túžbu po bláznovstve – pôsobí na ľudí do takej miery, že už aj za to málo dobrého, čo v nás je sa ešte aj hanbíme. Virtuálny svet sa stal našim novým domovom, skutočnosť, pravé ľudské city, príroda, svedomie a Boh sa stali rozprávkou. ,,Osamelý pútnik“ je o ceste k pokoju. Taký pokoj vzniká len v samote, v kontemplácii, v ktorej keď sme ponorený v srdci, už nevznikajú žiadne svetské túžby. Skladbou nás sprevádza rozprávač. Je to nasledovník osamelého pútnika. ,,Prišiel som na miesto, kde pútnik leží a trpezlivo stál nad jeho náhrobkom, keď som počul, ako hlbokým šepotom niečo vraví, ,,ako sladko tu spím sám“. Druhá a tretia sloha je hlasom tohto pútnika ,,Víchrica môže zavíjať a hlasný hrom revať a všetky búrky môžu prísť, ale tak pokojne ako city moje – odpočíva aj duša moja. Všetky slzy sú mi zotreté z očí.“ ,,Volanie môjho pána ma vyslalo na cestu žiadna spriaznená a príbuzná noc. Chytil som infekciu a vkĺzol do hrobu. Moja duša odletela do rezidencii k výšinám.“ ,,choď a povedz mojim blízkym a deťom najdrahším, nech neplačú za mnou, som preč. Tá istá ruka, čo ma zaviedla k drsným moriam, ma pokojne odprevadila domov." A tu spolu s hlasom mizne aj hudba. Žiadna ďalšia hudobná dohra. Koniec

K tomuto albumu ma viažu aj osobné ,,hlboké zážitky“. Raz, keď som mal asi pätnásť rokov, vybral som sa do lesa tam v okolí Silickej planiny pri maďarskej hranici. Bolo to v zime, keď sa skoro stmieva, mal som so sebou walkman a jednu kazetu, na ktorej bol nahratý na jednej strane Peter Gabriel a na druhej práve Dylanov ,,World Gone Wrong“. Nejako som neodhadol čas. Do lesa vstúpila hmla a už mi bolo treba ísť . Šiel som teda naspäť ale po chvíli som zistil, že som v Maďarsku, čo ma dosť znepokojilo. Aby som sa trošku ukľudnil, pustil som si walkman. Snažil som sa nájsť cestu. Blúdil som a postupne začínal byť mierne zúfalý, myslel som na svoju smrť. Myslel som na to, ako ma zožerú vlci - a v tom všetkom bol pre mňa Dylan skutočným útočiskom. Akoby o mojom trápení vedel, akoby ku mne hovoril z nejakého kľudného miesta - kam možno po smrti pôjdem. Neviem, či Dylan chodí do lesov - asi na to nemá čas - ale cítim, že jeho hlas a gitara – nie sú oddelené od prírody. Myslím tým, že jeho piesne sú viac ako len intelektuálnou hrou pre človeka. Sú súčasťou celého vesmíru - jeho hlas splýva so zvukom vetra, rytmus jeho gitary je ako buchot srdca. Ako som postupne – zo strachu - zrýchľoval krok, baterky zas postupne odchádzali. Bolo to strašidelné. Predstavte si, ste sami v lese, v zime, kvôli hmle nevidno ani na desať krokov, zver, jelene a srny vám skáču do cesty. Len vďaka Dylanovi som vedel, že je to v pohode. Počkal som, až kým baterky úplne skapali. Ešte teraz si pamätám jeho predĺžujúci sa ťahavý hlas. P o m a l ý drsný hlas. No až vtedy, keď úplne skončili, som sa stal skutočnou súčasťoujeho piesní bol som Broken and hungry ragged and dirty too. Bol som jedna z tých stratených postáv a zároveň rozprávač, ktorý sa nad vlastným príbehom vznášal a všetko s pokojom sledoval, bol som mŕtvy muž a zároveň sup, ktorý nad jeho mŕtvolou lietal, plačúca žena Billiho Lyona a tiež všetky jeho opustené malé deti. Bol som asi každou bytosťou, ktorá kedy žila a trpela na tejto zemi. Až kým som nenašiel vysoký vrch, vyliezol naň a uvidel svetlá z našej dediny.

ZÁVER

Naozaj neviem, čo by som mohol povedať na záver. Ako zhrnúť túto prácu. Chcel by som len vyjadriť svoj pocit, že blúzová hudba naozaj môže pomôcť zlepšiť tento svet. Hudba ako taká je neutrálna. Človek ju môže použiť pre svoje mocenské ciele, preto aby vynikol alebo získal moc a peniaze, ale tak isto ju môže použiť ako liek, ako liek pre svoju utrápenú dušu. Myslím si, že tí najlepší hudobníci sú ako liečitelia. Sami cez vlastné skladby prekonávajú svoje trápenia a nás berú na tú cestu zo sebou. Tento pocit, že nie sme sami, má očistný charakter. Hudobníkom ako je práve Bob Dylan a jeho predchodcom, sa toto naozaj podarilo. Ak by sa zas nám v dnešnej dobe podarilo pochopiť ich metódy, poznanie, skúsenosti a aplikovať ich v novej vzrušujúcej modernej hudbe – ktorá sa pomaly rodí – malo by to ďalekosiahly význam pre dnešných ľudí. Pravda ako taká sa nemení, je tá istá od počiatku vekov, bola rovnaká v čase Buddhu a je rovnaká aj dnes – človek trpí a človek hľadá šťastie, to sa nemení. Nie je to tak? Jediné, čo treba, je ju znovu a znovu to podať . Vyjadriť. U nás je žiaľ ľudová kultúra chápaná ako istý uzavretý artefakt, ako starý pekný kostým, ktorého sa netreba dotýkať, lebo inak sa rozpadne na prach. Sme väčšinou fascinovaný patinou staroby, ktorá pokrýva staré diela a ktorá je určite vzrušujúca, ale mali by sme sa radšej pozrieť do vnútra. Do podstaty veci. Aj u nás ešte stále sú prístupné ľudové umelecké diela veľkej výpovednej hodnoty, žiaľ päťdesiat rokov režimu, ktorý duchovnej kultúre neprial, neumožnil nikomu podobnému ako Bob Dylan oživiť a sprostredkovať ich ľudu. Sprostredkovať pravé hodnoty Hodnoty získané skúsenosťami generácií. Dnes zas naša krajina prechádza na veľmi drsný kapitalizmus, ktorý sa takmer stáva ,,štátnym náboženstvom“. Ľudia sú smerovaní len k tomu, aby boli úspešní a bohatý za každú cenu.,Hodnoty, aké človek môže nájsť napríklad v Dobšinského výbere slovenských ľudových rozprávok, sú považované za smiešne, nepraktické, nepoužiteľné. Umenie už slúži len pre zábavu. Nikto ani nič viac nečaká a všetko, čo je len trošku hlbšie, je považované za ,,divné “. Práve preto si myslím, že blúzová hudba (ktorej pochopenie zo sebou prináša aj ocenenie ľudovej kultúry - aj našej) môže, keď už nič iné, aspoň priniesť ideu, že moderný chaotický svet, ktorý okolo seba vidíme a spôsob života, ktorý automaticky so sebou prináša,- nie je to jediné, čo tu je.

Na úplný záver by som tu rád citoval Rainer Maria Rilkeho, ktorého slová, myslím, vyjadria môj pocit ešte lepšie: ,,Predtým sa vedelo (alebo aspoň tušilo), že smrť nosíme v sebe ako ovocie jadro. Deti mali v sebe malú a dospelí veľkú smrť. Ženy ju mali v lone a muži v prsiach. Mali ju, a to človeku dodávalo zvláštnu dôstojnosť a tichú hrdosť.“

7 Zoznam bibliografických odkazov

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk