Stručný úvod ku Gemerskej tanečnej oblasti

Táto oblasť mala podobné znaky ako Horehronská tanečná oblasť, preto v niektorej literatúre ju nájdeme ako Horehronskú tanečnú podoblasť. Gemerská oblasť je pod oblasťou Horehronia, ktorá sa najvýraznejšie vyčleňuje v tanečnom folklóre. Gemerská tanečná oblasť siaha na východ od Brezna pod Kráľovu hoľu a na horný tok rieky Hron. Patria sem obce Polomka, Závadka, Heľpa, Pohorelá, Šumiac, Švermovo (Telgárt) a na spišskej strane Nízkych Tatier Vernár.

Táto oblasť sa svojím odevom a nárečím radila ku Gemerskej župe, bola to ale veľmi rozdielna a samostatne sa formujúca časť Slovenska. V posledných desaťročiach 19. storočia sa začínala rozvíjať výtvarná stránka odevu na Horehroní. S rozšírením výzdoby v 20. storočí sa rozčlenenie odevu do menších celkov ešte viac umocňovalo. Bola tu bohatá tradícia tkania, kožušníctva, spracovania vlny, najviac sa rozvinula výšivka s bohatstvom techník, ornamentálnych motívov, s neobvyklým ladením sýtych a tmavých farieb. Na strednom Slovensku je to jedna z oblasti s najbohatšou výšivkou.

Tanečné motívy

Tanečníci majú pevné, zomknuté držanie tela, ktoré sa nemení ani pri rýchlom tempe a zložitých rytmoch. Mierne perovanie pri niektorých motívoch nenarúša tento pevný postoj a vzpriamené držanie tela.

Značnú časť tancov tvoria dupavé motívy na celom chodidle, prípadne na päte, ktoré sú razantné a veľmi presné aj v rýchlom tempe. Na ostatné motívy sa napájajú plynule, hladko. Charakteristické sú aj občasné potlesky v tanci. Horné končatiny bývajú väčšinou voľne pripažené alebo vbok, u tanečníkov sú často založené vzadu na krížoch (držia sa za zápästie), alebo za opaskom, pri speve jedna vzpažená von a druhá za opaskom. Horehronie charakterizujú krútivé tance v rýchlom tempe, najčastejšie nazývané čardáše, s prímením horehronský alebo lokálny (šumiacky). Vyznačujú sa vydupávaním rozličných rytmicky bohatých a hlasitých motívov. Najčastejšie sa v hornej časti tejto oblasti tancujú v radoch – šóroch.

Hudobný folklór

Gemerská oblasť má zvlášť rozdielne hudobné prejavy, lebo siaha od stredoslovenských hôr, s ich vyhradenou pastierskou kultúrou, až po hranice juhoslovenských oblastí s novou hudobno-folklórnou tradíciou. Preto v nej rozlišujeme trimikrooblasti:

1.HORSKÉ OBLASTI SEVERNÉHO AŽ SEVEROZÁPADNÉHO GEMERA s prevládajúcimi valaskými piesňovými, nástrojovými a tanečnými prejavmi. Sem patrí aj Horehronie.

2.PODHORSKÉ OBLASTI JUŽNÝCH SVAHOV SLOVENSÉHO RUDOHORIA sú domovom baladických piesní, rapsodických melódií modálneho, starobylého charakteru.

3.HUDOBNÝ ŠTÝL RIMAVSKEJ KOTLINY A OBLASTISLOVENSKÉHOKRASU prináša nové dur-molové nápevy, hudobnú a tanečnú kultúru banských remeselníckych mestečiek.

Horehronie charakterizujú rýchle krútivé sedliacke tance v rýchlom tempe /d = asi 180°/. Tieto čardáše sa vyznačujú vydupávaním rozličných rytmických motívov.

Piesne

Ľebo mi zahuďťe
Umočil ma dáždik
Na Kráľovej holi
Zahrajže mi, zahraj
Vihorela lipka
Ej, ponad Košariská
Jalulom, jalulom
Lístoček duboví
Na tom našom dvore
Tečie voda z javora
Hojže, dievča, biela ruža
Hriabala, hriabala (trávnica)

Tance Gemerskej tanečnej oblasti

Existujú tance len pre dievčatá a len pre chlapcov.

Medzi tancami Gemeru prevládajú:

-v Heľpe- kolo, parobské kolo, šorový svadobný, kečkový, zajačí, medveďový tanec, ponad fľašku, poza nohu, horehronský čardáš;
-v Pohorelej- parobské kolo, šorový tanec- do skoku, koleso, sedliacky čardáš, zavíjaný;
-Vyšná Slaná- Chorovod;
-V Polomke- čardáš, parobský, zajačí, medvedí, tanec, mak, ponad fľašku, hajduk, dupák, odzemok zbojnícky;
-V Šumiaci- šorový, marejnový vyskakovaný, fašiangový, jánsky, šatkový, šorový tanec, horehronský, slovenský, svadobný čardáš, do kolesa, dupľovaný odzemok;

Horehronský Dupák /čardáš/

Pomenovanie dupáky sa používa na označenie motívov, ktorých charakteristickým znakom je dupanie.

Horehronský dupák je súhrnné označenie najtypickejšej skupiny tancov Horehronia.

Na rozhraní storočí, pod silným maďarizačným tlakom, sa ujal názov čardáš. V bežnom používaní označoval všetko. Muzikantom sa povedalo, aby hrali čardáš a k hudbe sa tancovalo všetko: koleso dievok, mládencov, ale aj spoločné koleso; párový tanec, tanec v trojke, ba i radový tanec mládencov.

Popudom na tanec sú muzikanti. Tí najprv hrajú pomaly a tanečníci počas spevu formujú protistojace rady. V radoch sa kývajú podľa taktu z boka na bok. Potom hudba zrýchli. Tanečníci zrazu cifrujú, dupkajú, tlieskajú, v radoch sa približujú a vzďaľujú, vymieňajú si miesta, alebo vytvoria koleso a tancujú v ňom. Niekedy krúti jeden tanečník všetky tanečnice, inokedy sa vykrúcajú v pároch.

Tanec prebieha veľmi spontánne. Niekedy vidno na roztancovanej ploche šórovú, párovú aj kolesovú podobu dupáka- čardáša.

Folklórne súbory

Nositeľmi ľudových tradícií v Gemerskej tanečnej oblasti sú súbor Heľpan (vedúcou choreografkou Heľpanu je Mária Mešťanová) a folklórny súbor Priehyba (vedúcim súboru je Pavol Oravkin).

Folklórny festival

Horehronské dni spevu a tanca

Folklórny festival je trojdňový a predstavia sa nám domáce skupiny a súbory, ktoré uchovávajú folklórne dedičstvo ľudí odpradávna žijúcich pri Hrone, ale aj hostia z celého Slovenska.

Predstavujeme obce regiónu – je názov projektu Horehronských dní spevu a tanca. Zahŕňa každoročné komplexné predstavovanie vytypovaných obcí, ktoré sa zapísali do folklórneho registra regiónu. Jeho obsahom je scénický program uvádzaný na javisku amfiteátra, sprievodné podujatia na heľpianskom námestí s tradičnými remeslami, zamestnaniami, domácou kuchyňou, miestnymi zaujímavosťami a výstavami, ktoré približujú históriu obce, jej materiálnu a duchovnú kultúru i súčasný život.

Privítanka – heľpianske folklórne kolektívy už po niekoľko rokov prezentujú svoju tvorbu v programe, ktorým zároveň otvárajú Horehronské dni spevu a tanca.

Prišli hostia zďaleka i zblízka – vystúpenia známych i neznámych folklórnych skupín, súborov a sólistov z celého Slovenska. Tento typ programu na HDSaT sa zrodil pred siedmimi rokmi a vystriedalo sa v ňom viac ako 2000 účinkujúcich. Program prebieha nepretržite štyri hodiny na námestí obce a navodzuje spontánnu festivalovú atmosféru.

Detské folklórne hnutie na Horehroní má dlhú a bohatú tradíciu. Cieľom a obsahom práce väčšiny detských kolektívov je vyhľadávanie a interpretovanie piesní, tancov, zvykov, riekaniek, hier i ďalších prejavov detského ľudového umenia. V samostatnom programe detský program predstaví tvorbu 10 súborov z nášho regiónu.

Hudobno - spevný program

program ľudových hudieb, speváckych skupín, sólistov spevákov a inštrumentalistov.

Tématický program folklórnych skupín a súborov- regiónu Brezno a Banská Bystrica, profilový program folkl. súboru, nedeľný Galaprogram, Tematická výstava v drevenici v prírodnom amfiteátri, ktorú každoročne pripravuje Horehronské múzeum v Brezne, to všetko sú programy a sprievodné podujatia, ktoré môže návštevník uvidieť v Heľpe.

Ľudový kroj

Šumiac

Odev v obci sa od južnejších dedín Horehronia odlišuje väčšou strohosťou, je pomerne málo vyšívaný. Ženský i mužský odev v svojich základných odevných formách korešponduje s odevom susedných hornoliptovských a spišských dedín (Liptovská Teplička, Štrba, Lučivná) a dedín gemerských (Rejdová).

Mužský odev

KOŠEĽA

Bola z ľanového plátna a siahala iba do pása. Mala široké rukávy a úzky stojatý golier vyšívaný bielou bavlnkou.

PLÁTENNÉ GATE

Ešte začiatkom storočia sa obliekali bežne v lete, najmä na poľné práce. Neskôr ich vystriedali plátenné nohavice mestského strihu (pľundre).

NOHAVICE – Chološne

Z hrubého bieleho domáceho súkna sa nosili v zime a vo sviatok. Predné rázpory v páse boli obšité čiernym alebo červeným karnútom alebo súknom. Nohavice v páse upevňoval remeň, ktorého časť visela voľne pod zadok. Odev dopĺňal široký kožený opasok, ktorý sa zapínal na 3-5 mosadzných spôn. Opasok chránil holý pás a bol oporou pri ťažkej drevorubačskej práci.

KOŽÚŠOK - Brusliak

Z bielej barančiny bol zdobený jednoduchými ornamentami (prepletanými remencami a na chrbte motívom kvetu z aplikovanej červenej kože).

Vrchný odev bol veľmi jednoduchý - bežný bol niže pása siahajúci kabát z domáceho bieleho súkna (čuha), lemovaný čierno - červeným súknom alebo kartúnom. Nosil sa prehodený cez plecia a v minulosti patril k sobášnemu odevu ženícha. Furmani si brali do voza dlhú bielu súkennú halenu (surovica) so štvorcovým golierom, ktorý slúžil ako kapucňa.

Medzi dvoma vojnami nosili chlapi ešte dlhé vlasy, nad ušami zaviazané do uzlov (kľučky), ako aj klobúky so širokou strechou. Do módy prišli menšie klobúky s vyhnutou užšou strechou, obšitou čiernou stuhou. Vlasy sa začali strihať nakrátko. Ozdobou mládeneckých a družbovských klobúkov boli stuhy a perká. Družbovské perká boli z bielych husích pierok, navlečených striedavo s kúskami farebných látok na nitku. V zime sa nosili baranice. Doplnkom drevorubačského a pastierskeho odevu bola valaška a vlnená kapsa (cedilo) na jedlo. Zápästie hriali vlnené zápästky z čierno - bielej domácej alebo pestrofarebnej kupovanej vlny.

Ženský odev

SPODNÍK - pendeľ

bol z domáceho plátna. Jeho vrchná časť obopínala hruď, spodnú tvorila z dielov strihaná sukňa.

OPLECKO

z plátna malo hlbší výstrih bez rázporu, rukávy dlhé a bežne vysúkané nad lakte. Iba na sviatočných opleckách, ktoré sa šili z jemnejšieho kupovaného plátna, sa rukávy nad zápästím nadrobno nariasili a nosili sa spustené. Na oplecko sa v zime obliekal biely barančinový kožúšok (brusliak) s červenými aplikáciami.

ŽIVÔTIK - ľajblik

patril k letnému sviatočnému odevu. V minulosti sa šil z brokátu (pretkávaného kovovými niťami), kašmíru, atlasu. V pracovné dni sa nosila miesto živôtika cez prsia prekrížená a na chrbte zviazaná veľká šatka z modrotlače, neskôr i menšie šatky z kašmíru, kartúnu, plátna. Až v prvej polovici 20. storočia sa začali nosiť živôtiky aj k pracovnému odevu.

SUKŇA

na sviatok bola v starodávnych časoch z bieleho plátna (kidľa) alebo z jemného zeleného súkna (postavica). Obe patrili k sobášnemu odevu nevesty. Vo všedný deň sa nosila sukňa z drobno vzorovanej modrotlače. Z novších kupovaných materiálov sa na sukňu používal rôznofarebný kvetovaný kašmír, obľúbené boli i pásikavé kartúny. V polovici 20. storočia sa sukne miesto naberania dávali strojovo plisovať.

ZÁSTERA

do práce (šurcka) bola úzka, tkaná alebo pletená do pásov z domácej čiernej a bielej vlny. Sviatočnou širokou zásterou bola v minulosti šata zo vzorovanej farbiarčiny, naspodku ozdobená jednoduchou bielou výšivkou. Úzke pracovné i sviatočné zástery boli biele alebo čierne. Bielu zásteru (hantuch) z domáceho plátna zdobila naspodku farebná prietka a strapce. Na čiernej zástere (šurc) z glotu alebo kartúnu boli vyšité veľké pestrofarebné kvetinové motívy.

V zime si ženy obliekali trojštvrťový biely barančinový kožuch, zdobený červenými aplikáciami. Proti dažďu sa chránili plátenným obrusom. Novšou súčasťou bol podšitý kabátik s odstávajúcim šosom, ktorý volali bľuza.

ÚČES

Dievky nosili vlasy učesané na pútec, zapletené do trojpramenného vrkoča. Účes vydatých žien sa volal kontik - uzol na temene hlavy, ktorý tvorili dva pramene vlasov, tuho poskrúcané a zviazané tkanicou. Forme účesu zodpovedal čepec s malým naberaným dienkom, do ktorého sa strčil kontík, s čipkovou, na čelo priliehavou čelenkou. Čepiec sa vzadu uväzoval tkanicou so stuhami. Na čepiec sa podľa príležitosti uväzovali rôzne šatky. Doplnkom ženského odevu bol náhrdelník (patriky) z radov červených sklených korálkov.