Reč národov tundry a národov pusty

Z hľadiska krajiny je obrovská tundra a menšia pusta šírou stepnou oblasťou. Aj z iného hľadiska majú niečo spoločné: v oboch regiónoch sú živé jazyky, ktoré patria k ugrofínskej jazykovej vetve.

S výnimkou baskičtiny, niekoľkých kaukazských jazykov a turečtiny sa väčšina moderných európskych jazykov dá zaradiť do dvoch jazykových rodín: do veľkej indoeurópskej a do oveľa menšej ugrofínskej. Kým jazyky väčšej skupiny, do ktorej patrí vetva germánska, románska, slovanská a ďalšie, majú napriek všetkým rozdielom rozpoznateľné spoločné znaky, jazyky druhej skupiny znejú ľuďom s materinským jazykom indoeurópskeho pôvodu veľmi cudzo.

Oblasť rozšírenia ugrofínskych jazykov leží na severe Európy a v Maďarsku - teda v tundre, ako sa pôvodným laponským slovom označuje studená step za pásmom lesov, a v puste, čo v maďarčine znamená pustý. Kým literatúra svetových indoeurópskych jazykov, ako je angličtina, francúzština, taliančina, španielčina alebo ruština, sa teší všeobecnej obľube a tieto jazyky sa ľudia môžu učiť v školách alebo v kurzoch takmer v každom meste, ugrofínske jazyky sú mimo priestoru svojho priameho rozšírenia veľmi málo známe. Okrem troch národných jazykov, fínčiny, estónčiny a maďarčiny, patria do tejto skupiny aj jazyky, ktorými hovorí len niekoľko tisíc ľudí, napr. mansijčinu, ingričtinu, vepský alebo ludský jazyk používa iba niekoľko malých národov žijúcich v rozľahlých severných končinách Ruska.

Ugrofínske jazyky používajú latinskú abecedu, ale malé jazyky uralskej rodiny používajú azbuku. Približne 20 ugrofínskych jazykov tvorí vedecky presne definovanú jazykovú vetvu. Základom metódy, pomocou ktorej sa zistili blízke vzájomné vzťahy, je fonetika (veda o zvukovej stránke ľudskej reči). Ak existuje v slovníku dvoch alebo viacerých jazykov viac zvukových zhôd, sú tieto jazyky príbuzné. Toto zdanlivo jednoduché tvrdenie odhalilo už aj príbuznosť indoeurópskych a semitských jazykov. Pri ugrofínskych jazykoch sa však objavuje niekoľko zvláštností, ktoré úlohu sťažujú. Nasledujúci príklad - porovnanie štyroch maďarských a fínskych slov - je dôkazom ich úzkeho príbuzenského vzťahu: sto - száz - sata, roh - szarv - sarvi, (do)hovoriť - mond - manaa, zima - tél - talvi.

Maďari a Fíni si pri svojich obchodných kontaktoch s indoeurópskymi národmi veľmi skoro všimli, že ich jazyky sú odlišné. Preto sa práve mnohí maďarskí a fínski vedci začali zaoberať výskumom jazyka. Lingvisti János Sajnovicz a Sámul Gyarmathi dokázali už koncom 18. storočia blízku príbuznosť rôznych ugrofínskych jazykov.

Ugrofínske jazyky majú v porovnaní s indoeurópskymi pozoruhodné gramatické štruktúry. Patrí k nim okrem iného tzv. harmonizácia samohlások, ktorá spôsobuje, že v rámci jedného slova alebo výrazu zloženého z viacerých slov sa často vyskytujú rovnaké samohlásky. Okrem toho sú gramatické tvary týchto jazykov také rôznorodé, že latinské alebo ruské skloňovanie, pred ktorými nejeden študent kapituluje, je proti tomu detskou hračkou. V maďarčine sa dá napr. pripojením rôznych koncoviek vytvoriť 17 tvarov slova fog (zub). Ugrofínske jazyky sú tiež bohaté na obrazné slová, ako môžeme vidieť na fínskych ekvivalentoch slova vietor. Vo fínčine exstuje vietor, ktorý veje - suhina, vietor, ktorý rýchlo veje - suhahdus, víchor - tohina, zavíjajúci vietor - kohina, a vietor, ktorý ševelí v korunách stromov - humina.

Keďže medzi indoeurópskymi a ugrofínskymi národmi odjakživa existovali čulé kontakty, niektoré slová z týchto jazykov sa prebrali do iných rečí. Napr. maďarské slovo kocsi pre kočiar sa rozšírilo do mnohých indoeurópskych jazykov. Pojem i slovo sauna, ktoré sú dnes známe všade na svete, sú fínskeho pôvodu. V budúcnosti sa budú európske jazyky ešte viac zbližovať, a preto môžeme predpokladať, že naša slovná zásoba sa obohatí ďalšími výpožičkami z ugrofínskych jazykov.

Nasledujúci prehľad tvoria hlavné vetvy ugrofínskych jazykov a reči, ktoré do nich zaraďujeme.

Hlavnými vetvami URALSKÝCH JAZYKOV sú sámčina, ugrofínčina a samodijčina.

UGROFÍNČINA zahŕňa pobaltskú fínčinu, povolžskú fínčinu, permčinu a ugrovčinu.
POBALTSKÁ FÍNČINA: fínčina (suomi), karelčina, ingričtina, ludčina, vepčina, estónčina.
POVOLŽSKÁ FÍNČINA: mordviančina, čeremiština, marijčina (vymretý jazyk).
PERMČINA: syrjenčina, votiačina, udmurtčina (vymretý jazyk).
UGROVČINA: maďarčina, východojakčina, chantyjčina, vogulčina, mansijčina (vymretý jazyk).