O indoeurópskych jazykoch vieme síce veľa, ale o prajazyku, ktorý bol ich základom, nevieme skoro nič. Národy, čo ho používali, žili v temnom dávnoveku, keď písmo ešte len čakalo na svoj zrod. V porovnaní s ostatnými kontinentmi sa dnešná Európa - od Atlantiku až po Ural, od Stredozemného po Čierne more a od Kaukazu až po Severný ľadový oceán - vyznačuje relatívnou jazykovou jednotou. V Európe sa hovorí prevažne indoeurópskyni jazykmi. Pokiaľ ide o praktický význam pre vzájomné dorozumievanie Európanov, túto jednotnosť si vôbec neuvedomujeme, pretože pre Angličana alebo Nemca sú napr. indoeurópske jazyky ako ruština alebo arménčina takmer rovnako nezrozumiteľné ako baskičtina, fínčina či maďarčina, ktoré patria k iným jazykovým rodinám.

Prečo teda vôbec hovoríme o jednotnom indoeurópskom jazykovom priestore? Keď spočítame všetkých Indoeurópanov, zistíme, že tvoria takmer polovicu ľudstva -  to znamená, že každý druhý človek na svete je Indoeurópan. Medzi 200 až 300 jazykmi, ktorými hovoria, sa popri piatich veľkých (angličtina, španielčina, portugalčina, ruština a hindčina) nachádza aj veľa malých jazykov. Územia, na ktorých sú rozšírené, aj počet ľudí nimi hovoriacich, sú oveľa menšie (napr. islandčina alebo sardínčina).

Po vzniku koloniálnych veľmocí sa v čase veľkých zemepisných objavov v 15. storočí niektoré z týchto jazykov rozšírili po celom svete. Germánske jazyky, ako angličtina a holandčina, či románske jazyky, ako španielčina, portugalčina a francúzština, prekročili moria. Slovanská ruština sa rozšírila po celej severnej časti ázijského kontinentu. Je pozoruhodné, že oblasti so spoločným jazykom a spoločným písmom sa často neprekrývajú. Môžu za to najmä náboženské a sociálno-politické tradície.

Z piatich najrozšírenejších písmových systémov na svete moderné indoeurópske jazyky používajú štyri: latinku, cyriliku, arabské písmo a devanagari. Latinskú abecedu, ktorá je najpoužívaniešia na svete, prebrala rímskokatolícka cirkev z Rímskej ríše a preniesla ju ďalej do mnohých oblastí svojho vplyvu, čiže do západného sveta, a neskôr aj do protestantských krajín a medzi Slovanov s katolíckym vierovyznaním. Cyrilika sa stala typickým písmom pravoslávnych kresťanov v slovanskom kultúrnom priestore. Dokonca aj rumunčina, ktorá je vlastne izolovaným románskym jazykom, akýmsi osamelým ostrovom v grécko-slovanskom prostredí, používala až do polovice 19. storočia cyriliku. Arabskú abecedu v rámci šírenia islamu vnútili moslimovia aj tým národom, ktoré hovorili po perzsky, kurdsky alebo afgánsky, ba dokonca aj obyvateľom Pakistanu, ktorí hovorili indickými jazykmi. Od písma devanagari, ktorým sa písal aj sanskrit, sa odvodzujú písma moderných jazykov severnej časti Indie. Do dnešných čias sa však zachovalo aj niekoľko veľmi starých písmových systémov, ako je napr. grécka abeceda, ktorá poslúžila ako vzor pre latinku, cyriliku a arménske písmo.

Majú teda indoeurópske jazyky nejaké spoločné črty, keď sú také rozdielne? Už na začiatku 19. storočia jazykovedci zistili určité podobnosti medzi textami v sanskrite a v starej gréčtine. Porovnávacie štúdium potvrdilo ďalšie fonetické a gramatické zhody medzi jazykmi európsko-ázijskéjho priestoru. Čoskoro sa zrodila téza o jednotnom prajazyku, z ktorého sa časom vyvinul rad samostatných jazykov.

Ako však znel indoeurópsky jazyk, kto ním hovoril a kedy existoval ešte ako spoločný prajazyk? Na poľutovanie lingvistov neexistujú nijaké písomné svedectvá o tomto spoločnom prajazyku, keďže sa ním hovorilo v čase, keď ešte nebolo vynájdené písmo. Najstaršie texty - mykénske, védske a chetitské - pochádzajú z 2. tisícročia pred Kristom, teda z čias, keď sa jednotlivé indoeurópske jazyky začali už badateľne diferencovať. Možno však vychádzať z toho, že praindoeurópsky jazykový základ bol v 4. storočí pred Kristom pravdepodobne relatívne jednotný a potom sa v dôsledku sťahovania obyvateľstva rozpadal najprv na dialekty, z ktorých sa potom vyvinuli samostatné jazyky.

Z tých niekoľkých indoeurópskych slov, ktoré sa jazykovedcom podarilo zrekonštruovať, usúdili, že pre kultúru Praindoeurópanov bolo charakteristické obrábanie pôdy a chov dobytka a že títo ľudia žili vo veľkých patirarchálnych rodinách. Ich jazyk bol flektívny, slová mali veľa rôznych koncoviek, a preto boli podstatne dlhšie ako naše dnešné.

Najťažšie je nájsť odpoveď na otázku, kde bola pravlasť Indoeurópanov. Porovnaním slov veľmi starých jazykov sa vedci pokúšajú rekonštruovať cesty sťahovania Praindoeurópanov a tak vymedziť ich pôvodné územie. Ľudia sa však nepohybujú iba jedným smerom, miešajú sa, vymieňajú si tovar a správy a tým aj slová. Tak sa hranice medzi kultúrami a jazykmi stierajú. Preto je veľmi ťažké určiť oblasť, v ktorej žili prví používatelia praindoeurópskeho jazyka. Niektorí vedci za indoeurópsky pranárod považujú príslušníkov prehistorickej mohylovej kultúry, ktorá od 6. tisícročia pred Kristom sídlila na stepiach západne od Uralu. Táto teória je však rovnako nedokázaná ako aj domnienka, že pôvodným domovom Indoeurópanov bola stredná Európa.