Modrian definoval tento cieľ takto : "Ak jediným čistým výrazom umenia je skutočne adekvátne vypracovanie vyjadrovacích prostriedkov a ich použitie (čiže kompozícia) potom sa musia výrazové prostriedky úplne zhodovať s tým, čo majú vyjadrovať. Ak majú byť bezprostredným výrazom univerzálna, musia byť univerzálne." Toto stanovisko sa stalo základom De Stijlu, pre ktoré Modrian vymyslel názov neoplasticizmus. Po prvých pokusoch vytvoril so svojimi druhmi triezvy a jasný geometrický jazyk, schopný vyjadriť podstatu reality, čiže námet skrývajúci sa v prírodných javoch, ktoré sú iba jeho variáciami. V ďalších rokoch sa Modrian sústredil na spájanie línie s farbou, zapodieval sa vertikálami a horizontálami a ich prekrížením vytváral pravouholníky, týmto postupom získaval zároveň nové zjednotenie farby a bieleho pozadia, ktoré sa tak stalo súčasťou tej istej vizuálnej roviny. Dosiahol tým rovnováhu medzi tvarom a farbou, schopnú vyjadriť podstatu ideí De Stijlu (univerzálnu harmóniu). Nie náhodou si majstri De Stijlu pre svoj geometrický a prísne objektívny jazyk vzor v Holandsku, kde sa významný filozof Spinoza pokúšal vo svojom spise "Etika vysvetlená geometrickou metódou" osvetliť dokonalý princíp ľudského myslenia tou istou metódou. Úsilie skupiny De Stijl docieliť harmóniu a čistotu čerpá podnety z matematiky a hudby: Modrianove "Šachovnice a Kosoštvorce" z roku 1919 i van Doesburgove súveké diela jasne dokazujú, že prísny vyvážený rytmus ovláda "matematicky vymeranú" textúru. V takom chápaní harmónie nájdeme okrem matematických a hudobných princípov aj staré holandské dedičstvo: víťazstvo ľudského ducha nad prírodou, ktoré sa odráža v charaktere holandskej krajiny, ale aj dedičstvo holandského puritánstva. V diele skupiny De Stijl krása spočíva v čistote. Mladí sochári, Antoine Pevsner a Naum Gabo, uverejnili v roku 1920 Konštruktivistický manifest, v ktorom vyhlasovali, že pri vytvorení predmetoch je potrebné uznávať "iba realitu stáleho rytmu síl, ktoré sú im vlastné." Umelcova tvorivá práca sa tu porovnáva s tvorivosťou vesmíru a s činnosťou inžiniera. Ich diela sa inšpirovali technickou konštrukciou a odmietali zákony organického tvorenia. Gabo a Pevsner tvrdili, že aj príroda tvorí ako zvrchovaný inžinier. Sami sa vo svojej tvorbe spravovali zákonmi geometrickej konštrukcie a nielen spravovali ale sa ich usilovali aj dokázať. Vyšli z prírodných foriem, čoskoro však dospeli ku konštruovaniu predmetov, vyjadrujúcich výlučne sily a zákony, ktoré sú pre dané formy smerodajné.