ARCHITEKTÚRA

Prvá racionálna línia využívala nové konštrukčné materiály ako železo, sklo a vychádzala z inžinierskych stavieb ako sú mosty a haly. Jej cieľom bola účelovosť a relatívna jednoduchosť. Druhá línia priniesla návraty do minulosti inšpirované Orientom a ľudovým umením v asymetrickej vlnivej línii a prebujnelom dekorativizme, tvarovej a materiálovej nápaditosti. Najvýznamnejším priekopníkom secesie v Belgicku bol Viktor Horta, ktorý formuloval novú architektonickú stavbu a tvaroslovie, ktoré použil pri stavbe bruselského Solvayovho domu. Jeho ďalším dielom bol Ľudový dom tiež v Brusely. Jeho konštrukcia z ocele a skla predstavovala vrchol vedeckého a technického pokroku v architektúre a jeho výzdoba – dômyselne komponované kľukaté čiary odvodené zo sveta rastlín znamenala novátorský, odvážny čin v tvorivom hľadaní. Kameňu dával zaoblené tvary, železo splietal do rafinovaných arabesiek, ktoré pripomínajú šľahnutie bičom. Ďalším významným belgickým interiéristom a návrhárom nábytku bol Henry van de Velde. Začínal ako maliar. Do parížskych umeleckých kruhov ho uviedol Samuel Bing. Neskôr sa usadil v Nemecku a ujal sa vedenia novozaloženej umeleckopriemyselnej školy vo Weimare, ktorá sa stala spolu s weimarskou Vysokou školou výtvarného umenia základom neskoršieho Bauhausu. Henry van de Velde sa pokladá za priekopníka funkčného a racionálneho chápania architektúry a umeleckého remesla. K secesii sa hlásil dielami svojho prvého tvorivého obdobia, keď ešte obľuboval zvlnené línie a ornamentálne chápané konštrukcie. Svoje názory uverejnil v niekoľkých prácach. Katalánska skupina vznikla rovnako včasne ako belgická, bola však oveľa početnejšia. V Katalánsku sa zachovalo množstvo secesných diel, a Barcelonu možno pokladať za jedinečný príklad secesného mesta. Tvorcovia katalánskej secesnej kultúry sa rozlúčili s akademizmom aj vďaka prvej stavbe Antonia Gaudího-Vicensov dom. V tejto stavbe sa snažil zjavne zabudnúť na historické slohy okrem niektorých reminiscencií islamského umenia, ktoré mu umožnili vytvoriť farebnú architektúru, použil v nej tehlové murivo a keramické obkladačky. Od roku 1883 až do svojej smrti v roku 1926 pracoval na zvláštnom a veľkolepom diele, na chráme Sagrada Familia(Svätá rodina).Architektúra chrámu je svedectvom dlhoročného vývoja názorov jeho tvorcu. Palác grófskej rodiny Guellovcov bol pre Gaudího prvou príležitosťou venovať sa riešeniu vnútorného priestoru. Skomponoval tu islamské a byzantské princípy konštrukčných postupov i svetelného riešenia.