Secesia

ÚVOD
19. storočie zaznamenalo obrovské spoločenské zmeny v Európe i Amerike rozšírením industrializácie, ktorej výsledkom bol vznik veľkého bohatstva, koncentrujúceho sa v nových priemyselných a obchodných centrách. Metódy masovej produkcie vytvorili nielen úplne novú triedu robotníkov, ale tiež veľkú škálu produktov dostupnejších pre široké vrstvy. V dizajne predmetov sa 19. storočie stále obracalo k starým vzorom antiky, gotiky, renesancie, baroka alebo štýlu Ľudovíta XV. Európa bola na vrchole svojej slávy, vyššie a stredné vrstvy v každom štáte boli ochotné minúť neobmedzené množstvo peňazí na drahé predmety do domácnosti, ktoré dávali ich majiteľom pocit výnimočnosti a štýlovosti. Technický pokrok priniesol použitie železa v architektúre, nové procesy vypaľovania a glazovania keramiky a skla, galvanizácia a zavádzanie elektrického osvetlenia. Secesia bola prvým slohom, ktorý nemal korene ponorené hlboko v európskych dejinách. Naopak bol to prvý skutočne nový sloh 19. storočia. Práve to pomáha objasniť zápal, s akým sa presadzoval a rýchlosť s akou sa rozširoval. Charakteristické formy zvlnených línií sa z Anglicka rýchlo rozšírili po Európe všade s im vlastnou interpretáciou. Paríž a Nancy vo Francúzsku, Mníchov, Berlín a Darmstadt v Nemecku, Brusel, Barcelona, Glasgow a Viedeň, všetky sa stali centrami slohu, ktorý sa onedlho stal v Európe univerzálnym a so strediskami v New Yorku a Chickagu rovnako pôsobiacim i v Amerike. Výsledkom takejto širokej škály bol akýsi zmätok v terminológii a inšpiračných zdrojoch. Len spätný pohľad môže podať citlivejší obraz o danom období. Dá definovať ako reakcia na priemyselnú civilizáciu. Jeho princípy definoval Arthur Heygate Mackmurdo. Podľa neho nie je otrockým napodobovaním prírody, ale imaginatívnou tvorbou, ktorá v prírode hľadala svoje symboly. Secesia odmietla pravidlo rovnej čiary a pravého uhla a dávala prednosť prirodzenejšiemu pohybu. Jej zdrojom je línia, sínusoida. Pevnosť, hmota, trvácnosť, akékoľvek spojenie s hmotnosťou alebo stabilitou a pokojom sú v rozpore so secesným slohom. Zakrivená vlnitá čiara priniesla so sebou pocit vzdušnej ľahkosti, pôvabu a slobody. Bol to v podstate grafický dekoračný štýl, ktorý sa využil na predmetoch. Bezprostredným inšpirátorom secesného umelca bola príroda, najmä svet rastlín. Kvety, stonky a listy si vybrali pre ich vlnité siluety. Hoci ľalie, kosatce a orchidei patrili medzi najobľúbenejšie, ktorýkoľvek druh od paliem až po morské riasy poskytoval potenciál.

Hmyz a vtáky mnohých pôvabov a farieb prešli takým istým zjemňujúcim a štylizujúcim procesom. Tieto dekoratívne možnosti poskytovali aj zvlnené línie ženského tela, v kombinácii s dlhými rozpustenými a vlajúcimi vlasmi, ktoré mohli byť naaranžované vo fantázii kučier a vĺn. Téma ženy nositeľky duchovných hodnôt bola ťažiskovou témou. Farebnosť mala svoju symboliku. Žltá znamenala radosť, život, svetlo, modrá a zelená-neskutočno, fantaskno, čierna bola poslom ducha a biela sklamanou nádejou alebo smrťou. Napriek novým kvalitám secesie, ktoré sa vyznačovali antihistorizmom, niektoré vetvy komplikovanej a širokej štruktúry jeho koreňov boli zasadené do obrody minulých slohov. Ako inšpiračný zdroj slúžila neogotika-maľované sklo, vlnité tvary, Francúzsko sa nechalo ovplyvniť hravosťou, svetlými a jasnými tónmi rokoka 18. storočia (reakcia na ťažobu tmavých viktoriánskych interiérov). Inšpirovala sa i manierizmom a symbolizmom. Secesní remeselníci študovali umenie Japonska, Jávy, umenie moslimského sveta, ktoré malo podobnú tendenciu abstrahovať prírodné tvary a tvoriť ploché rytmické vzory. Príležitostne nachádzame aj vplyv umenia perzie, Turecka, Kréty a severnej Afriky. Secesia vznikala koncom osemdesiatych rokov 19. storočia a tvorivý vrchol dosiahla v nasledujúcej dekáde. V roku 1905 vlna tvorivosti poklesla a stala sa zriedenou polievkou v komerčnom dizajnérstve. Neskôr ju nahradila estetika, ktorá väčšmi zodpovedala novému storočiu. „Nové umenie“, ktoré sa objavovalo v Európe a v Spojených štátoch od druhej polovice 19. storočia, dostalo v jednotlivých krajinách rozličné názvy. Niektoré súčasné označenia slohu naznačujú spôsob akým sa rozširoval a zdôrazňujú jeho internacionalizmus. V Anglicku a Francúzsku to bol modern style, v Belgicku art nouveau, v Nemecku Jugendstil a Sezession, v bývalom Rakúsko-Uhorsku takisto Sezession, v Taliansku liberty, v umeleckých kruhoch Barcelony a Valencie modernisimo.
Samotný termín Art Nouveau pochádza z parížskeho obchodu rovnakého mena, ktorý viedol nemecký emigrant Samuel Bing. Bing obchodoval desať rokov s japonským umením, keď v roku 1895 sprístupnil svoju galériu pod novým názvom La Maison de l´Art Nouveau a začal prezentovať diela súdobých umelcov. Formálne spojenie medzi japonskou grafikou a secesiou je veľmi silné. Japonské umenie sa stalo v tom čase najväčším orientálnym vplyvom v Európe. Bingova reputácia impresária secesie mu stačila na to, aby objednal celý pavilón pre svojich návrhárov na parížskej Všeobecnej výstave v roku 1900.

Táto kombinácia obchodu a umenia zodpovedala záujmu secesie o predmety dennej spotreby, nebola obmedzená len na niekoľkých moderne zmýšľajúcich obchodníkov. Obzvlášť dôležitými podujatiami vo vývoji secesie boli výstavy v roku 1889 a 1890 v Paríži a v roku 1902 v Turíne. Výstava usporiadaná v roku 1905 v Liége však znamenala koniec jej významu. Verejnosť sa zaujímala o nové módne smery a to najmä v úžitkovom umení. To sa odrazilo vo veľkom počte nových časopisov a periodík venovaných trendom. Hlavné prejavy nového slohu neboli v špeciálnych článkoch, ale v grafickej úprave publikácií samotných. Ale existovali aj časopisy ako prestížny Art et Décoration v Paríži, ktorý sa sústreďoval výlučne na úžitkové umenie a obsahoval množstvo fotografií. Mediálne propagovali sloh aj časopisy ako francúzsky De Studio, nemecký Die Jugend, Voľné zpěvy v Čechách alebo Arte Joben v Španielsku.
Dosiahnutie dokonalosti v umení bolo pre samozvaných dekadentov najdôležitejšou vecou v živote, pretože krása bola pre nich dôležitejšia ako morálka. Tento extrémny estetizmus dosiahol vrchol v postave Oscara Wilda, ktorého bžaloba z urážky na cti a neskôr odsúdenie za homosexualitu zdiskreditovali dekadentnú módu v Anglicku. Najextrémnejším dandym tohto typu vo Francúzsku bol gróf Robert de Montesquiou.
Je prirodzené, že sa reakcia na priemyselnú civilizáciu prejavila najprv práve vo Veľkej Británii, priekopníčke priemyselného rozvoja. John Ruskin tam už v polovici 19. storočia hlásal návrat k remeselnej výrobe a k určitej forme spiritualizmu. Pokladal to za liek proti škaredosti splodenej priemyslom. William Moriss, jeho žiak, túžil tieto teórie o obrodení umenia uviesť do praxe. V čase, keď priemyslový brak prišiel a prenikal do všetkých oblastí života, mal na mysli umenie určené všetkým a všade. V roku 1861 založil spoločnosť Morris & Co, ktorá produkovala širokú škálu predmetov do domácnosti v jednotnom štýle, čím dosiahla dojem harmónie. Využil tu všestrannosť secesného umelca – remeselníka. Tak sa zrodilo hnutie Umenia a remeslá(Arts and Crafts). Pod Morrisovým vplyvom Mackmurdo dopracoval rytmické rastlinné tvary do elegantných predĺžených vzorov a ako prvý zostavil typický secesný slovník. Morrisov pokus však v praxi stroskotal. Úsilie vrátiť sa k ručnej práci v období mechanizovanej výroby protirečilo historickému vývoju a takzvané úžitkové predmety sa stávali vlastne luxusným tovarom. Čoskoro nastali aj zmeny v ľudskom myslení a dokonca aj taký estét ako Oscar Wilde uznal nevyhnutnosť industrializácie a objavil krásu stroja.

ARCHITEKTÚRA

Prvá racionálna línia využívala nové konštrukčné materiály ako železo, sklo a vychádzala z inžinierskych stavieb ako sú mosty a haly. Jej cieľom bola účelovosť a relatívna jednoduchosť. Druhá línia priniesla návraty do minulosti inšpirované Orientom a ľudovým umením v asymetrickej vlnivej línii a prebujnelom dekorativizme, tvarovej a materiálovej nápaditosti. Najvýznamnejším priekopníkom secesie v Belgicku bol Viktor Horta, ktorý formuloval novú architektonickú stavbu a tvaroslovie, ktoré použil pri stavbe bruselského Solvayovho domu. Jeho ďalším dielom bol Ľudový dom tiež v Brusely. Jeho konštrukcia z ocele a skla predstavovala vrchol vedeckého a technického pokroku v architektúre a jeho výzdoba – dômyselne komponované kľukaté čiary odvodené zo sveta rastlín znamenala novátorský, odvážny čin v tvorivom hľadaní. Kameňu dával zaoblené tvary, železo splietal do rafinovaných arabesiek, ktoré pripomínajú šľahnutie bičom. Ďalším významným belgickým interiéristom a návrhárom nábytku bol Henry van de Velde. Začínal ako maliar. Do parížskych umeleckých kruhov ho uviedol Samuel Bing. Neskôr sa usadil v Nemecku a ujal sa vedenia novozaloženej umeleckopriemyselnej školy vo Weimare, ktorá sa stala spolu s weimarskou Vysokou školou výtvarného umenia základom neskoršieho Bauhausu. Henry van de Velde sa pokladá za priekopníka funkčného a racionálneho chápania architektúry a umeleckého remesla. K secesii sa hlásil dielami svojho prvého tvorivého obdobia, keď ešte obľuboval zvlnené línie a ornamentálne chápané konštrukcie. Svoje názory uverejnil v niekoľkých prácach. Katalánska skupina vznikla rovnako včasne ako belgická, bola však oveľa početnejšia. V Katalánsku sa zachovalo množstvo secesných diel, a Barcelonu možno pokladať za jedinečný príklad secesného mesta. Tvorcovia katalánskej secesnej kultúry sa rozlúčili s akademizmom aj vďaka prvej stavbe Antonia Gaudího-Vicensov dom. V tejto stavbe sa snažil zjavne zabudnúť na historické slohy okrem niektorých reminiscencií islamského umenia, ktoré mu umožnili vytvoriť farebnú architektúru, použil v nej tehlové murivo a keramické obkladačky. Od roku 1883 až do svojej smrti v roku 1926 pracoval na zvláštnom a veľkolepom diele, na chráme Sagrada Familia(Svätá rodina).Architektúra chrámu je svedectvom dlhoročného vývoja názorov jeho tvorcu. Palác grófskej rodiny Guellovcov bol pre Gaudího prvou príležitosťou venovať sa riešeniu vnútorného priestoru. Skomponoval tu islamské a byzantské princípy konštrukčných postupov i svetelného riešenia.

Na projekte kaplnky v Guellovej kolónii použil neopracované kamene a tehly, namiesto pilierov veľké neotesané bloky kameňa. Guellov park v Barcelone sa mal pôvodne stať záhradným mestom dnes však slúži iba ako mestský park. Gaudí tu vyskúšal mnho novôt.Tradičné fajansové obkladačky rozbíjal a opäť skladal.V spolupráci s Jujolom zhotovil veľkú zvlnenú lavicu, celú pokrytú mozaikou. Venoval sa aj reštaurovaniu domu Batllóovcov (Casa Batlló) a Miláovcov (Casa Milá). Vytvoril dynamicky zvlnené priečelia, stĺpy v podobe kostí, okná v tvare otvorených papulí, balkóny v tvare lebky, kupolu pripomínajúcu cesnak, pokrútené tvary zo železa atď. Popri Gaudím je potrebné spomenúť aj meno Liuísa Doménecha i Montaner. Jeho vrcholným dielom je Palác katalánskej hudby. Je postavený v secesnom slohu a je skutočnou apoteózou kovu, tehál, presklenných stien a „kvetinového umenia“.
Zo španielských architektov si zaslúži aspoň zmienku Enric Sagnier a Josep Puig i Cadafalch. Priekopníkom nového umenia v Anglicku bol škótsky architekt Charles Rennie Mackintosh, ktorý pôsobil najmä v Glasgowe. V britských súčasníkoch vzbudzovalo jeho novátorské umenie pohoršenie. Budovy Umeleckej školy v Glasgowe vynikajú pôsobivým riešením neomietnutej steny. Mackintosh a jeho manželka tvorili polovicu z dizajnérskej skupiny Štyria.
Viedeň sa stala jedným z názorove najjednotnejších stredísk architektonickej obrody. K najlepším architektom viedenskej školy patril Josef Hoffmann a jeho najvýznamnejšími dielami sú palác Stockletovcov v Bruseli a sanatórium v Purkersdorfe. Významným predstaviteľom chicagskej školy bol Louis Henry Sullivan. Sú známe jeho obchodné domy v Chickagu.
V súvislosti s viedenskou agentúrou sa vyvíjala najmä česká architektúra. Napokon niektorí architekti viedenskej secesie pochádzali z Čiech. Ohlas tu našli obe tendencie: ornamentálna i racionálna. Medzi typickými stavbami ornamentálneho typu vzniká Hlavná stanica v Prahe, ktorú navrhol Josef Fanta. Reprezentantom racionálneho chápania architektúry bol najmä Jan Kotěra.
Do architektonickej tvorby na Slovensku prenikli myšlienky secesie jednak z blízkej Viedne, ale najmä cez Budapešť. Ich vplyv sa svojrázne prejavil v diele slovenského architekta Dušana Sama Jurkoviča, ktorý študoval vo Viedni. Vedel stmeliť secesné formy a moderné princípy anglického progresívneho hnutia Arts and Crafts s motívmi so slovenskej ľudovej architektúry. Je potrebné spomenúť jeho spolkový dom v Skalici, Sirotinec v Modre a Štefánikovu mohylu na Bradle.
Svetová výstava roku 1900 v Paríži dala tamojším architektom príležitosť naplno uplatniť svoju fantáziu.

Napríklad vstupný pavilón so železnou konštrukciou, dielo Reného Bineta. Socha na jeho vrchole predstavovala ženu oblečenú podľa vtedajšej módy, typickú Parížanku. Najvýznamnejším francúzskym architektom bol však Hector Guimard, ktorý sa okrem obytného komplexu Castel Béranger, preslávil najmä vchodmi do parížskeho metra.
V Mníchove vytvoril August Endell výnimočné dielo plné fantázie: fotografický ateliér Elvíra. Priečelie ponechal hladké len obrovský reliéf mu dodával neobvyklý ráz.



SOCHÁRSTVO

V sochárskom umení z konca 19. a začiatku 20. storočia dominuje výnimočná osobnosť Francúza Augusta Rodina. Márne by sme ho zaraďovali. Keď sa oslobodil od klasicizmu zameral sa na čo najvýstižnejšie zachytenie zmyslovej stránky objektov. Mohli by sme ho zaradiť medzi impresionistických sochárov keby zdôrazňovaním významu gest nepatril k symbolistom a keby ho výrazná záľuba v krivkách a arabeskách nezbližovala so secesionistami. Jeho najvýznamnejším dielom je Brána pekiel inšpirovaná Danteho Božskou komédiou. Nedokončil ju. V tvorbe katalánskeho sochára Lamberta Escalera sa prejavujú už výrazné secesné črty. Bol sochárom vysnívaných nýmf a ich vetrom rozviate vlasy mu boli zámienkou na uplatnenie bičovitých kriviek. Z piemontskej skupiny treba spomenúť Medarda Rossa, ktorého diela pripomínajú kyselinou rozleptané aglomeráty hliny či hornín. Striedal symbolické námety so sociálnou tématikou. Medzi sochármi severoeurópskych krajín vynikal Gustav Adolf Vigeland, ktorý vytvoril sochársku výzdobu Frognerovho parku v Oslo.Dominantou je obelisk pokrytý poprepletanými telami pripomínajúcimi popínavé rastliny. Najznámejším dielom secesného sochárstva v českých zemiach je pomník Majstra Jana Husa na Staromestskom námestí v Prahe. Jeho autorom je Ladislav Šaloun.

MALIARSTVO

Zárodky secesie v maliarstve badať už v niektorých dielach neskorých predraffaelistov. Napríklad na obraze Srdce lotosu od Edwarda Burna-Jonesa. Jeho kučeravá nymfa spiaca v kvete zodpovedá už novému umeleckému vkusu. Treba spomenúť aj pôsobenie Paula Gauguina, Vincenta van Gogha z jeho „plamienkového“ obdobia, tvorbu Henriho Toulousa-Lautreca i viacerých symbolistov, ktorých možno právom pokladať za predchodcov secesie. Kritizovanej realistickej modelácie sa postupne zbavil aj Rakúšan Gustav Klimt. Nahradil ju plošnejšou obrazovou skladbou ako to vidíme na reprodukovanom obraze Tri veky ženy. Na utváraní secesného štýlu mal sotva niekto väčší podiel ako Angličan Aubrey Vincent Beardsley a Holanďan Jan Toorop.

Jedným zo zakladateľov mníchovskej secesie v Nemecku bol Franz von Stuck, ktorý sa priraďuje k Bócklinovmu vitalistickému a mysterióznemu smeru. V umeleckom stredisku Barcelony, veľmi aktívnom v oblasti architektúry, pôsobila aj skupina maliarov, ktorí sa spájajú so secesným hnutím. Napríklad Joan Llimon alebo Joan Brull maľujúci dievčatá v pôvabných krajinách. Veľmi osobitý štýl mal Isidre Nonell i Monturiol, ktorý prešiel niekoľkými vývojovými obdobiami. Hodno spomenúť najmä jeho kresby z roku 1896, podané hrubými čiarami v japonizujúcom štýle. Jeho blízkym priateľom bol Picasso, ktorý vytvoril v secesnej Barcelone podstatnú časť diel svojho modrého obdobia. Ak sa tvorba katalánskych umelcov približovala k francúzskemu umeniu, potom mali madridský symbolisti bližšie k prepiatej podrobnosti a lineárnosti nemeckej secesie ako to dokazuje dielo Manuela Lópeza de Ayala. Najznámejším talianskym maliarom druhej polovice 19. storočia bol Giovanni Segantini. Dôkladné podanie v jeho obrazoch sa približuje k literárnej, symbolistickej tématike a vyvoláva zvláštnu pochmúrnu atmosféru. V Rusku sa na prelome storočí formovali dve vplyvné umelecké centrá. Jedno v Petrohrade, druhé v Moskve. Petrohradskí umelci, združení v skupine Svet umenia, sa usilovali o zblíženie ruského umenia so západoeurópskymi smermi. Nešlo im však o pasívne preberanie, ale o zladenie s domácimi tradíciami. Na ruské umenie nadväzovali napríklad Ivan Jakovlevič Bilibin alebo Alexander Jakovlevič Golovin. Svojrázne diela vytváral vtedy mnohostranne talentovaný Michail Alexandrovič Vrubeľ. Jeho obrazy ako Sediaci démon majú pevažne symbolický charakter. UMELECKÉ REMESLÁ

Nebývalý rozvoj umeleckých remsiel patrí k najtypickejším znakom secesného obdobia. Na koncepciu tvorby malo zrejme najväčší vplyv úsilie o autentickosť materiálov, ako aj túžba po väčšom zblížení života s prírodou a akýsi návrat k primitivizmu. U hľadačov tejto prirodzenosti sa však časom začala prejavovať chorobná záľuba v dekadentnosti. Pre mentalitu milovníkov umenia bol príznačný kult pomíjajúcej neurčitosti, morskej peny, motýľov, kvetov a kotúčov dymu. Záľuba v takýchto námetoch sa spájala s bolesťou, erotikou a myšlienkami na smrť. Ako prvé sa začalo pekných ručne vyrábaných predmetov domáhať anglické hnutie Umenie a remeslá. Išlo o reakciu na gýčovitý priemyselne vyrábaný brak. Základom výzdobného registra secesného umeleckého remesla sa stal bohatý repertoár tvarov prevzatých od Williama Blaka, ale japonizovaných. Narábal ním predovšetkým Arthur Heygate Mackmurdo.

Nové podnety priniesol aj Walter Crane (dúhové taniere), Charles Robert Ashbee (šperky), Mackmurdov následovník Frank Brangwyn (farebné okná). Zanedbateľný nie je ani vplyv Mackaya Hugha Baillieho Scotta, ktorý vo svojich návrhoch nábytku používal prírodné motívy. Po roku 1901 šírila v Glasgowe jeho spôsob stvárňovania prírodných motívov skupina Štyria. Ešte pred stroskotaním pokusu o návrat k remeselnej výrobe podľa predstáv Williama Morrisa, založil Arthur Silver v roku 1880 okrem svojej klenotníckej dielne aj manufaktúru, vyrábajúcu lacné predmety pre stredné a ľudové vrstvy. Ten istý model často stvárňoval tak v drahom ako aj lacnom materiály. Jeho práce označoval značkou Cymric. Treba ešte spomenúť firmu Liberty and Company, ktorú založil Lazenby Liberty v Regent Street. Tieto dve firmy uviedli do módy pletence nadväzujúce na staré keltské ozdobné motívy. Louis Comfort Tiffany (1848-1933) začínal ako maliar. Po študijnom pobyte v Paríži sa vrátil do New Yorku a začal ako majiteľ firmy Glass and Decorating Company kariéru umeleckého sklára a návrhára interiérov. Jeho návrhy boli poznačené japonským a islamským vplyvom. Jeho umelecká osobnosť sa naplno vykryštalizovala v osemdesiatych rokoch. Vytváral vysokohodnotné predmety z írisovaného skla. Tiffanyho vitráže ovplyvnili čiastočne aj maliarsky syntetizmus. Jeho najprestížnejšou zákazkou bolo zariadiť izby v Bielom dome. Po otvorení nových sklární v Corone začal s ručnou výrobou, ktorú nazval Favrile. Jeho vázy sú často vytiahnuté do nezvyčajných vysokých tvarov, pripomínajúce rastliny či hadov, inšpirované dielami starovekých perzských remeselníkov. Vynález žiarovky Thomasa Edisona v osemdesiatych rokoch 19. storočia znamenal novú výzvu pre dizajnérov. Tiffany bol jedným z prvých, ktorí si uvedomili potenciál elektriny pre secesný sloh. Jeho meno sa čoskoro stalo synonymom štýlu lampy – farebné sklo vsadené do olovených panelov podľa vzoru vitrážových okien. Belgická skupina Dvadsať vzbudila záujem o umeleckú avantgardu bojom proti vládnucemu eklekticizmu. Gustav Serrurier-Bovy začal ako návrhár nábytku inšpirovaný anglo-japonským štýlom. Čoskoro od neho upustil a začal uplatňovať krivkový štýl. Ak bol Serrurier iniciátorom tohto štýlu potom sa architekt van de Velde stal jeho najslávnejším predstaviteľom. Jeho stolný riad, kuchynské potreby, nábytok, sklo dosahovali vysoký stupeň funkčnosti a estetickej harmónie. Takmer všetci významní secesní architekti sa venovali designu. Horta navrhol dlážku a nábytok pre Solvayov dom v Bruseli.

Z viedenských architektov treba spomenúť významnú trojicu Wagner-Hoffmann-Olbrich, ktorých ideálom bolo vytvoriť kompletné projekty stavieb s vnútorným vybavením a zariadením. Úsilie o vytvorenie nového slohu, ktorý by prenikol do všetkých oblastí života sa prejavovalo všade, napríklad v Dánsku, Fínsku, Rusku, kde sa rozkvetu ujali podnikaví obchodníci. Najznámejším a najvplyvnejším podnikateľom v Rusku bol zberateľ a mecenáš Sáva Mamontov, ktorý založil keramickú manufaktúru neďaleko Moskvy. Pôsobil u neho aj výtvarník ako Vrubeľ. Vo Francúzsku má nový sloh staré korene, siahajúce až k referátu o úžitkovom umení, ktorý vypracoval Léon de Labourde pri príležitosti Svetovej výstavy v Londýne 1851. Na zásade „Krásne je to, č je užitočné“ založili Ústredný zväz umeleckých remesiel. Na dvojakom aspekte umenie – rozumovom a poetickom – sa zakladali esteické koncepcie skupiny v Nancy, podporovanej Émilom Gallém, slávnym návrhárom skla, keramiky a nábytku. Jeho záujem o prírodné vedy sa prejavil v repertoári nových botanických foriem. Okrem neho si získal svetovú povesť aj Louis Majorelle. Exotický estetizmus bratov Goncourtovcov, myšlienka sociálneho umenia vyslovená Rogerom Marxom i agilný duch Mauricea Barrésa posilňovali pozíciu Émila Gallého, ktorý nakoniec dosiahol triumfálne úspechy a na Svetovej výstave v roku 1889 získal Veľkú cenu. Rok 1900 znamenal pre školu v Nancy vrchol rozkvetu. Po Gallého smrti 1904 však jej činnosť rýchlo upadla. V Paríži zohralo významnú úlohu pôsobenie obchodníka, zberateľa a vystavovateľa umeleckých diel Ďalekého východu, Samuela Binga. Osobitným prejavom toho obdobia boli divadelné šperky, ktoré uviedla do módy slávna Sarah Bernhardtová a speváčky vo Wagnerových operách. V Barcelone sa formovala prvá homogénnejšia skupina katalánskych návrhárov v Castell dels Tres Dragons. Návrhár nábytku Josep Pascó získal dve zlaté medaily. Jeho najveľkolepejším dielom bolo zariadenie domu maliara Ramona Casasa. Anglickejší vkus prejavil Alexandre de Riquer.
V katalánskej skupine mali významné miesto dvaja umeleckí stolári: Homar a Busquets. Homar zhotovoval vykladaný nábytok s poetickými postavami princezien a víl, s labuťami a jazierkami. Kombinoval rozličné druhy dreva a nezabúdal ani na kovy a porcelán. V Katalánsku pracoval aj majster, ktorý vynikal nad všetkými. Bol to Lluís Masriera tvoriaci šperky s priesvitnými emailami umiestnenými v jamkách bez dna. Svoje šperky zdobil postavami nýmf, vážkami a motýľmi. V Taliansku bol jedným z najznámejších secesných majstrov umelecký kováč Alessandro Mazzucotelli. Svoje najhodnotnejšie diela zanechal v Turíne.

UMELECKÁ GRAFIKA

Uplatňovala sa predovšetkým v plagátovej a ilustračnej tvorbe. Jej typickým prejavom sú plagáty, ktoré sa až dovtedy pokladali iba za produkty obyčajnej práce.
Ozajstným priekopníkom spomínaného druhu umenia vo Francúzsku bol Jules Chéret. Bol jedným z prvých umelcov tvoriacich technikou farebnej litografie a veľmi ovplyvnil najtalentovanejšieho tvorcu plagátov Toulousa-Lautreca. Ten sa vyjadroval plochami vyvážených farieb, výraznými asymetrickými krivkami a jemnými arabeskami. Švajčiar Eugéne Grasset vytváral aj typicky secesné písmo pre tlač. Aj český maliar Alfons Mucha sa zaradil medzi popredných secesných afišistov. V Paríži mal taký úspech, že sa secesný sloh začal nazývať „štýl Mucha“. Na plagáty kreslil mladé statné krásavice, zmyselné i idealizované, s bohatými vlasmi, oblečené do vzácnych látok a ozdobené dekoratívnymi šperkami. Obklopoval ich kvetmi a ornamentami. To im dávalo pôsobivosť vitráží. Preslávil sa njmä plagátmi pre divadlo Sarah Bernhardtovej. V Katalánsku sa zjavila početná skupina afišistov. Talentovaný Ramon Casas vytvoril nový typ plagátu.
Nemecký kresliar Thomas Theodor Heine, jeden zo zakladateľov časopisu Simplicissimus, epické nadanie nezaprel ani pri tvorbe plagátov.
Knižné umenie sa začalo rozvíjať tak isto pod vplyvom anglických estetických zásad, najmä však v úsilím Williama Morrisa dosiahnuť remeselnú dokonalosť. Určitý ohlas stredovekých drevorezov nachádzame v diele Charlesa Rickettsa, ktorý zabočil občas do fantastiky a zavše i do orientalizujúcej módy. Arthur Rackham tvoril komplikované fantastické ilustrácie. Naproti tomu Margaret Macdonaldová predstavovala svojimi geometrizujúcimi arabeskami tendenciu k zjednodušeniu. S anglickými podnetmi sa vo svojej grafickej tvorbe svojsky vyrovnával Holanďan Jan Toorop. Pre jeho tvorbu sú typické kresby a grafické listy, celú ich plochu zapĺňajú ornamenty a svižné bičovité línie. Z umelcov mníchovskej secesie sa mnohí venovali kresbe a grafike napr. maliari Adolf Múnzer a Leo Putz. Obaja pracovali s časopisom Jugend. K najschopnejším nemeckým umelcom na prelome storočia patril maliar a návrhár Otto Eckamann. Aj on sa zaslúžil o úroveň knižného umenia návrhmi na písané písmo a litery pre tlač. Z viedenských secesionistov sotva môžeme niekoho menovať popri výnimočnej osobnosti Gustava Klimta. Z českých umelcov treba ešte raz spomenúť Alfonsa Muchu. Ako typický predstaviteľ secesnej grafiky mal príležitosť dokázať svoj mnohostranný talent na mnohých prácach, od nástenných kalendárov až po úpravy kníh a ilustrácie.

Pre vynikajúceho grafika a ilustrátora Františka Kupku bola secesia iba dočasným prameňom podnetov. Pre iného českého grafika svetovej úrovne Vojtecha Preissiga sa stala východiskom k umelecky náročným experimentom. Výnimočné miesto v českej knižnej grafike patrí Josefovi Váchalovi. Knihu tvoril ako svojbytné umelecké dielo, ktoré celé sám komponoval, písal text, ilustroval ho a zároveň ho aj graficky upravoval, niekedy dokonca aj sám tlačil. Z talianskych umelcov venujúcich sa grafike vynikal maliar Adolfo de Carolis. Vytvoril štýl, ktorý podnes nestratil svoju pôsobivosť. ZÁVER

Napriek krátkemu pätnásťročnému obdobiu má secesia svoj význam. Dôležitosť dizajnu predmetov každodennej spotreby, ktorú ako prvý zdôrazňoval William Morris, dosiahla svoj zenit práve v secesii 19. storočia. Dodnes je prítomná v role priemyselného dizajnéra tvarujúceho výrobky, ktoré každý používa. Ale určité znaky secesie sa v súčasnosti zdajú priveľmi vzdialené: kvetnatá neviazanosť niektorých dekorov, ľpenie na ručne dohotovených predmetoch a tendencia zamaskovať skutočný ráz priemyselne vyrobených materiálov obaľovaním do rastlinných tvarov, to všetko je vzdialené dizajnu 20. storočia. Bujnosť a ornament secesie na začiatku nášho storočia rýchlo zmizli, ale dôraz na význam dobrého dizajnu v remeslách a povzbudenie pre umelcov pracovať v tejto oblasti mali stále vplyv na obraz nášho každodenného života. Použitá literatúra:

1.) HARDY, W.: Sprievodca secesiou, INA, Bratislava, 1997
2.) PIJOAN, J.: Dejiny umenia /9, Tatran, Bratislava, 1986, (str. 55-96).


Autor: KATARÍNA K.