Stavba, v mnohých ohľadoch Európy výnimočná, je jediné dielo na Slovensku, ktoré sa nepodarilo ani dobyť, ani zrovnať so zemou, ani prestavať na niečo iné. Bol to vojenský objekt, ktorý sa na nič zmeniť nemohol. Polohu pevnosti determinoval strategický bod – sútok Dunaja a Váhu a križovatka obchodných ciest. Už vtedy, keď mesto dostalo mestské privilégiá (roku 1625), stál tu Starý hrad. V čase tureckých vojen v 16. storočí podnietil Feridinand I. prestavbu stredovekého hradu na pevnosť s baštami. Uskutočňovalo sa to pod vedením talianskeho fortifikačného staviteľa. Táto tzv. Stará pevnosť bola rozšírená za vlády Leopolda I. - vtedy vznikla Nová pevnosť. Novú pevnosť spájal so starou most cez vodnú priekopu, ktorá bola medzi nimi; most bol v mieste sútoku Dunaja a Váhu. Vznikol tak ucelený prírodno-stavebný komplex. V čase napoleonských vojen sa pevnostný systém zdokonalil. Ďalej od mesta sa v tvare veľkého polkruhu vybudovalo desať bášt medzi Dunajom a Váhom - šesť z nich sa zachovalo.

Komárňanská pevnosť bola najväčšou a najmohutnejšou fortifikačnou stavbou rakúsko- uhorskej monarchie. Bola postavená pre 2000- člennú armádu. Jej komunikácie, tunely medzi strieľňami a spojovacie chodby dosahovali niekoľkokilometrovú dĺžku. V 19. storočí prestala už pevnosť spĺňať požiadavky účinnej obrany. Pociťovali ju ako zastaranú a začínala chátrať. Významnejšiu úlohu zohrala ešte v revolučných rokoch 1848-49, keď sa cisárske vojská pokúšali dobyť ju. Jej obranu viedol generál Gyorgy Klapka. Posledné úpravy na tomto komplexe sa uskutočnili v rokoch 1918-19 a v rokoch 1938-39.

Bastiónové opevnenie v Komárne boli stavané od polovice 14. storočia až po koniec 19. storočia. Prvou pevnosťou tohotu typu bola tzv. Stará pevnosť, ktorú v 17. storočí rozšírili a tzv. Novú pevnosť. Obe spolu s vysunutými predmostiami sv. Mikuláša a sv. Petra tvorili jednotý systém odolávajúci tureckým dobyvačným vojnám. Pod vplyvom napoleonských vojen, začiatkom 19. storočia, sa začal pevnostný systém Komárna opäť prebudovávať- rozšírili sa opevnenie a začali sa budovať zemné valy a reduty od Dunaja k Váhu, 2,5 km na západ od ústrednej pevnosti. Neskôr sa opevnenia zdokonaľujú, budujú z pevného stavebného materiálu, a tak vzniká vonkajší obranný prstenec, pozostávajúci z dvoch bastiónových línii - Vážskej a Palatínskej - a štyroch vysunutých pevnostôk - tzv. Vážskeho predmostia za Váhom a Dunajkského predmostia, Monoštorskej a Igmándskej pevnosti za Dunajom, dnes na územii Maďarska.

Palatínsku líniu vystavali v rokoch 1839- 1847 a vybudovanie Vážskej línie podmienili prusko - rakúske vojny v roku 1866. Obe línie s vysunutými pevnosťami predstavujú vrchol budovania bastiónových opevnení novopruského typu. Hrot západného bastiónu Novej pevnosti nesie nápis : NEC ARTE NEC MARTE, čo znamená ani ľsťou, ani silou...