Slovo “Sibylla” dnes medzi ľuďmi vyvoláva širokú škálu rôznorodých reakcií. Mnohí z nás o tom niečo počuli, kúpili si v stánku jednu z trhových verzií jej veštieb. Poznáme “presné” predpovede počtu pápežov, či dokonca proroctvo o rozpade Československa, posledných dňoch našej Zeme atď. Sme v tomto ohľade nadšení zástancovia, skeptici alebo azda celkom indiferentní... Čo sa naozaj skrýva za pojmom, ktorý v súčasnosti znie tak tajomne, temer magicky? Dá sa Sibylliným predpovediam veriť? Nasledujúce riadky možno neponúknu konečnú odpoveď, majú však za cieľ vniesť trochu svetla do týchto diskusií, ktoré sa často – bohužiaľ – vedú bez znalosti podstaty veci.

Treba si predovšetkým ujasniť, že slovo “Sibylla” neoznačuje jednu konkrétnu ženu – autorku rozšírených proroctiev. Je ním skôr vyjadrené príslušenstvo k určitej skupine, do ktorej patrili viaceré ženy. Podľa povestí boli Sibylly už v starom Ríme božsky inšpirované ženy, ktoré v extázach veštili budúcnosť. Charakterizovala ich neobyčajná dlhovekosť, ale samozrejme boli smrteľné. Ich počet sa udával rôzne a až v stredoveku sa pod vplyvom kresťanského prostredia ustálil na čísle 12. Pravdepodobne preto, aby zodpovedali počtu apoštolov.

Spôsob veštenia, ako aj ich pomenovanie pochádza z Orientu, ale do nášho duchovného povedomia sa dostali cez už spomenutý Rím. Azda najslávnejšou Sibyllou je Kumská. Známy je príbeh, v ktorom rímskemu kráľovi Tarquiniovi Superbovi (534-510 pr. Kr.) ponúkla 9 kníh orákul (veštieb). Keďže sa mu cena zdala príliš vysoká, spálila 3 knihy a za zvyšné žiadala dvojnásobok. Kráľ nakoniec kúpil posledné 3 knihy za štvornásobok pôvodnej ceny. Toľko hovorí povesť.

Knihy, resp. zvitky Sibýll sa v Ríme prísne strážili a len pri najvýznamnejších rozhodnutiach bolo senátom povolené do nich nahliadnuť. Predpokladá sa, že roku 83 pred Kristom zhoreli tieto knihy pri požiari Jovovho chrámu. Jednotlivé výroky rôznych Sibýll (najmä Eritrejskej) boli potom znovu zozbierané a ich záznam sa cez ďalšie storočia uchovával pod štátnym dohľadom. Po roku 400 po Kristovi, kedy sa západná časť Rímskej ríše rozpadla, bol však i tento náhradný záznam zničený.

Zachovali sa len kúsky veštieb, pričom vzťah týchto doslova zlomkov k tým celkom pôvodným nie je jasný. Hlavne tretia, štvrtá a piata Sibyllina kniha vznikali neskôr, a to (čo je pozoruhodné) v grécky hovoriacom židovskom prostredí. Zo starších prameňov priamo nečerpajú. Sú autentickým svedectvom nádeje židovstva v diaspore. Židia chceli pomocou týchto napodobenín vzbudiť záujem o svoje náboženstvo. Išlo teda takpovediac o národnú propagandu, ktorá prebrala za svoje v tom čase obľúbené formy predpovedí.

Na rozdiel od pôvodných veštieb, ktoré mali formu jednotlivých krátkych výrokov, sú dodnes zachované Sibylline knihy napísané ako súvislé prorocké texty blížiace sa svojou formou k epickému básnictvu. Je vidieť, že zahŕňajú rôzne kratšie pramene a fragmentárne – azda pôvodné – výroky, ale koncom helenistickej doby boli upravené do veľkých celkov a neskoršími autormi podstatne rozšírené. Znovu boli recenzované v dobe kresťanskej.

Židovská Sibylla predpovedá osudy sveta od jeho počiatku, až do čias svojho pôvodcu. Pridáva k nim všetky výstrahy a prisľúbenia. Pohanov karhá pre modlárstvo a nemravný život. Napomína k pokániu a nekajúcim sľubuje tresty. Vyhráža sa pohromami a vojnami. Veľa hovorí o vyvolenom národe a jeho nepriateľoch, ako budú potrestaní Božím súdom, keď príde vysloboditeľ – Mesiáš.

Kresťanská Sibylla píše o Kristovi, jeho živote i smrti. Obšírne predkladá mravné pravidlá, ktoré majú Kristovi učeníci zachovávať. Kresťanská Oracula Sibyllina je zbierka štrnástich kníh, ktoré boli v 3. storočí prepracované zo židovských veštieb do kresťanského zmyslu. Obsahujú dejiny a veštby o kráľovstvách, mestách a chrámoch. Je pozoruhodné, že kresťanskí apologéti, aby vyvrátili mylné učenia pohanov, dovolávali sa prorockých kníh Starého zákona, spisov Nového zákona, ale často aj Sibylliných kníh. Považovali ich totiž za nezvratné dôkazy proti odporcom. Príkladom je sv. Justín, Klement Alexandrijský či Laktancius. Z hľadiska kánonu Svätého písma sa však Sibylline knihy považujú za apokryfy.

Všeobecne o Sibylliných proroctvách možno povedať, že nie sú pravými proroctvami! Používajú metódu “ex eventu” (teda veštenie toho, čo sa už stalo). Deje minulé sa podávajú v prorockom rúchu. Doba vzniku sa kladie hlboko do minulosti a predpovedá to, čo sa už stalo. Tým sa získava dôvera a obdiv čitateľa, ale hlavne sa tak dejiny uvedú do vzťahu ku svojmu predpokladanému koncu, cieľu, rozuzleniu.

Tu prichádzame k tomu, aký je skutočný význam týchto kníh. Ich aktuálne dedičstvo je pre nás niečím viac než len informáciou o zašlých nádejach a nábožensko-kultúrnom kolorite doby okolo prelomu letopočtov, či svojráznym vyjadrením nádeje spoločenstva, ktoré žilo svojím zvláštnym náboženským poslaním. Pozorujeme, že tu, podobne ako v apokalyptike a v ranej kresťanskej literatúre, pohľad do eschatologickej budúcnosti – k súdu Božiemu a k novému veku – umožňoval v spätnom nahliadnutí pozrieť na dejiny ako na celok. Môžeme vidieť, že teologické myslenie tu vykročilo ďalej úvahou o zmysle celku.
Ďalej vidíme, že teologické myslenie postúpilo ku zovšeobecneniu, presnejšie, ku generalizácii skúseností z konkrétnych dejinných udalostí, ktoré stredovekí svedkovia viery chápali ako chvíle stretnutia s Pánom. Sibylline veštby vyjadrujú význam tejto duchovnej tradície pre Izrael, ale aj pre dejiny celého ľudstva vôbec. Teda obhliadnime sa za svojou minulosťou!
Dajme však pozor na rôzne veštenia a predpovede o konci sveta! Nezodpovedajú zaužívanej metodológii ex eventu a nezriedka sú samozvanými “prorockými pokusmi” našich predchodcov alebo súčasníkov. O budúcom osude sveta a ľudstva nemôžu nič určitejšieho ako to, čo je vo Svätom písme, povedať žiadne, ani Sibylline knihy. Tu sa dotýkame Božieho tajomstva – a mali by sme na to pamätať pri stretnutí sa so Sibyllinými, alebo akýmikoľvek podobnými prorockými knihami.