Banícka bašta je pôvodne polkruhová bašta opevnenia. V druhej polovici 15.storočia nad ňu nadmurovali polygón, ktorý tvoril presbytérium kaplnky. K nemu sa pripájala krátka obdĺžniková loď, ktorej základy sú po archeologickom výskume odkryté. Zanikla pravdepodobne ešte v 16.storočí. Názov banícka bašta evokuje domnienku, že v čase nebezpečenstva ju chránili baníci.

Dominantou celého areálu je neskorogotický kostol sv. Kataríny – patrónky mesta. Vznikol prestavbou staršieho objektu zo 14. storočia. Krátke a široké dvojlodie je zaklenuté na dva stredné piliere rebrovými klenbami. V polovici 15.storočia k nemu pristavali veľké presbytérium zaklenuté sieťovou klenbou, sakristiu s klenotnicou, južnú kaplnku s oratóriom a severnú kaplnku. V tom čase bola na západnej strane kostola postavená aj veža.

Koncom 19. storočia prešiel hradný pán rozsiahlou prestavbou, ktorú si vyžiadal zosuv pôdy. Súčasný vzhľad je výsledkom obnovovacích prác staviteľa Franza Storna podľa regotizačných predstáv vtedajšej Uhorskej pamiatkovej komisie. Storno sa snažil zachovať pôvodnú gotickú podobu stavby a to, čo sa nedalo zachovať, obnovil v neogotickom štýle. Prvkami z tohto obdobia sú napríklad všetky oltáre, neogotické lavice, organová tribúna, maľba sieťovej klenby a vitráže v presbytériu. Storno znížil múry hradného opevnenia o jeden až dva metre a ukončil ich cimburím.

Zo 16. storočia sa v interiéri zachovala len nosná časť kazateľnice a renesančná krstiteľnica z ružového mramoru z kostola Panny Márie. Z tohto dnes už nejestvujúceho kostola pochádza aj gotická socha Madony z prelomu 15.-16. storočia začlenená do neogotického oltára Panny Márie. Na vnútorných i vonkajších stenách kostola sú osadené náhrobné reliéfy významných kremnických mešťanov zo 17.-19. storočia.

Ku kostolu sa pripája veža, ktorá je v podstate samostatnou stavbou. Pristavali ju v druhej polovici 15. storočia. V súčasnosti má renesančnú podobu vytvorenú pravdepodobne kamenárom Andrejom Linnerom v roku 1579, kedy bola ukončená jej oprava po veľkom požiari v roku 1560.

Vo veži ako najvyššom objekte hradného komplexu, od počiatku sídlili strážcovia. Prvá zmienka o vežových strážcoch-turneroch pochádza z roku 1441. Turneri tu mali nepretržitú službu a o ich povinnostiach sa dozvedáme z viacerých zápisov. Najväčší význam mala strážna služba na veži v 16.-17. storočí počas tureckých nájazdov. Okrem vežovej trúbz a bubnov – tympanov používali na signalizovanie nebezpečenstva aj streľbu z mažiarov. Kremnica vďaka vybudovanému fortifikačnému systému nikdy nebola dobytá. Nepriateľom, ktorý jej spôsoboval najväčšie škody, bol požiar. Včas signalizovať toto nebezpečenstvo bolo tiež úlohou turnerov.

Na vežu sa vystupuje po 127 pôvodných točitých schodoch a okrem dobovej izby strážcov s originálnou kachľovou pecou ponúka aj najkrajšiu panorámu mesta a okolia.

Hradný areál bol v stredoveku cirkevným i správnym centrom mesta. Mal obrannú ale aj reprezentatívnu funkciu. Svojimi múrmi chránil tunajšie zlato i z neho razené dukáty. Spolu so zachovaným opevneným námestím, od roku 1950 mestskou pamiatkovou rezerváciou, predstavuje cenný doklad stredovekej architektúry a urbanistiky stredoeurópskeho významu. Súbor stavieb z 13.-15. storočia chránený dvojitým opevnením je dôkazom niekdajšej slávy, významu i bohatstva Kremnice.

Posledné úpravy hradu sa uskutočnili v rokoch 1976-1996, kedy sa tu realizoval archeologický výskum, komplexná obnova všetkých objektov a nové expozície. Pri tejto príležitosti bol v kostole sv. Kataríny inštalovaný kvalitný organ, jeden z najlepších nástrojov na Slovensku. Kostol slúži ako pamiatka, ale konajú sa v ňom aj bohoslužby a poriadajú koncerty.

Obnovu hradu financoval a viedol Štátny ústav pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody. V roku 1992 prešla celá stavba do správy Múzea mincí a medailí v Kremnici, kde je od roku 1994 súčasťou Národnej banky Slovenska.