Slovo iluminácia z lat. iluminatore – osvetlovať, knižná maľba stredovekých svetských alebo náboženkých textov, tiež kolorovanie predkresieb vkopírovaných do rukopisov -zobrazuje a osvetľuje dôležíté miesta v texte, obsiahle záhlavie kapitol, iniciály, miniatúry, používala bohaté farby, striebro, zlato.

Citácia z Jankoviča „Kreslené a maľované knižné značky", vlastnícke záznamy z románskeho a ranogotického obdobia predstavujú prvotnú formu neskorších grafických a typografických knižných značiek exlibrisov z epochy novoveku, teda éry kníhtlače. V odbornej literatúre sa zvyknú označovať termínom proexlibrisy – predstavujú ich perokresby a iluminácie najrôznejšieho obsahu.

Knižná maľba

- figurálna alebo ornamentálna výzdoba zvitkových alebo kodexových textov, technicky používajúca perokresbu, akvarel, krycie gvašove farby, striebro i zlato. Uplatnila sa pri výzdobe svetských textov (astrologických, lekárskych, aj náučných spisov, kroník, románov i liturgických textov (evanjelijárov, žalárov, mysálov) jej cieľom bolo vyzdvihnúť, kresbami na okrajoch textov, celostránkovými ilustraciami, däležité miesta v texte.

Knižná maľba je doložená už v knihách mŕtvych v Egypte, kde bohatosť výzdoby zodpovedala sociálnemu postaveniu zomrelého. Egyptským príkladom bola ovplyvnená antická a ranno kresťanská iluminácia, ktorá rozvinula osobitnú iluzívnu ilumináciu (4-6 stor.), umiestňovaná na zvitku pod text, v kódexe medzi textom a okrajom, alebo priamo na orámovanie.

Západoeurópska iluminácia bola sustredená na liturgické texty, podnecovaná cirkevným záujmom o obrazové podanie slova, ktoré sa opieralo o ikonografické a výtvarné predlohy. Vývoj oddelil maliarske dieľne od skriptórií a viedol k vytvoreniu štýlových okruhov: merovejského (ornamentálne zvieracieho), írskeho, keltského a anglosaského (abstraktne ornamentálneho), karolínskeho (obnovujúceho antickú tradíciu).

Koncom 10.stor. sú v knižnej maľbe už viditelné národné odlišnosti. Knižné iluminácie svojím množstvom, sviežostou farieb, trvanlivosťou materiálu, na ktorom sú zhotovené, boli v gotike najznámejším nositeľom výtvarného umenia.

V rehoľných skriptóriách sa práca sústreďovala na kopírovanie, samu výzdobu však málokedy prevzali presne. Rozšírené bolo voľné napodobňovanie, akýsi výtvarný prepis originálu, pričom tá závisela len od maliarovej výtvarnej potencie. V knižnej maľbe sa prejavuje sklon maliarov, že pri pracovnom postupe si maliar najčastejšie pomáha kompiláciou a nedbá na slohovú jednotu, často však mieša staré motívy s novými – majúc na zreteli iba dekoráciu strany.

Dodatočné doplnky výzdoby sa niekedy radikálne vyhotovovali razúrou pôovodných ozdôb, predovšetkým pri iniciálach. Na získanej čistej ploche hlavne vo výplni písmena maľovali potom bujnými farbami nové figurálne výjavy. Prácu iluminátora uľahčovali nielen knižné predlohy, ale aj vzorníky skriptórií. V 14. a 15 stor. dosiahla produkcia liturgických kníh istým spôsobom svoj umelecký vrchol. V 16 stor. poklesla na remeselnú uroveň a bola nahradená tlačovou ilustráciou - v 16 stor. poklesla na remeselnú uroveň a bola nahradená tlačovou ilustráciou, po vynájdení kníhtlače stratila iluminácia na význame, bola nahradená kolorovanými ilustráciami, v 19. stor. farebnou bibliografiou, v 20 stor. svetlotlačou aj fotomechanickými reprodukčními technikami.

Technika maľby

Bežnou technikou knižnej maľby bola štetcová maľba práškovými farbami, ktoré rozriedili buď jemným glejom, alebo vaječným bielkom (vaječná tempera). Kresbu kreslili brkom a na čiernu kresbu (obrysy) použili farbu získanú zo sadzí. Dôležitou súčasťou maľby bolo pozlátenie pozadia (fondu) iniciál a ilustrácií, ktoré sa robilo pomocou tenkých zlatých lístkov (fólií), nalepených na zvlášť pripravený podklad. Za podklad slúžila vrstva rozriedenej jemnej bielej kriedy (gesso) alebo červenkastohnedý bolus (farebná hlina). Fólia sa pripevnila na podklad hladidlom, zhotoveným z kosti. Kladenie fólie nazývame polimentovaním (poliment). Zlatá fólia bola často ozdobená puncovaním do vzorca. Maľovalo sa na pergamenové listy zhotovené z koží jahniat, kôz alebo teliat, prípadne na handrový papier.

Zaujímavosti:

Kódex Gigas je najväčšia rukopisná kniha (kódex) na svete. Bola pravdepodobne napísaná začiatkom 13. storočia v podlažickom kláštore pri Chrudimi. Býva označovaná latinsko-grécky Codex Gigas (v preklade „Obrovská kniha“), alebo podľa výnimočného vyobrazenia diabla tiež ako Diablova biblia. Zámerom autora bolo zhrnúť všetko poznanie do jediného diela, vytvoriť akúsi „knižnicu v jedinej knihe. Do knihy je latinsky vpísaná celá biblia, Starý a Nový zákon, Kosmova kronika česká, a celý rad ďalších traktátov (okrem iného z histórie, etymológie a fyziológie) a menších spisov, kalendár s nekrológom, zoznam bratov podlažického kláštora, zaklínadlá a rôzne dobové záznamy. Kódex obsahuje iluminácie červenej, modrej, žltej, zelenej a zlatej farby, iniciály sú veľmi bohaté, často cez celú výšku stránky. Značne pútavé sú špirálovito zdobené vzory, z ktorých vyrastajú rôzne kvetinové výhonky. Na celom diele fascinuje jeho jednota, ráz písma je bez zmeny takmer v celom rozsahu, bez vplyvu starnutia pisára, ochorenia, počasia či nálad, ako keby celá kniha bola skutočne spísaná počas veľmi krátkej doby (pozri legenda o spísaní). Na liste 290 je na inak prázdnej stránke úplne unikátne zobrazenie diabla, veľkosti skoro 50 cm. Niekoľko strán predtým je napísaných na sčernetom pergamene, a má charakter veľmi ponurý, veľmi odlišný od celého zvyšku kódexu.