Divadlo

RND- JÁÁÁNOŠÍÍÍK

Premiéra: 14.novembra 2000 sa po 3Orokoch opať vrátil na scénu Jánošíííík, a opať aktuálny,moderne prepracovaný
Réžia: Juraj Nvota
Autor: Stanislav Štepka
Hudba: Milan Markovič

Po prvý krát sa premiera konala v Klube Mladých 14.novembra 1970, spočiatku kvoli vtedajšiemu režimu bol zakázaný, no po deviatich rokoch od premiery sa stal predstavením, ktoré sa stalo známym a najobľúbenejším predstavením RND.

V diele autor spracoval jánošíkovskú tradíciu parodických spôsobom. Stanislav Štepka využíva prvky postmoderny, dramatický text strieda s pesničkami, s vtipnými komentármi, v ktorých sa vysmieva z politického a ekonomického života a z rôznych deformácií spoločnosti.

Hra nie je členená na dejstvá, ale na kapitoly, čo je prebraté z prózy a jednotlivé kapitoly majú svoje názvy podľa ľudových piesní a Bottovej skladby „Smrť Jánošíková“.

Hra sa začína prológom „zrodenie legendy“ a končí sa epilógom „Koniec legendy“. V hre by sme ťažko hľadali súvislý dej. Hra je montážou rôznych scénok. Časté sú paródie známych ľudových prísloví, porekadiel, pranostiky, piesní, ale aj populárnych šlágrov 70 rokov a politických hesiel:

„Prišiel na bielom koni ako Martin a takto mi zašepkal do uška: Anička, dušička nekašli.“
„To je koza rohatá, večne býva ožratá.“
„ Zbohem, lásko nech mne jít, bude klid“, čo bola populárna pieseň Waldemara Matušku tých čias.

Štepka nepredstavuje Jánošíka podľa tradície ľudovej slovesnosti, v ktorej tento ľudový hrdina býva zobrazený ako smelý pomstiteľ krívd, odvážny bojovník za slobodu, ale ako obyčajného človeka, ktorému sa vôbec nechcelo stať hrdinom, najradšej by bol zostal doma a iba horko–ťažko ho prehovorili, aby sa stal zbojníkom.
Keď matka vyprevádza Jánošíka do hôr, berie z pitvora pušku so známym gestom: „Choď!“, ktoré Štepka prevzal z Čapkovej hry Matka.

Ani uvažovanie Jánošíka nie je hrdinské: „Ja mám byť chlap, ja mám byť hrdina? Ja mám byť vzor?! Vy sa budete doma vyvaľovať v duchnách – a ja zatiaľ prídem o obličky! Ja nechcem byť hrdina, chcem sa vyučiť za normálneho človeka ...“ , „...300 rokov bude žiť zo mňa táto literatúra – a ja ani tridsať ...“

Zbojník Uhorčík je zasa zobrazený ako nežný, sladkasto jemný muž, ktorý rozpráva zoženšteným hlasom, čo je opakom surového zbojníka Jánošíkovej družiny. Autor v replikách vtipne kombinuje tradičné repliky zbojníkov s výrazmi svojej doby. Keď Jánošík s Uhorčíkom prepadnú urodzenú paničku s dcérou, žiadajú: „Stoj. Bohu dušu a nám dukáty. A ty, stará občiansky preukaz!“

Z epilógu vyplynie, že celá hra je podobenstvom na súčastných ľudí. Ukáže sa, že predstavitelia Jánošíka a Uhorčíka ušli z psychiatrického ústavu a keď ich ošetrovateľ nájde, Jánošík mu vysvetľuje: „Tuto je ústav, tu sme my chovanci, takto je ohrada a tam sú správanci. Chovanci sa pozerajú na správancov a správanci na chovancov. A my sme im hrali náš kus, aj vás sme v ňom videli, aj pani kuchárku, aj tú novú sestričku zo zdravotnej...všetkých sme v tom videli.“ Obaja dostanú opäť nemocničné pyžamové kabátiky a ošetrovateľ dovolí Jánošíkovi povedať na záver posledný vetu z hry, ktorú si sami napísali.

Ide o známu repliku Jánošíka, vyslovenej pod šibenicou: “keď ste si nás upiekli, tak si nás aj veďte...!“ Taký je koniec legendy. Jááánošííík sa dožil päťsto repríz.