Masová komunikácia, ktorá je zameraná na veľmi početné, diferencované a silne automatizované publikum, je podstatným znakom súdobých komunikačných procesov. Z tohto dôvodu sa stala predmetom zvláštneho odvetvia výskumu a existuje o nej rozsiahla literatúra. Táto literatúra skúma organizáciu, funkcie a vplyv štyroch základných súčasných prostriedkov masového komunikovania: tlače, rozhlasu, filmu a televízie. V širokom chápaní sa masová kultúra na obsahy hovorené tzv. prostriedkami masovej komunikácie neobmedzuje. Problémy súdobej masovej kultúry však vo veľkej miere s pôsobením týchto prostriedkov súvisia. Práve oni zaisťujú jednotným, uniformizovaným obsahom najširší dosah, vytvárajú sociologické podmienky recepcie, špecifické pre súčasnú spoločnosť a zavádzajú do symbolickej realizačnej kultúry technické prvky vlastnej priemyselnej civilizácie. Vďaka všetkým týmto okolnostiam sú prostriedky masovej komunikácie považované za zvlášť dôležitú a najbezprostrednejšiu podmienku rozvoja masovej kultúry. Použitie prostriedkov masovej komunikácie vedie k vzniku kultúrnych javov novej sociálnej povahy, ktoré tvoria špecifikum vlastné tomu typu kultúry, ktorý je označovaný ako masová kultúra. V sociologických úvahách o perspektívach masovej kultúry vzbudzujú tieto štyri hlavné komunikačné prostriedky záujem hlavne pre svoj vplyv na vytváranie skupín publika, na organizované predávanie a na cesty recepcie kultúry.

Platón ostro kritizoval umenie písať a pokladal ho za liek pre pamäť, ktorý skrýva iba zdanie múdrosti namiesto múdrosti skutočnej. Múdrosť vštepuje duša druhej duši prostredníctvom živého slova učiteľa, ktorý dokáže prispôsobiť svoje argumenty okolnostiam a kruhu poslucháčov a ktorý vie odpovedať na otázky a vysvetľovať nejasnosti. Európska kultúra bola až do renesancie kultúrou počúvania. Symbolické obsahy boli spravidla komunikované v rámci neveľkých skupín priameho kontaktu, ktoré boli založené na miestnom spoločenstve a ktorých hranice boli dané osobnými spoločenskými zväzkami. Až tlač znamenala v komunikačnom systéme podstatnú zmenu. V európskej kultúre začínajú dejiny tlače v XV. storočí. Cez svoje technické možnosti nebola vtedy tlač schopná vytvoriť masovú kultúru, pokiaľ neexistovali sociálne podmienky a podnety pre masovú recepciu symbolických obsahov, komunikovaných pomocou odosobnených predaní. Vedľa analfabetizmu bola brzdou šírenia kníh aj ich cena. Dedinskému čitateľovi slúžili dva charakteristické a pritom diametrálne odlišné druhy literatúry. Prvou boli didaktické a moralizátorské populárne knihy publikované hlavne pre potreby nedeľných škôl, ktoré sa však dostávali i do rúk dospelých čitateľov. Spolu s touto literatúrou kolovali medzi robotníckym a dedinským obyvateľstvom tzv. „chapbooks“, lacné brožúrky kolportované potulnými obchodníkmi, ilustrované a obsahujúce najčastejšie popis známych zločinov, senzačných vrážd, biografie preslávených zlodejov a zločincov a správy z procesov a popráv. Tento druh literatúry bol v Anglicku doplnený dielami spisovateľov ako D. Defoe a Ch. A. Vulpius. Aj vo Francúzku je možné objaviť zdroje masovej kultúry v populárnych brožúrkach XVII. storočia.

Tlač ako prvá z masových komunikačných prostriedkov vytvorila veľké kolektívy nepriameho publika, rozptýleného v priestore, ale existujúceho súčasne a reagujúceho takmer naraz na rovnaké problémy. V Európe veľké tlačové koncerny likvidujú svoje periodiká, ak ich považujú za nevýnosné. (v r. 1950 vychádzalo v osemmiliónovom New Yorku 6 druhov novín, zatiaľ čo pred sto rokmi ich bolo 16 pri 400 tisícovom obyvateľstve). Pokračuje štandardizácia obsahov a unifikácia podnetov, ktoré pôsobia na rozširujúci sa okruh publika.

V porovnaní s dejinami tlače, ktoré trvali 500 rokov, je vývoj ostatných troch prostriedkov masovej komunikácie v histórii kultúry stále ešte skôr epizódou. Je charakteristické, že film a rozhlas sa ako technické vynálezy rodia v rovnakej dobe. Marconi patentoval svoj vynález v Anglicku v r. 1896, v r. 1894 sa konalo prvé premietanie na Brodwayi a o rok neskôr opakovali to isté bratia Lumiérovi v Paríži. Rádio si až do konca prvej svetovej vojny uchovalo výlučne inštrumentálnu povahu: slúži predovšetkým spojeniu na mori a vojenským potrebám. Naproti tomu film je od začiatku nástrojom populárnej, dokonca veľmi nevyberanej zábavy. Film bol prvou oblasťou masovej kultúry, kde sa stalo bežným používanie výrazov „priemysel“ a „produkcia“ v aplikácii na úvahy o kultúre „v užšom zmysle“. Film je v podstate kolektívnym dielom umelcov a technikov, z čoho vyplývajú nielen nové možnosti, ale tiež potencionálne ohrozenie jeho umeleckých hodnôt. Pre označenie filmu sa objavil už pred prvou svetovou vojnou názov „umenie pre davy“ a v súvislosti s ním bola použitá výstižná formulácia – o uskutočňujúcej sa mutácii kultúry. Výsledkom tejto mutácie bola masová kultúra, ktorej podstatnou súčasťou sa v dvadsiatych rokoch vedľa rozhlasu a tlače stal film. Začiatkom tridsiatych rokov začalo byť medzi sociológmi zaoberajúcimi sa touto problematikou filmové publikum považované za zvlášť charakteristický prejav masovej spoločnosti. Konfrontácia filmových a divadelných divákov viedla k záveru, že kiná majú atomizujúci vplyv, že filmoví diváci tvoria anonymnú, vnútorne nespojenú masu. Sociologické výskumy viedli k záveru, že filmové auditórium nie je atomizovaná, beztvará masa, ale agregát vnútorne spojených malých sociálnych skupín a vzájomne sa prepletajúcich subkategórií publika, ktoré sa vytvorili na základe špecifických záľub. Film ako prostriedok masovej komunikácie môže podávať obsahy rôznej úrovne a povahy. Môže apelovať a pôsobiť na masy v takom rozsahu, že to presahuje možnosti sebemonumentálnejšieho divadla.

Rozhlas, ktorý sa stal súčasťou masovej kultúry v 20tych rokoch, bol antitézou filmu. Vnikol priamo do domu príjemcu, čím vzniklo rozptýlené publikum a posilnil sa tak jav vytvorený už skôr tlačou, pričom v istých podstatných ohľadoch modifikoval jeho ráz. Hlavnou prednosťou rozhlasu ako komunikačného prostriedku je to, že môže prekonávať vzdialenosti a okamžite sa šíriť po celej zemeguli. Vďaka rozhlasu došlo z hľadiska príjmu informácií a iných kultúrnych obsahov k zrovnoprávneniu najodľahlejších ľudských osád s veľkomestskými centrami. Rozhlas začal slúžiť dedinským osadám, kam nikdy nepreniklo kino a kam sa tlač dostávala s meškaním.

Netelesný hlas vychádzajúci z prijímača, ktorý je pre izolovaného poslucháča alebo skupinu poslucháčov ohlasom vzdialeného sveta, vytvára silnejší pocit kontaktu s vysielajúcim a so spoluposlucháčmi ako tlač, a to preto, že zaisťuje úplne súčasný príjem. Zvuková intonácia pritom posilňuje intenzitu príjemcových emócií.

Z formálneho hľadiska je televízne publikum veľmi blízke rozhlasovému. Je to publikum zložené z malých skupín a jednotlivcov, priestorovo rozptýlené a charakterizované súčasným vnímaním rovnakého obsahu. K bezprostrednej a intímnej atmosfére, ktorá je vlastná aj rozhlasu, pripája televízia špecifické podmienky vnímania. Nestačí jej iba chvíľková divákova pozornosť a nemôže byť ako rozhlas doprovodom iných činností. Tým, že pôsobí obrazom i zvukom, intenzifikuje príjemcove zážitky a programovému tvorcovi poskytuje nové možnosti umeleckého výrazu, ktoré v porovnaní s filmom sú v istom ohľade bohatšie a v inom chudšie. Atraktívnosť televízie spôsobuje, že sa stáva neobyčajne účinným nástrojom šírenia obsahov, a to z nej robí vážneho konkurenta ostatných nástrojov masovej komunikácie. Televízia sa stáva katalyzátorom unifikácie aparátu masovej komunikácie. Prostriedky masovej komunikácie sú väzobným činiteľom nevyhnutným vo veľkých moderných spoločnostiach.

Do masovej kultúry patrí i plagát a architektúra podávajúce dnes – podobne ako kedysi v stredoveku a antike – masám okoloidúcich divákov symbolické hodnoty umelcovho diela. Masová kultúra nemusí byť totožná s kultúrou más. Všetko, čo prostredníctvom kanálov masovej komunikácie smeruje k masám, nemusí prenikať do ich vedomí a stávať sa predmetom ich skúseností.