SANDRO BOTTICELLI

Najväčší florentský maliar druhej polovice 15.storočia. Botticelliho rané diela, ako sú maľby v Sixtínskej kaplnke a podobizeň chlapca, očarúvajú zriedkavo sviežou koncepciou, prenikavým pohľadom, prívetivosťou celej nálady. V týchto dielach sa už uplatňuje poetickosť, ktorá ho neskôr podnietila ilustrovať básnické diela.

Bitticelliho Madony, najmä z jeho neskorej tvorby, ktoré vznikli pod vplyvom Savonarolovho učenia, majú bezkrvnú bledú tvár, uplakané oči, široké detské ústa a štíhly krk. Dali by sa prirovnať k stredovekým obrazom Matky Božej, chýba im však dôstojnosť kráľovnej nebies. Sú to novovekí ľudia, ktorí veľa zažili a vytrpeli. Botticelli sa úplne vzdal modelácie, ktorú nájdeme na raných obrazoch Florenťanov a Piera della Francesca. Používal tenké, nervózne, nepokojné čiary pripomínajúce sienských majstrov. Na jeho Madone s anjelmi, kruhovom obraze, sú štíhle postavy akoby spletené do venca, ktorý vypĺňa kruh.


LEONARDO DA VINCI

Svoju mladosť prežil vo Florencii. Už v mladých rokoch, v dielni už vtedy známeho Verrocchia, všetkých udivoval svojím nadaním. Na obraze svojho učiteľa Kristovo pokrstenie namaľoval iba jedného anjela a niekoľko stebiel trávy, ale tento Leonardov anjel sa odlišuje od Verrocchiovho ľúbezného kučeravého anjela vznešenou krásou, jemnosťou a zduchovnenosťou.

Na malej Madone Benois stvárnil mladý umelec postavy Márie a dieťaťa mimoriadne živo:Matka božia podáva kvietok dieťaťu, ktoré po ňom siaha.

Nepokojný bádavý duch bránil Leonardovi dokončiť začaté diela. Na obraze Klaňanie sa troch kráľov chcel postavami pastierov vyjadriť vzrušenie a očarenie, ktoré sa ich zmocnilo pri pohľade na novorodeniatko. Tieto pocity sa usiloval znázorniť postojom a pohybmi postáv, zároveň však spojil celú bohatú figurálnu skupinu pyramidálnou kompozíciou a zjednotil ju pomocou temnosvitu. Spomínané úlohy vyriešil už v skiciach a na podklade, ktorý bol sám osebe umelecky podmanivý, preto jeho záujem o obraz ochabol.

Florentskí umelci sa zdržiavali v tom období iba zriedkavo dlhšie v rodnom meste. Ani Leonardo nenašiel vo Florencii dosť široké uplatnenie, preto sa uchádzal o priazeň milánskeho vojvodu. V Miláne vytvoril množstvo významných diel: hlinený model jazdeckej sochy, niekoľko obrazov a nástenných malieb.

Najviac sa Leonardo zaoberal človekom a usiloval sa pozorovať ho rovnako starostlivo ako prírodu. Mal rád pekné mocné kone a pri svojej práci ich aj jednostaj kreslil. Zaujímal sa však aj o stromy a ich konáre, starostlivo a s láskou kreslil aj lupene kvetov. Často vystúpil na kopce, z ktorých bol široký výhľad na krajinu. Pod jeho nohami sa kopili oblaky a padali v podobe dažďa do doliny s ledva rozoznateľnými domčekmi.

Po svojom príchode do Milána vytvoril Madonu v skalách. Leonardo na tomto obraze sledoval zámer pyramidálnou kompozíciou zdôrazniť jednotu deja. Nezvyčajné skalnaté pozadie dodáva jemne modelovaným postavám Márie, anjela a obidvoch detí mimoriadny pôvab, obrazu však chýba výraznejší kolorit, ktorý je v tieňoch takmer čierny.

Leonardovým najvýznamnejším dielom z tohto obdobia je však Posledná večera v kláštore Santa Maria delle Grazie. Tradičný námet Krista, ktorý posledný krát zhromaždil svojich učeníkov okolo stola, Leonardo premenil na dramatický obraz. Sled maliarskych myšlienok a jeho zámer vysvitajú z opisu jeho prvej koncepcie.

Najznámejším obrazom Leonarda da Vinci, a pravdepodobne aj najznámejším obrazom na svete je Mona Lisa. Obraz Mona Lisa by sa mal volať Portrét panej, dodnes totiž nemožno jednoznačne vysvetliť, koho Leonardo na obraze stvárnil. Názov, ktorý sa dnes používa, sa odvoláva na Giorgia Vasariho. Ten tvrdí, že Leonardo portrétoval ženu florentského obchodníka Francesca del Giocondo. Vo svete je obraz známy pod jej krstným menom, zatiaľ čo Taliani ho poznajú pod názvom La Gioconda.

Podľa iných prameňov vznikol obraz na objednávku Giuliana de′Medici a zobrazuje „istú dámu”, pravdepodobne kurizánu. Na prvý pohľad pôsobí kompozícia nenáročne a jednoducho. Zobrazená žena sedí v kresle s opierkami rúk v popredí šírej krajiny. Za ňou možno rozoznať zábradlie otvorenej loggie. Pozícia stvárnenej ženy je presne vymedzená: hľadí na diváka, hornú časť tela však otáča nabok. Postava tak pôsobí živo a kompozícia harmonicky. Skrížené ruky obrazovú kompozíciu uzatvárajú a pôsobia dojmom pokojnej dôstojnosti. Úsmev Mony Lisy je v podstate ledva naznačený: nad kútikmi úst a okolo očí vystupujú jemné tiene. Divákovi sa zdá, že sa usmieva, vzápätí zasa vyzerá vážna a neprístupná.