Hudba nášho storočia sa už nedá tak jednoducho deliť ako v predchádzajúcich obdobiach. Prelína sa v nej množstvo škôl a štýlov, väčšina autorov počas svojho života vystriedala veľa kompozičných techník. Preto 20. storočie nemôžeme označiť jedným názvom štýlu. Vedecký a technický pokrok v tomto období bol nesmierne veľký. V maliarstve a literatúre sa zjavili nové
smery, kubistické obrazy, manifest futuristov, abstraktný akvarel... hudba vstúpila do obdobia charakterizovaného nevídaným tvorivým elánom, ale aj veľkými konfliktmi a vnútorným napätím.
Európa prežívala revolučné vrenie, umelcov dráždila ľahostajnosť milionárov voči biede miliónov pracujúcich, poburovala ich
požívačnosť meštiakov, desila ich hrôza vojen, preto neodmysliteľnú časť umenia tvorili revolučné myšlienky. Tvorcovia vážnej hudby chceli v tomto čase vyburcovať boháčov z pohodlia, preto spočiatku písali šokujúce, provokatívne diela. No tým sa problém nevyriešil, pretože mal hlbšie korene: politické, hospodárske i morálne. V priebehu celého polstoročia sa uplatňovalo množstvo techník, škôl a tvorivých názorov, ktoré pre prehľadnosť zhrnieme do tabuľky, do akejsi pomocnej schémy.
Pokračovanie impresionizmu:
Ravel, Falla, Respighi, Ibert, Novák
Expresionizmus:
R. Strauss, Skriabin, Janáček, Stravinskij, Prokofiev Ostrčil
Neoklasicizmus:
Stravinskij, Hindeemith, Martinu, Ruossel
Dodekafónia:
Schonberg, Berg, Webern
Neoprimitizmus:
Orff, Honegger
Satira, dadaizmus:
Satie Ives, Prokofiev
Džezové ohlasy:
Debussy, Ives, Weill
Mysticizmus:
Skriabin, Foerster
Vplyv impersionizmu bol dôležitý pre celé 20. storočie. Predznamenala ho premiéra Debussyho Faunovho popoludnia, 1894, a za ňou celé jeho dielo. Jemnosť, farebnosť, kumulácia nových akordov, päťtónové stupnice a osobitnú inštrumentáciu využil napríklad Ravel v klavírnom cykle Hry vody, Ottorino Respighi v symfonickej básni Rímske fontány, Manuel de Falla v diele
Noci v španielskych záhradách a Vítezslav Novák v symfonickej básni V Tatrách.
