Úvod
Pierre–Auguste Renoir patril svojou tvorbou k prúdu impresionistov, ktorí vystavovali na Salóne odmietnutých v Paríži. Sám velikán umenia hovorí: ,,Jedného rána jeden z nás už nemal žiadnu čiernu farbu, a narodil sa impresionizmus."1 Ich diela zostávali nepochopené a zavrhované, pretože často zobrazovali nahé akty, bez použitia čiernej farby, často bez neurčitých tvarov, s farbami nanášaných voľne. Dnes sa však týmto dielam pripisuje veľká hodnota.
,,Dnes chceme vysvetľovať všetko. Ale keby sme mohli vysvetliť obraz, nebolo by žiadne umelecké dielo. Mám vám povedať, aké vlastnosti podľa môjho názoru tvoria pravé umenie? Musí byť nepopísateľné a nenapodobiteľné... Umelecké dielo musí pozorovateľa uchvátiť, obklopiť ho a strhnúť so sebou. Ním umelec sprostredkováva svoju vášeň, je to prúd, ktorý vysiela a ktorým vťahuje pozorovateľa do svojej náruživosti."2
V tejto práci sa venujem životu a tvorbe Pierra–Augusta Renoira. Postupne v nej sledujem jeho vývoj od maliara porcelánu až po ,,žiadaného" maliara salónov. Približujem podmienky za akých maľoval a čo ho podnietilo k tomu, aby tvoril.
Život Pierra–Augusta Renoira
Pierre-Auguste Renoir sa narodil 25. februára 1841 v Limoges ako syn malomestského krajčíra. Jeho otec bol skromný remeselník, a pretože sa nemohol uživiť v rodnom kraji, v roku 1844 sa Renoirovci sťahujú do Paríža, kde sa mladý Renoir učí maľbe porcelánu. Najskôr maľuje kvety, keď je už si je v práci istejší, skúša aj figúry. Namiesto desiaty chodí do Louvru, kde kreslí podľa antických predlôh. Po obede zas chodieva k dobrému sochárovi, kde kopíruje jeho vzory. Začali sa však robiť pokusy mechanickej tlače na porcelán, a tak Renoir stráca prácu. Púšťa sa do maľovania vejárov. Jeho starší brat, ktorý bol rytcom medailí, mu občas dáva robiť erby na reprodukovanie. Neskôr sa venuje aj maľbe záclon. Keď si však zarobí dostatočné množstvo peňazí, vo svojich dvadsiatich rokoch vstupuje do Gleyrovho ateliéru, kde sa maľuje podľa živého modelu. Tu sa schádza s budúcimi maliarmi: C. Monetom, F. Bazillom a A. Sisleym. Odmietajú tradičné pompézne umenie, ktoré sa jediné smie objaviť na Salóne (slávna parížska výstava). Renoir tu vystavuje prvý krát v roku 1863. ,,Môj obraz predstavoval Esmeraldu tancujúcu s kozou pri ohni, ktorý osvetľoval zástup tulákov... Po výstave, nevediac, čo si počať s takou veľkou vecou, a trochu aj, aby som sa priznal, z nenávisti k asfaltu, ktorého sa moja paleta ešte celkom nezbavila, zničil som svoje dielo."3
V roku 1867 sa Renoir a Monet sťahujú do bytu, ktorý patrí Bazillovi. Ten má bohatého otca, a tak netrpia nedostatkom. Cez deň priatelia pracujú, večery trávia v kaviarni Guerbois, kde sa stretáva vtedajšia umelecká avantgarda. Často maľujú v blízkom lese Fontainebleau, ktorý je pre nich bohatým zdrojom inšpirácie. Porota Salónu v roku 1868 kvalifikuje na výstavu Renoirov obraz Líza so slnečníkom. Lise Tréhotová, ktorá bola jeho modelom, bola v tom čase jeho priateľkou i múzou.
V roku 1869 trávi Renoir mnoho času po boku Moneta v Bougival. V roku 1870 je maliar mobilizovaný a zúčastní sa prusko-francúzskej vojny. Nedostane sa síce na front, ale i tak trpí odlúčením od rodiny a priateľov. Navyše, v jeseni toho istého roku umiera jeho priateľ Bazille. Po návrate sa Renoir opäť vracia k maľovaniu. Často sa objavuje u Moneta v Argentuil pri Paríži. Spolu s ďalšími impresionistickými maliarmi zakladajú Société d´artistes – združenie, ktoré v roku 1874 usporiada prvú výstavu impresionistov. Renoir vytvorí svoje dielo Moulin de la Galette v roku 1875. ,,Nájsť modely a záhradu bolo veľmi zložité... Najal som si na Montmartri dom so záhradou za sto frankov mesačne... Pre Moulin de la Galette som našťastie našiel dievčatá, ktoré strašne rady sedeli, ako tie dve, čo sú v popredí obrazu."4 Vďaka útokom kritiky však toto združenie rozpadá. Napriek tomu sa niekoľko zberateľov začína zaujímať o impresionistické diela. Patria k nim manželia Charpentierovci, ktorí podporujú Renoira v ďalšej tvorbe a predstavia ho významným osobnostiam, ktorí si u neho objednajú portréty. Bohatí klienti pozývajú Renoira na návštevu a tak umelec cestuje. V rokoch 1881-1882 cestuje maliar po Alžírsku a Taliansku. V Ríme ho zaujmú Raffaelove fresky, v Neapoli je okúzlený pompejskými maľbami. V roku 1882 ochorie na pľúcnu chorobu a na radu lekára odcestuje opäť do Alžírska.
Renoir, bohatší o skúsenosti z ciest, pracuje na väčšej osobitosti svojho štýlu. Postavy z jeho obrazov majú výraznejšie kontúry, pripomínajúce talianske fresky. V roku 1890 sa maliar ožení s Alinou Charigotovou. Jeden z jeho synov, Jean, sa neskôr stane slávnym filmovým režisérom. V roku 1892 kupuje správa Akadémie krásneho umenia jeho dielo Dievčatá pri klavíri. Pre umelca je veľkým uznaním, ak je obraz ešte za jeho života zakúpený štátom a vystavený v múzeu. V roku 1919 dostáva Renoir vyznamenanie Čestnej légie.
Starnúci maliar trpí čiastočnou paralýzou tváre a silným reumatizmom. Natrvalo sa usadzuje v mestečku Cagnes-sur-Mer. Posledné roky jeho života plynú v znamení smrti blízkych, vojny a choroby. Umiera mu žena, dvaja synovia sú vážne ranení v 1. svetovej vojne. Renoir však neprestáva maľovať ani napriek ochrnutiu a dáva si priväzovať štetec k ruke. Ťažký reumatický zápal kĺbov mu znemožňuje tvorbu. Nemôže držať štetec, musia mu ho zovrieť medzi stuhnuté prsty. Renoir zomrel 17. decembra 1919.
