Úvod

Pierre–Auguste Renoir patril svojou tvorbou k prúdu impresionistov, ktorí vystavovali na Salóne odmietnutých v Paríži. Sám velikán umenia hovorí: ,,Jedného rána jeden z nás už nemal žiadnu čiernu farbu, a narodil sa impresionizmus."1 Ich diela zostávali nepochopené a zavrhované, pretože často zobrazovali nahé akty, bez použitia čiernej farby, často bez neurčitých tvarov, s farbami nanášaných voľne. Dnes sa však týmto dielam pripisuje veľká hodnota.

,,Dnes chceme vysvetľovať všetko. Ale keby sme mohli vysvetliť obraz, nebolo by žiadne umelecké dielo. Mám vám povedať, aké vlastnosti podľa môjho názoru tvoria pravé umenie? Musí byť nepopísateľné a nenapodobiteľné... Umelecké dielo musí pozorovateľa uchvátiť, obklopiť ho a strhnúť so sebou. Ním umelec sprostredkováva svoju vášeň, je to prúd, ktorý vysiela a ktorým vťahuje pozorovateľa do svojej náruživosti."2

V tejto práci sa venujem životu a tvorbe Pierra–Augusta Renoira. Postupne v nej sledujem jeho vývoj od maliara porcelánu až po ,,žiadaného" maliara salónov. Približujem podmienky za akých maľoval a čo ho podnietilo k tomu, aby tvoril.

Život Pierra–Augusta Renoira

Pierre-Auguste Renoir sa narodil 25. februára 1841 v Limoges ako syn malomestského krajčíra. Jeho otec bol skromný remeselník, a pretože sa nemohol uživiť v rodnom kraji, v roku 1844 sa Renoirovci sťahujú do Paríža, kde sa mladý Renoir učí maľbe porcelánu. Najskôr maľuje kvety, keď je už si je v práci istejší, skúša aj figúry. Namiesto desiaty chodí do Louvru, kde kreslí podľa antických predlôh. Po obede zas chodieva k dobrému sochárovi, kde kopíruje jeho vzory. Začali sa však robiť pokusy mechanickej tlače na porcelán, a tak Renoir stráca prácu. Púšťa sa do maľovania vejárov. Jeho starší brat, ktorý bol rytcom medailí, mu občas dáva robiť erby na reprodukovanie. Neskôr sa venuje aj maľbe záclon. Keď si však zarobí dostatočné množstvo peňazí, vo svojich dvadsiatich rokoch vstupuje do Gleyrovho ateliéru, kde sa maľuje podľa živého modelu. Tu sa schádza s budúcimi maliarmi: C. Monetom, F. Bazillom a A. Sisleym. Odmietajú tradičné pompézne umenie, ktoré sa jediné smie objaviť na Salóne (slávna parížska výstava). Renoir tu vystavuje prvý krát v roku 1863. ,,Môj obraz predstavoval Esmeraldu tancujúcu s kozou pri ohni, ktorý osvetľoval zástup tulákov... Po výstave, nevediac, čo si počať s takou veľkou vecou, a trochu aj, aby som sa priznal, z nenávisti k asfaltu, ktorého sa moja paleta ešte celkom nezbavila, zničil som svoje dielo."3

V roku 1867 sa Renoir a Monet sťahujú do bytu, ktorý patrí Bazillovi. Ten má bohatého otca, a tak netrpia nedostatkom. Cez deň priatelia pracujú, večery trávia v kaviarni Guerbois, kde sa stretáva vtedajšia umelecká avantgarda. Často maľujú v blízkom lese Fontainebleau, ktorý je pre nich bohatým zdrojom inšpirácie. Porota Salónu v roku 1868 kvalifikuje na výstavu Renoirov obraz Líza so slnečníkom. Lise Tréhotová, ktorá bola jeho modelom, bola v tom čase jeho priateľkou i múzou.

V roku 1869 trávi Renoir mnoho času po boku Moneta v Bougival. V roku 1870 je maliar mobilizovaný a zúčastní sa prusko-francúzskej vojny. Nedostane sa síce na front, ale i tak trpí odlúčením od rodiny a priateľov. Navyše, v jeseni toho istého roku umiera jeho priateľ Bazille. Po návrate sa Renoir opäť vracia k maľovaniu. Často sa objavuje u Moneta v Argentuil pri Paríži. Spolu s ďalšími impresionistickými maliarmi zakladajú Société d´artistes – združenie, ktoré v roku 1874 usporiada prvú výstavu impresionistov. Renoir vytvorí svoje dielo Moulin de la Galette v roku 1875. ,,Nájsť modely a záhradu bolo veľmi zložité... Najal som si na Montmartri dom so záhradou za sto frankov mesačne... Pre Moulin de la Galette som našťastie našiel dievčatá, ktoré strašne rady sedeli, ako tie dve, čo sú v popredí obrazu."4 Vďaka útokom kritiky však toto združenie rozpadá. Napriek tomu sa niekoľko zberateľov začína zaujímať o impresionistické diela. Patria k nim manželia Charpentierovci, ktorí podporujú Renoira v ďalšej tvorbe a predstavia ho významným osobnostiam, ktorí si u neho objednajú portréty. Bohatí klienti pozývajú Renoira na návštevu a tak umelec cestuje. V rokoch 1881-1882 cestuje maliar po Alžírsku a Taliansku. V Ríme ho zaujmú Raffaelove fresky, v Neapoli je okúzlený pompejskými maľbami. V roku 1882 ochorie na pľúcnu chorobu a na radu lekára odcestuje opäť do Alžírska.

Renoir, bohatší o skúsenosti z ciest, pracuje na väčšej osobitosti svojho štýlu. Postavy z jeho obrazov majú výraznejšie kontúry, pripomínajúce talianske fresky. V roku 1890 sa maliar ožení s Alinou Charigotovou. Jeden z jeho synov, Jean, sa neskôr stane slávnym filmovým režisérom. V roku 1892 kupuje správa Akadémie krásneho umenia jeho dielo Dievčatá pri klavíri. Pre umelca je veľkým uznaním, ak je obraz ešte za jeho života zakúpený štátom a vystavený v múzeu. V roku 1919 dostáva Renoir vyznamenanie Čestnej légie.

Starnúci maliar trpí čiastočnou paralýzou tváre a silným reumatizmom. Natrvalo sa usadzuje v mestečku Cagnes-sur-Mer. Posledné roky jeho života plynú v znamení smrti blízkych, vojny a choroby. Umiera mu žena, dvaja synovia sú vážne ranení v 1. svetovej vojne. Renoir však neprestáva maľovať ani napriek ochrnutiu a dáva si priväzovať štetec k ruke. Ťažký reumatický zápal kĺbov mu znemožňuje tvorbu. Nemôže držať štetec, musia mu ho zovrieť medzi stuhnuté prsty. Renoir zomrel 17. decembra 1919.

Tvorba

Esmeralda tančiaca s kozičkou (1864)
- prvé dielo vystavované na Salóne. Téma vychádza z diela Victora Huga – Zvonár u Matky Božej. Obraz maliar zničil, nakoľko bol ešte maľovaný s asfaltom.

Diana ako lovkyňa (1867)
- Renoir pôvodne namaľoval ženský akt podľa modelu. Až dodatočne postavu ozdobil kožušinou, dal jej do ruky luk a ulovenú srnu k nohám. Ale ani toto doplnenie nezachránilo obraz pred odmietnutím.

Líza so slnečníkom (1867)
- svoju mladú priateľku Lise Tréhotovú ukazuje ako stojacu postavu v životnej veľkosti. Celý obraz je odpozorovaný prirodzene a správne.

Odaliska (1870)
- efektné dielo tej doby tzv. orientálneho maliarstva. Ako model mu stála taktiež Lise Tréhotová.

Lóža (1874)
- dvojica divákov očakáva začiatok predstavenia. Gavalier, Renoirov brat Edmond, je v pozadí a jeho tvár je zakrytá z polovice ďalekohľadom. Dáma sa ukazuje v celej svojej kráse. Prúžky jej šiat vedú náš pohľad k jej vznešenej tvári. Bledo-ružová farba kvetov kamélie vo vlasoch a vo výstrihu doprevádzajú farebné tóny jej napudrovanej pleti, ktorá dostáva zelenkavo-žlté tóny od studeného plynového svetla.

Le Moulin de la Galette (1876)
- prvý dojem, ktorý rozmerný obraz vyvoláva, je veľký zmätok. Tento dojem vzniká z toho, že zdanlivo chýba figurálna kompozícia. Tieň, ktorý vrhajú stromy, sa šíria ako svetlo-modrý tón celým obrazom. Slnečné kruhy, sú voľne roztrúsené po tvárach, šatách aj na zemi. Kompozíciu spevnil tým, že vpredu umiestnil takmer klasickú pyramidálnu skupinu troch postáv a do obrazu zabudoval systém vertikál a horizontál. Takáto štruktúra základnej osnovy maliarovi dovolila uvolniť povrch. Niekoľko postáv sa díva von z obrazu na pozorovateľa, a to najzreteľnejšie tri tanečnice a dve postavy pri stole. Fajčiar fajky a modro-ružovo odetá Estella hľadí bezmyšlienkovite mimo pozorovateľa. Možno je práve tento pohľad mladého dievčaťa, ktorý by sme chceli aby smeroval k nám, osou maľby.

Ženský akt v slnečnom svetle (1875–76)
- tiene na akte prirovnávali ku kusom zhnitého mäsa so zelenými a fialovými škvrnami, ktoré naznačujú úplný rozklad mŕtvoly.

Raňajky veslárov (1881)
- odráža izoláciu ľudí.

Dve sestry (1881)
- zábradlie terasy delí priestor obrazu na popredie a pozadie. Kým postavy v popredí sú namaľované výraznými farbami, na zobrazenie pozadia použil Renoir menej sýte farby.

Dáždniky (1883)
- postavy sú v životnej veľkosti. Maliar tu použil modré, sivé a hnedé tóny. Hlavný námet tvoria deti so svojimi klobúkmi a modistka, ktorá je s krabicou na klobúk na ceste k zákazníčke. Pôvab obrazu je v tvaroch dáždnikov, v kráse postojov a tvárí. Z obrazu však vyžaruje pokojná atmosféra a nie ponáhľanie sa ľudí, lebo začína dážď.

Veľké kúpanie (1887)
- zobrazuje dievčatá ako sa kúpu v rybníku pri lese. Gestá dostávajú neprirodzený charakter a spleť kúpajúcich sa nôh uprostred obrazu pôsobí nevyjasnene.

Záver

Pierre–Auguste Renoir nepochybne patrí k veľkým a známym maliarom pre svoj mäkký rukopis. Jeho prínos do oblasti umenia je veľký, tak ako celkový prínos impresionistov. Voviedli do umenia nový výtvarný maliarsky prúd, ktorý sa síce udržal iba jedno storočie, ale zato za sebou zanechali množstvo vynikajúcich diel a ,,prelomili ľady" tradičnej komornej maľby. Bol to maliar pevnej vôle, odhodlania a lásky k umeniu. Aj napriek svojej chorobe maľoval so štetcom priviazaným k ruke.

Citácie:

1 RENOIR, P.-A. In: FEIST,P. H.: Pierre – Auguste Renoir: 1841 – 1919: Sen o harmónií. Bratislava: Slovart, 1992. s. 19

2 RENOIR, P.-A. In: FEIST,P. H.: Pierre – Auguste Renoir: 1841 – 1919: Sen o harmónií. Bratislava: Slovart, 1992. s. 21

3 VOLLARD, A.: Počúval som Cézanna, Degasa, Renoira. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965. s. 150

4 VOLLARD, A.: Počúval som Cézanna, Degasa, Renoira. Bratislava: Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, 1965. s. 175

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk