Za jadro hudobno-výchovného procesu považoval pestovanie zmyslu pre rytmus.

Mnohí českí hudobní pedagógovia čerpali z Dalcrozeovej metódy. Medzi nimi bol aj Augustín Otčenášek (1871 – 1942), ktorý vypracoval so svojím spolupracovníkom Karlom Pospíšilom (1867 – 1929) sústavu „Sokolskej rytmiky“. V období pred I. svetovou vojnou ju propagoval širokým masám cvičencov. „Sokolská rytmika“ pozostávala z cvičení rytmu, taktu, jednoduchých pohybových prvkov a ich spájania do pohybových celkov. Po prvej svetovej vojne sa táto metóda stala pohybovou záležitosťou telesnej výchovy.

Modifikovanú Dalcrozeovu metódu využili v hudobno-výchovnej práci Ferdinand Krch (1881 – 1974) a Josef Krička (1888 – 1969). Títo autori podnecovali tvorivú aktivitu detí, v hudobnej výchove vychádzali z detského ľudového folklóru. Viedli deti k hudobno-pohybovým improvizáciám namiesto nacvičených kreácií. Hudobný pedagóg Konrád Pospíšil tiež vychádzal so spájania rytmu s pohybom.

Rytmickými cvičeniami pre deti podľa Dalcrozeovej metódy sa zaoberala prvá česká absolventka Jaques-Dalcrozeovej školy v Hellerau Anna Dubská, ktorá túto metódu šírila v Prahe spolu s absolventom Dalcrozeovej ženevskej školy – hudobným skladateľom Janom Seehákom. Dubská bola spolu s Ilkou Vokouvou provu českou učiteľkou Dalcrozeovej rytmickej gymnastiky.
V Brne propagovala Dalcrozeoho metódu rytmiky Eliška Bláhová, ktorá sa zaslúžila o rozšírenie tejto metódy u nás. K rozvoju hudobno-pohybovej výchovy prispela aj publikácia českého pedagóga Ferdinanda Sládka (1872 – 1943). Uplatňovaním pohybových prvkov pri rozvoji hudobnej aktivity sa zaoberal aj Antonín Hromádka (1876 – 1950). Tanečnica, choreografka a tanečná pedagogička Jarmila Jeřábková viedla žiakov k porozumeniu hudby prostredníctvom pohybu a tanečnej improvizácie.
Ľudmila Ondrůjová – Velínska sa venovala otázkam psychologického významu rytmickej výchovy, čím prispela k pokroku v oblasti rytmicko-tanečnej výchovy detí predškolského veku. Metóde Dalcrozeovej rytmiky sa venovali mnohí ďalší autori a pedagógovia, napr.: Rudolf Wünsch, Josef Masopust, Ludmila Hyprová, Jarmila Stupková-Kothbauerová, Anna Čekanová, Jožka Šaršeová, Elmarita Divíšková, Andy Šatová, Marie Špičková-Matoušková a Danica Fürlová-Votavová.

Na Slovensku rozvíjala dalcrozeovu metódu choreografka a hudobno-tanečná pedagogička Heda Šimoneková. Jarmila Kröschlová vypracovala na základe dalcrozeovej rytmickej gymnastiky a gymnastických zásad Mensendieckovej vlastnú metódu pohybovej výchovy. Rytmickú gymnastiku a tanečnú výchovu rozvíjala tiež Jana Berdychová, ktorá čerpala so svojich bohatých pedagogických skúseností. Jej cieľom bolo rozvíjanie pohybových schopností detí prostredníctvom hudobno-pohybovej výchovy a rozvíjanie tvorivosti, hudobnosti a tanečnosti prostredníctvom tanečnej výchovy.

O rozvoj hudobno-pohybovej výchovy najmenších detí v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia sa zaslúžila česká autorka Věra Mišurcová. V rovnakom období na Slovensku hudobno-pohybovú výchovu detí predškolského veku rozvíjala Antónia Biľová, ktorá v materskej škole realizovala hudobno-pohybové hry.

V 60-tych rokoch, kedy mali československý hudobní pedagógovia možnosť oboznámiť sa s podstatou hudobno-výchovného systému Carla Orffa, sa stretávame s pokusmi o zavedenie pohybovej výchovy do školskej hudobnej výchovy. Prvá absolventka kurzu v Orffovom inštitúte v Salzburgu – Eva Kröschlová propaguje Orffovu metódu praktickými ukážkami. Ďalšia absolventka kurzu Orffovho inštitútu Libuše Kurková viedla celoročný kurz pre učiteľov materských škôl. Božena Viskupová viedla kurz modernizácie hudobnej výchovy s náplňou hudobno-pohybovej výchovy pre učiteľov materských, základných a umeleckých škôl. Na Slovensku realizovali a rozvíjali Orffovu metódu Elena Jurasová a Oľga Pavlovská.