Historický vývoj hudobno-pohybovej výchovy

Korene hudobno-pohybovej výchovy siahajú do rôznych pohybových systémov tanečných škôl, ktoré sa vykryštalizovali koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Jedným z predchodcov rytmickej pohybovej výchovy bol francúzsky tanečník a choreograf Jean Georges Noverre (1727 – 1810). považoval tanec za umenie, prostredníctvom ktorého je človek schopný vyjadriť všetky city. Preferoval jednoduchosť a prirodzenosť pohybov a tiež tanečných kostýmov, aby v nich pohyby lepšie vynikli.

Na myšlienky J. G. Noverreho nadväzuje francúz François Delsarte (1811 – 1871), ktorý bol hercom a spevákom. Ako profesor spevu a dramatického umenia venoval veľkú pozornosť možnostiam vyjadrovania vnútorných zážitkov pohybom z hľadiska umeleckého výrazu. Zastával názor, že ak človek vyjadruje svoje pocity len slovami a nedopĺňa ich pohybmi, nepôsobia presvedčivo a vierohodne.

Zakladateľkou estetického telocviku v Amerike bola Genevieve Stebbinsová, ktorá bola žiačkou Delsarteho. Jeho metódu propagovala teoreticky v diele „Society Gymnastic“ a prakticky v newyorskej „Škole výrazu“, založenej v roku 1893. Marta Grahamová vytvorila nový tanečný štýl, príbuzný výrazovému tancu, ktorý bol opozíciou klasickému baletu. Využívala osobitnú techniku, ktorá bola založená na protiklade napnutia a uvoľnenia a prelínajú sa v nej umelecké pohyby s akrobatikou, pantomímou a baletom. Jej newyorská škola výrazového tanca bola známa po celom svete.

Holanďanka Bess M. Mensendiecková (1864 – 1958), ktorá bola žiačkou G. Stebbinsovej, ďalej rozvíjala myšlienky Delsarteho. Bola zakladateľkou modernej gymnastiky. Vychádzala z prirodzených pohybov, kládla dôraz na prirodzený, fyziologický rytmus pohybu a hudobný rytmus bol pre ňu druhotný.

Žiačka B. M. Mensendieckovej Dorothea Güntherová založia v roku 1942 spolu s Carlom Orffom v Mníchove tzv. „Güntherschule“ - školu pre gymnastiku, hudbu a tanec. Zameriavala sa na rozvoj pohybu v spojení s hudbou.

Kalifornská tanečnica Isadora Duncanová (1878 – 1927) propagovala prirodzený výrazový tanec. Zdrojom jej inšpirácie bola hudba. Jednoduchými a prirodzenými tanečnými pohybmi vyjadrovala svoje city, pričom dôkladne preciťovala obsah vnímanej hudby. So svojou sestrou Elizabethou Duncanovou založila viacero rytmických tanečných škôl. V tanečnej príprave používala gymnastické cvičenia a cvičenia hudobnej rytmiky. Hudba bola zdrojom pohybovej inšpirácie.

Nemecký tanečný pedagóg a choreograf maďarského pôvodu Rudolf von Laban (1879 – 1958) bol zakladateľom priestorovej gymnastiky a pričinil sa o rozvoj moderného baletu a výrazového tanca. Tanec sa snažil vymaniť spod nadvlády hudby, hudobný rytmus mal byť podľa neho usmerňovaný rytmom pohybu. Inklinoval metódu rytmicko-pohybovej výchovy, ktorá hudbu odmieta.
Nemecká tanečnica Mary Wigmanová (1886 – 1973) Dalcrozeova a neskôr Labanova žiačka založila v roku 1920 v Drážďanoch „Školu výrazu“. Uplatňovala masku, pre odosobnenie a zdôraznenie samotného tela prostredníctvom pohybu. Tancovala prevažne bez hudby, sprevádzaná len rytmickými bicími nástrojmi.

Ďalším žiakom Dalcrozea bol Rudolf Bode (1881 – 1971). Hudbu uznával len ako rytmický sprievod a nie ako základ rytmického výcviku. Jeho základnou požiadavkou bolo, aby sa pri vykonávaní pohybu zúčastňovalo celé telo. Významný švajčiarsky hudobný pedagóg a skladateľ Emil Jaques-Dalcroze (1865 – 1950) bol zakladateľom rytmiky a rytmickej hudobnej výchovy. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu v Ženeve. Preslávil sa hudobno-výchovnou metódou, ktorá pozostávala z troch zložiek:

1. rytmická gymnastika alebo rytmika, niekedy nazývaná aj ako plastika;
2. sluchová a intonačná výchova, tzv. solfeggio;
3. improvizácia.
Za jadro hudobno-výchovného procesu považoval pestovanie zmyslu pre rytmus.

Mnohí českí hudobní pedagógovia čerpali z Dalcrozeovej metódy. Medzi nimi bol aj Augustín Otčenášek (1871 – 1942), ktorý vypracoval so svojím spolupracovníkom Karlom Pospíšilom (1867 – 1929) sústavu „Sokolskej rytmiky“. V období pred I. svetovou vojnou ju propagoval širokým masám cvičencov. „Sokolská rytmika“ pozostávala z cvičení rytmu, taktu, jednoduchých pohybových prvkov a ich spájania do pohybových celkov. Po prvej svetovej vojne sa táto metóda stala pohybovou záležitosťou telesnej výchovy.

Modifikovanú Dalcrozeovu metódu využili v hudobno-výchovnej práci Ferdinand Krch (1881 – 1974) a Josef Krička (1888 – 1969). Títo autori podnecovali tvorivú aktivitu detí, v hudobnej výchove vychádzali z detského ľudového folklóru. Viedli deti k hudobno-pohybovým improvizáciám namiesto nacvičených kreácií. Hudobný pedagóg Konrád Pospíšil tiež vychádzal so spájania rytmu s pohybom.

Rytmickými cvičeniami pre deti podľa Dalcrozeovej metódy sa zaoberala prvá česká absolventka Jaques-Dalcrozeovej školy v Hellerau Anna Dubská, ktorá túto metódu šírila v Prahe spolu s absolventom Dalcrozeovej ženevskej školy – hudobným skladateľom Janom Seehákom. Dubská bola spolu s Ilkou Vokouvou provu českou učiteľkou Dalcrozeovej rytmickej gymnastiky.
V Brne propagovala Dalcrozeoho metódu rytmiky Eliška Bláhová, ktorá sa zaslúžila o rozšírenie tejto metódy u nás. K rozvoju hudobno-pohybovej výchovy prispela aj publikácia českého pedagóga Ferdinanda Sládka (1872 – 1943). Uplatňovaním pohybových prvkov pri rozvoji hudobnej aktivity sa zaoberal aj Antonín Hromádka (1876 – 1950). Tanečnica, choreografka a tanečná pedagogička Jarmila Jeřábková viedla žiakov k porozumeniu hudby prostredníctvom pohybu a tanečnej improvizácie.
Ľudmila Ondrůjová – Velínska sa venovala otázkam psychologického významu rytmickej výchovy, čím prispela k pokroku v oblasti rytmicko-tanečnej výchovy detí predškolského veku. Metóde Dalcrozeovej rytmiky sa venovali mnohí ďalší autori a pedagógovia, napr.: Rudolf Wünsch, Josef Masopust, Ludmila Hyprová, Jarmila Stupková-Kothbauerová, Anna Čekanová, Jožka Šaršeová, Elmarita Divíšková, Andy Šatová, Marie Špičková-Matoušková a Danica Fürlová-Votavová.

Na Slovensku rozvíjala dalcrozeovu metódu choreografka a hudobno-tanečná pedagogička Heda Šimoneková. Jarmila Kröschlová vypracovala na základe dalcrozeovej rytmickej gymnastiky a gymnastických zásad Mensendieckovej vlastnú metódu pohybovej výchovy. Rytmickú gymnastiku a tanečnú výchovu rozvíjala tiež Jana Berdychová, ktorá čerpala so svojich bohatých pedagogických skúseností. Jej cieľom bolo rozvíjanie pohybových schopností detí prostredníctvom hudobno-pohybovej výchovy a rozvíjanie tvorivosti, hudobnosti a tanečnosti prostredníctvom tanečnej výchovy.

O rozvoj hudobno-pohybovej výchovy najmenších detí v 60-tych a 70-tych rokoch 20. storočia sa zaslúžila česká autorka Věra Mišurcová. V rovnakom období na Slovensku hudobno-pohybovú výchovu detí predškolského veku rozvíjala Antónia Biľová, ktorá v materskej škole realizovala hudobno-pohybové hry.

V 60-tych rokoch, kedy mali československý hudobní pedagógovia možnosť oboznámiť sa s podstatou hudobno-výchovného systému Carla Orffa, sa stretávame s pokusmi o zavedenie pohybovej výchovy do školskej hudobnej výchovy. Prvá absolventka kurzu v Orffovom inštitúte v Salzburgu – Eva Kröschlová propaguje Orffovu metódu praktickými ukážkami. Ďalšia absolventka kurzu Orffovho inštitútu Libuše Kurková viedla celoročný kurz pre učiteľov materských škôl. Božena Viskupová viedla kurz modernizácie hudobnej výchovy s náplňou hudobno-pohybovej výchovy pre učiteľov materských, základných a umeleckých škôl. Na Slovensku realizovali a rozvíjali Orffovu metódu Elena Jurasová a Oľga Pavlovská.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk