Historický vývoj hudobno-pohybovej výchovy

Korene hudobno-pohybovej výchovy siahajú do rôznych pohybových systémov tanečných škôl, ktoré sa vykryštalizovali koncom 19. a začiatkom 20. storočia.

Jedným z predchodcov rytmickej pohybovej výchovy bol francúzsky tanečník a choreograf Jean Georges Noverre (1727 – 1810). považoval tanec za umenie, prostredníctvom ktorého je človek schopný vyjadriť všetky city. Preferoval jednoduchosť a prirodzenosť pohybov a tiež tanečných kostýmov, aby v nich pohyby lepšie vynikli.

Na myšlienky J. G. Noverreho nadväzuje francúz François Delsarte (1811 – 1871), ktorý bol hercom a spevákom. Ako profesor spevu a dramatického umenia venoval veľkú pozornosť možnostiam vyjadrovania vnútorných zážitkov pohybom z hľadiska umeleckého výrazu. Zastával názor, že ak človek vyjadruje svoje pocity len slovami a nedopĺňa ich pohybmi, nepôsobia presvedčivo a vierohodne.

Zakladateľkou estetického telocviku v Amerike bola Genevieve Stebbinsová, ktorá bola žiačkou Delsarteho. Jeho metódu propagovala teoreticky v diele „Society Gymnastic“ a prakticky v newyorskej „Škole výrazu“, založenej v roku 1893. Marta Grahamová vytvorila nový tanečný štýl, príbuzný výrazovému tancu, ktorý bol opozíciou klasickému baletu. Využívala osobitnú techniku, ktorá bola založená na protiklade napnutia a uvoľnenia a prelínajú sa v nej umelecké pohyby s akrobatikou, pantomímou a baletom. Jej newyorská škola výrazového tanca bola známa po celom svete.

Holanďanka Bess M. Mensendiecková (1864 – 1958), ktorá bola žiačkou G. Stebbinsovej, ďalej rozvíjala myšlienky Delsarteho. Bola zakladateľkou modernej gymnastiky. Vychádzala z prirodzených pohybov, kládla dôraz na prirodzený, fyziologický rytmus pohybu a hudobný rytmus bol pre ňu druhotný.

Žiačka B. M. Mensendieckovej Dorothea Güntherová založia v roku 1942 spolu s Carlom Orffom v Mníchove tzv. „Güntherschule“ - školu pre gymnastiku, hudbu a tanec. Zameriavala sa na rozvoj pohybu v spojení s hudbou.

Kalifornská tanečnica Isadora Duncanová (1878 – 1927) propagovala prirodzený výrazový tanec. Zdrojom jej inšpirácie bola hudba. Jednoduchými a prirodzenými tanečnými pohybmi vyjadrovala svoje city, pričom dôkladne preciťovala obsah vnímanej hudby. So svojou sestrou Elizabethou Duncanovou založila viacero rytmických tanečných škôl. V tanečnej príprave používala gymnastické cvičenia a cvičenia hudobnej rytmiky. Hudba bola zdrojom pohybovej inšpirácie.

Nemecký tanečný pedagóg a choreograf maďarského pôvodu Rudolf von Laban (1879 – 1958) bol zakladateľom priestorovej gymnastiky a pričinil sa o rozvoj moderného baletu a výrazového tanca. Tanec sa snažil vymaniť spod nadvlády hudby, hudobný rytmus mal byť podľa neho usmerňovaný rytmom pohybu. Inklinoval metódu rytmicko-pohybovej výchovy, ktorá hudbu odmieta.
Nemecká tanečnica Mary Wigmanová (1886 – 1973) Dalcrozeova a neskôr Labanova žiačka založila v roku 1920 v Drážďanoch „Školu výrazu“. Uplatňovala masku, pre odosobnenie a zdôraznenie samotného tela prostredníctvom pohybu. Tancovala prevažne bez hudby, sprevádzaná len rytmickými bicími nástrojmi.

Ďalším žiakom Dalcrozea bol Rudolf Bode (1881 – 1971). Hudbu uznával len ako rytmický sprievod a nie ako základ rytmického výcviku. Jeho základnou požiadavkou bolo, aby sa pri vykonávaní pohybu zúčastňovalo celé telo. Významný švajčiarsky hudobný pedagóg a skladateľ Emil Jaques-Dalcroze (1865 – 1950) bol zakladateľom rytmiky a rytmickej hudobnej výchovy. Pôsobil ako pedagóg na konzervatóriu v Ženeve. Preslávil sa hudobno-výchovnou metódou, ktorá pozostávala z troch zložiek:

1. rytmická gymnastika alebo rytmika, niekedy nazývaná aj ako plastika;
2. sluchová a intonačná výchova, tzv. solfeggio;
3. improvizácia.