Keď sa Belo IV. po prehratej bitke akoby zázrakom zachránil, ukryl sa do bezpečia pred prenasludujúcimi Tatármi na Turčianskom hrade. Tatári dorazili pod hrad, snažili sa ho dobyť, ale pretože bol výborne strategicky umiestený, napriek každodenným pokusom sa im to nepodarilo. Rozhodli sa teda, že osadenstvo hradu nechajú vyhladovieť. A naozaj, zásoby potravín na hrade sa čoraz viac scvrkávali. Keď už mleli z posledného a hradná posádka i sám kráľ trpeli hladom, zjavil sa na hrade akýsi sedliak, ktorý tam prikvitol tajnou chodbou. A na veľkú radosť priniesol aj dve prasce a košík plný rakov z Vríckeho potoka spod hradu. Všetci sa tomu prenáramne potešili, ale čože to bolo pre všetkých, čo boli na hrade. A sedliak ich dokonca hneď aj poriadne schladil, keď im poradil (to viete, zdravý sedliacky rozum), nech síce pripravia obe prasce, ale nech si rozdelia si len jedno a druhé nech zhodia z hradieb medzi obliehajúcich Tatárov. Neveľmi sa im to pozdávalo, ale sedliak to odôvodnil tak, že keď Tatári uvidia, ako na hrade hodujú a koľko tej potravy majú, že ju aj rozhadzujú, tak ukončia obliehanie. Dobyť hrad nedobyjú, je nedobytný na vysokom brale, a vyhladovať posádku nevyhladovejú, keď majú všetkého hojnosti. Nakoniec ho aj s ťažkým srdcom počúvli. A Tatári potom onedlho aj odmašírovali, lebo si naozaj mysleli to, čo hovoril múdry sedliak. Zdalo sa im nemožné zmocniť sa hradu dobýjaním alebo vyhladovaním. Po odchode Tatárov spod hradu boli veľké oslavy. Kráľ sa bohato odmenil sedliakovi, povýšil ho do zemianskeho stavu aj s mnohými inými vernými, podľa toho koša rakov mu dal meno Rakovský a daroval mu aj majetok.


Kuneradský zámok

Osada vznikla v údolí potoka Bystrička medzi jedlinovými lesnými pásmi ako laz obce Kamenná Poruba, preto mala spoločný vývoj s touto obcou ako zemianská obec. Prvý raz sa spomína roku 1490 (Hynyarad). Patrila zemianskym rodinám Praznovských a Athalmyovcov. V prvej polovici 16. storočia určité majetkové podiely v Kunerade prevzal do zálohu zeman Hranostaj (do roku 1511) a turčiansky zeman Lehocký (roku 1523 tri pozemky poddaných a polovicu dedičného richtárstva) .Roku 1539 boli v Kunerade 10 sedliaci, roku 1543 4 sedliacké usadlosti, 10 rodín (z toho 2 nemecké mená Puczul a Šnap), 5 želiari a 1 richtár. Roku 1707 boli v Kunerade zákupný richtár s dvoma usadlosťami a traja želiari. Roku 1831 zemepánmi v Kunerade boli Beňovský, Huljak, Motešický, Sobek, Uhliarik. Lesné podiely niekdajšieho lietavského panstva v Kunerade odkúpil roku 1873 Leopold Popper, od Popperovcov zasa nemecký gróf dr. František Ballestrém. Lesný komplex grófa Mikuláša Ballestréma, ktorý koncom druhej svetovej vojny zahynul pri bombardovaní Drážďan, roku 1946 prešiel do vlastníctva štátu. Gróf Ballestrém v rokoch 1914-1916 vo vyššej časti Kuneradskej doliny nad obcou dal vybudovať lovecký zámok v duchu modernej secesie podľa vzoru francúzskej architektúry. Blokovú stavbu s prevýšeným stredom oživujú veže, arkády, terasy a vonkajšie schodiská. Vysoké strechy s vikiermi vyvolávajú predstavu gotického sídla. Romanticky pôsobiaci zámok mal obdobne riešené aj interiéry.

Zámok vo svojich počiatkoch mal slúžiť aj ako letovisko vtedajším cisárom Rakúska a Nemecka - Františkovi Jozefovi a Villhemovi II. Uskutočneniu tohoto zámeru zabránila 1. svetová vojna. Zámok slúžil ako príležitostné sídlo grófskej rodiny Ballestrémovcov, ktorí dochádzali dvakrát do roka, a to na jar a jeseň. Bol vybavený komfortne a najmodernejším zariadením. Mal i vlastnú elektráreň na vodný pohon. Naproti zámku je umelý vodopád, ktorý vytvára odpadová voda z turbínového náhonu. Pobyt Ballestrémovcov v zámku sa spájal s prehliadkou lesov, s oboznámením sa s prácou lesníkov a zamestnancom zámku, ako aj poľovačkami. Grófska rodina bola vzdelaná, priateľská a nábožná. V zámku dala zriadiť kaplnku svätej Terezky Ježiškovej. Počas 2. svetovej vojny po čiastočnom potlačení povstania nemeckej jednotky 25. septembra 1944 zámok vypálili, pretože bol sídlom partizánskeho štábu. Roku 1959 zámok zrekonštruovali a odvtedy slúžil pre zdravotné účely.


Bytčiansky hrad – kaštieľ

Pôvodne tu bol menší hrad (obytná veža s dvorcom) postavený v 13. storočí, patriaci nitrianskemu biskupstvu. V roku 1563 sa zmocnil Bytčianskeho panstva spolu s hradom František Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571- 74 vybudoval na mieste starého gotického hradu nový kaštieľ - opevnený areál s viacerými funkčnými stavbami. Vzhľad starého hradu s obytnou vežou v opevnení poznáme z historických rytín. Stavbou renesančného kaštieľa poveril František Turzo talianskeho majstra Kiliána z Milána (jeho postava je zvečnená na freske v prízemí na kruhovom schodišti). V otcovej činnosti pokračoval syn Juraj Turzo, ktorý za aktívnu účasť v boji proti Turkom získal popredné miesto na cisárskom dvore. Ako uhorský palatín dal v r. 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich šiestich dcér. Do dejín kaštieľa sa v období renesancie zapísal aj ďalší taliansky majster, A. Pocabello, ktorý opravil kaštieľ a Sobášny palác po ničivom vpáde hajdúskych vojsk v r. 1605-1612. Pri týchto úpravách postavili aj arkádu v nádvorí ústrednej budovy, ktorou prekryli staré fresky z obdobia vzniku kaštieľa. Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, zmenili sa osudy bytčianskeho kaštieľa. Kaštieľ sa r. 1624 dostal do rúk Eszterháziovcov, ktorí vlastnili Bytču až do polovice 19. storočia.

Protireformačne naladení Eszterháziovci využívali kaštieľ skôr na hospodárske účely; jeho vzhľad obohatili len v r. 1736 cyklom postáv v arkáde - fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov a známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie. R. 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá uskutočnila nevhodné úpravy: vlastný kaštieľ prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830 prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta.V kaštieli slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväzneným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dával“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.V bytčianskom kaštieli sa konal 7. januára 1611 súd nad pomocníkmi Alžbety Báthoryovej, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Báthoryovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.