Budatínsky zámok

Postavený ako v 13. storočí v gotickom štýle v čase opevňovania krajiny po tatárskom vpáde ako vodný hrad na výhodnom mieste medzi sútokom Váhu a Kysuce. Prvá zmienka o hrade je z roku 1323. Najväčšie prestavbu prekonal v rokoch 1487 - 1798, keď bol majetkom rodu Suňogovcov. Dátum renesančnej prestavby, rok 1551, je zaznamenaný na krbe prvého poschodia veže. V 18. storočí bol na zvyškoch opevnenia vybudovaný barokovo-klasicistický kaštieľ. Počas revolučného obdobia v r. 1849 vyhorel a dlhší čas chátral. Celková obnova začala v rokoch 1920 - 1922. Dostavané bol juhozápadné krídlo v historizujúcom slohu a zámok dostal dnešnú podobu. Dnes sú tu umiestnené expozície Považského múzea v Žiline a do budúcnosti sa pripravuje pre návštevníkov sprístupnenie nových expozícií. Vyvýšeniny na sútoku dvoch riek sa oddávna považovali za prírodou opevnené miesta. A tak dodnes stojí na takej vyvýšenine, v stopách svojich dávnych opevnených predkov, pri sútoku Kysuce a Váhu, celkom blízko pri hlavnej ceste smerom na sever a úplne začlenený do dnešnej Žiliny, budatínsky zámok s menším parkom. Vidno ho aj z vlaku smerom na Čadcu, lebo z celku zámockého objektu vyniká najmä jeho okrúhla veža. Najstarším objektom na tomto mieste bol vodný hrad, chránený z dvoch strán oboma riekami, z ktorých sa napĺňali priekopy vodou, a tak boli jeho najspoľahlivejšou ochranou. Základom tohto vodného hradu bola obytná veža, ktorej najstaršie časti pochádzajú z 13. storočia. Už v ďalších storočiach (najmä v 15. storočí) bol cieľom obliehaní a strediskom bojov. V 17. storočí hrad prestavali, doplnili niektorými renesančnými časťami. Najdlhšie boli jeho majiteľmi Suňogovci. V druhej polovici 19. storočia ho znova opravili, lebo v revolučných rokoch 1848 - 1849 vyhorel, a doplnili ho na dnešnú podobu. Istý čas v ňom boli kasárne a trvalo dosť dlho, kým sa zámok začal kultúrne využívať. Dnes je v ňom prevažne vlastivedné Považské múzeum a galéria. Zvláštnosťou muzeálnych zbierok sú najmä drotárske výrobky, ktoré pochádzajú z blízkych drotárskych obcí okolia Žiliny.

Povesť hovorí aj o krutom a bezcitnom hradnom pánovi Suňogovi. Ten bol stále mimo hradu a mal krásnu dcéru Katarínu, ktorá sa zaľúbila do mladého Forgáča a ich vzťahu požehnala i matka. Keď sa však vrátil otec, okamžite nariadil, že dcéra sa musí vydať za pána Vršateckého hradu - starého Jakušica. Ťažko sa večer lúčili dvaja mladí zaľúbení ľudia. Keď sa o ich schôdzke dozvedel Suňog, v návale zlosti dal svoju dcéru zaživa zamurovať do hradného výklenku. Po troch dňoch sa o tom dozvedeli Forgáč i Jakušič. Obaja vyrazili k Budatínu. Forgáč prišiel skôr a dobyl Budatín. Z múru vyrúbal Katarínu, ale bol ťažko ranený. Na ceste z Budatína ich stretol Jakušič a netušiac, čo sa stalo, v súboji zabil Forgáča. A keďže Katarína sa nechcela vrátiť k svojmu otcovi, vydala sa za Jakušiča. Odvtedy sa údajne za jasných nocí pri splne mesiaca ozývajú v Budatínskych múroch vzdychy a plač. To Katarína trúchli za svojim milým.


Strečno

Romantická zrúcanina hradu Strečno dominuje nad stuhou Váhu ako symbol feudálnej moci na strednom Považí. Aj keď je už tri storočia ruinou, jeho zachovalá architektúra je dokladom vývoja stredovekej pevnosti od obdobia gotiky po obdobie baroka. Dejiny hradu sa začali síce až v polovici 14. stor., ale prvé osídlenie je omnoho staršie - archeologické nálezy dokladajú osídlenie hradného kopca už od mladšej doby bronzovej. Výslovný písomný dôkaz o jestvovaní hradu pochádza až z roku 1384, keď sa spomína pod názvom "comitatus castri Strechyn". Jeho pohnuté dejiny trvali do konca 17. storočia, keď ho na príkaz cisára Leopolda zbúrali. Za necelé štyri storočia sa tu vystriedalo viacero majiteľov, z ktorých treba spomenúť Pongrácovcov, Pavla Kinižiho, Kostkovcov, Deršfiovcov a Vešeléniovcov. Výsledky historicko - architektonického výskumu sa stali východiskom pre jeho čiastočnú rekonštrukciu a konzerváciu. Úplne sa zrekonštruovala hlavná brána, hlavná veža, južný palác, severný palác a kaplnka. Z väčšej časti sa doplnili severná veža a predbránie, čiastočne východný palác, parkánová hradba a delové opevnenie. V roku 1994 boli dokončené hlavné práce a v roku 1995 bol hrad sprístupnený verejnosti.

V malej dedinke Strečno žila bohatá vdova s peknou pastorkyňou Margitou. Do Margity sa zaľúbil statný mládenec a ona jeho lásku opätovala. Chcela ho však získať aj Margitina macocha. Keď ju mládenec odmietol, macocha prisahala dievčaťu pomstu. Poslala ju s nejakým odkazom do susednej dediny, a keď sa vracala, počkala si na ňu a sotila ju do prudkej rieky, kde sa Margita utopila. Macocha prenasledovaná výčitkami a tiež strachom z trestu, sa sama vrhla zo skaly, z ktorej sotila úbohú Margitu a aj ona našla v rieke smrť. Skala sa od tých čias nazýva Margita.


Oravský hrad

Bralový útes Skrušinského pohoria, na ktorom sa nad hladinou rieky Oravy a nad obcou Oravský Podzámok vypína Oravský hrad, bol oddávna opevneným hradiskom, chráneným od severu skalným masívom a od juhu polkruhovým zemným valom. V polovici 13. storočia tu postavili pravdepodobne na mieste dreveného hrádku murovaný hrad, ktorý sa prvý raz písomne spomína v roku 1267. Hrad vznikol na strategicky dôležitom mieste uhorsko-poľskej cesty v blízkosti colnej stanice v Tvrdošíne a od roku 1370 bol aj župným hradom. Komplex budov horného, stredného a dolného hradu, zaberajúcich tri výškové terasy hradnej skaly, stavali postupne od polovice 13. až do začiatku 17. storočia. Najstaršou časťou bol palác na hornom hrade zabezpečený opevnením v oblasti dnešného stredného hradu. K veľkým stavebným úpravám prišlo na konci 15. a na začiatku 16. storočia, keď postavili obytný palác v strednom hrade, zosilnený po bokoch kruhovými baštami. Vtedy súčasne stavali a zosilňovali opevnenie v priestoroch dolného hradu. Ďalšiu stavebnú činnosť obnovili v druhej polovici 16. storočia Thurzovci rekonštrukciou spustnutého horného hradu a stavbou tzv. Thurzovho paláca, pribudovaného k západnej bašte stredného hradu. Výsledkom ich stavebnej činnosti na začiatku 17. storočia bola stavba paláca a prestavba opevnenia v dolnom hrade, čím dostal celý hradný komplex svoju dnešnú podobu. Na Oravskom hrade vládol rušný vojenský i spoločenský život, najmä v stredoveku, keď boli jeho vlastníkmi Peter Komorovský a Ján Korvín, ale aj za čias Thurzovcov (1550 - 1621), po vymretí ktorých (1621) sa stal sídlom tzv. oravského komposesorátu. V čase stavovských nepokojov v druhej polovici 17. storočia sa ho načas v roku 1672 zmocnili aj sedliacki povstalci pod vedením Gašpara Piku. Cisárske vojsko však skoro od nich hrad dobylo a kruto sa pomstilo na vodcoch povstania i poddanom ľude. V roku 1800 hrad vyhorel, skoro ho však opravili. Opravné a rekonštrukčné práce robili na hrade aj na prelome 19. a 20. storočia. K veľkorysej obnove celého hradu sa pristúpilo však až v roku 1953, po dokončení ktorej sa stal dôstojným sídlom Oravského múzea.