Likavský hrad

Najväčší hrad Liptova. Zrúcanina hradu je na výbežku Predného Choča. Hrad postavili v roku 1315, keď Liptov patril do veľkej Zvolenskej župy, ktorú spravovali z Pustého hradu pri Zvolene . Mal strážiť priechod cez Váh pri Ružomberku a významnú cestu z Považia na Oravu a do Poľska. Dal ho vybudovať pravdepodobne zvolenský župan magister Donč. V rokoch 1431 až 1434 bol v rukách husitov, od 1435 ho vlastnili Hunyadyovci. V tom čase sa do hradu vstupovalo severnou štvorbokou vežou, ktorá má to isté datovanie. Hrad bol pomerne skromným sídlom, klenby tu boli iba v pivničných priestoroch, ostatné miestnosti mali drevené stropy, jediným prepychom boli sklenené okná, ktoré vyrobili sklárne v Ľubochnianskej doline v stredoveku patriace k hradu. Pôvodný horný hrad v druhej polovici 15 st. prestavali a do severozápadnej časti postavili štvorposchodový palác. V roku 1474, po zbúraní Liptovského hradu, stal sa strediskom rozsiahlych kráľovských majetkov v západnej časti Liptova. Od roku 1478 patril Jánovi, nemanželskému synovi kráľa Mateja Korvína, na prelome 15. a 16. st. Zápoľským. V 16. st. boli majiteľmi Krušičovci a v druhej polovici 16. st. Illesházyovci. Renesančné úpravy, najmä v juhozápadnej časti hradu, sa týkali fortifikačných systémov, v roku 1642 vznikol nový vchod vo východnej bráne. Najmladším stavebným zásahom bolo vybudovanie opevnenia na južnej a západnej strane (1678 a okolo 1700). Od roku 1651 časť majetkov patrila Thőkőlyovcom a po potlačení Thőkőlyho povstania v roku 1670 pripadli aj s hradom eráru. Vtedy tu bolo ubytované vojsko a slúžil ako župná väznica. Hrad bol začiatkom 18. st. dejiskom bojov stavovských povstaní medzi rákocziovskými a cisárskymi vojskami, ktoré ho v jeseni 1707 dobyli a na rozkaz Františka Rakócziho II zničili. Odvtedy je v ruinách.

Tento zámok obletuje mnoho starých povestí, ktoré sa zachovávajú medzi pospolitým ľudom. Jedna z nich rozpráva, že býval na ňom kedysi mocný pán, ktorý mal krásnu dcéru. Chcel ju násilne vydať za bohatého šľachtica, pána neďalekého hradu. Ženích bol pekný, bohatý, len jednu chybu mal, že bol veľmi bezbožný. Nelákalo zbožné dievča jeho bohatstvo, ani krása a odpudzovala ho jeho bezbožnosť. Keď sa dozvedela o otcovom úmysle, dlho do noci plakala vo výklenkoch hradu. Začul jej plač statočný šuhaj, ktorý sa vracal z roboty domov horou pod hradom. Pýtal sa krásnej dcéry pána hradu, prečo plače. Keď mu všetko rozpovedala, ponúkol sa jej, že ju vyslobodí z rúk nesvedomitého otca a odprevadí, kde len chce. Ešte tej noci vnikol do hradu, odniesol dievča a ono, keď videlo aký je statočný i pekný, ponúklo sa mu za ženu, hoci bol len chudobný gazdovský syn. Obliekla si pekný slovenský kroj, pracovala na poli, žila v chudobe, ale bola šťastná.


Liptovský hrad

Stál na bralách Sestrčského vrchu v katastri obce Liptovská Sielnica a dnes po ňom už takmer niet stopy. Postavili ho na mieste niekdajšieho opevneného hradiska v polovici 13. storočia a ako dokončený sa prvý raz spomína v roku 1262. Bol dôležitým pohraničným hradom pri diaľkovej ceste, vedúcej priesmykom medzi Liptovom a Oravou do Poľska a zároveň aj strediskom liptovského hradného špánstva, neskôr i samostatnej Liptovskej župy. Hrad bol kráľovským majetkom, no uhorskí panovníci ho často dávali do užívania liptovským županom, ktorí obyčajne na hrade aj sídlili. Roku 1279 hrad opevňovali a na týchto prácach sa museli zúčastňovať aj liptovskí poddaní. Začiatkom 14. storočia bol v moci Matúša Čáka a po jeho smrti ním vládol pravdepodobne magister Donč. Roku 1397 sa ho násilím zmocnili moravský margróf Prokop a Ladislav Opolský. Kráľovské vojsko ho len s námahou vydobylo späť, pričom hrad značne poškodili, takže ho museli niekoľko rokov opravovať. Pri tejto príležitosti sa niekoľkokrát označuje ako Veľký hrad („magnum castrum“). Roku 1440 ho dostal do zálohu Ladislav Rikolfi, ktorému Ján Hunyady, z obavy, aby sa nestal oporou jeho odporcov, rozkázal hrad rozbúrať. Keď neskôr dostali majetky hradu Pongrácovci, nechali asi roku 1453 hrad obnoviť. Po nich ho od roku 1459 mal v držbe Peter Komorovský, ktorý pokračoval v jeho obnove. Keď sa však neskôr spolčil s poľským kráľom v nepriateľstve proti Matejovi Korvínovi, tento zaujal liptovský Starhrad a nechal ho vypáliť. Od tých čias ho už nikdy neobnovili a dodnes z neho zostali iba zvyšky útočištnej veže a vegetáciou poprerastané základy. Majetky, ktoré k nemu patrili, pripojili k likavskému panstvu a hradný vrch s blízkym okolím sa stal neskôr majetkom Liptovskej Sielnice.


Hrad Muráň

Zrúcaniny hradu stoja na vrchu Cigánka (935m), na južnom okraji Muránskej planiny, na sever od obce Muráň. Obec Muráň leží na križovatke ciest smerujúcich do Tisovca, Červenej Skaly a Revúcej. Hrad postavili ako kráľovský v 13 storočí na ochranu cesty, vedúcej z Gemera do Liptova a Zvolena. Vďaka svojim neobyčajne pestrým dejinám patrí k najznámejším gemerským hradom. V roku 1271 sa nazýva Mwran, a nevieme ako v tom čase vyzeral, pretože v ho v prvej polovici 15.storočia prestavali. Je viac ako pravdepodobné, že už v tom čase veľký priestor jediného nádvoria obklopoval hradobný múr s viacerými baštami. Keď sa Jiskrove a bratrícke vojská zmocnili Gemera, vytvorili si na Muránskom hrade veľké zhromaždisko. Približne v strede areálu stál palác s kaplnkou a ďaľšími obytnými a hospodárskymi budovami. Matej Bašo, lúpežný rytier, je tiež spájaný s dejinami hradu a to v rokoch 1529-1549, keď hrad vlastnil a so svojou družinou podnikal výpravy do širokého okolia Malohontu, Gemera a Spiša, kde prepadával a raboval panské sídla a dediny. Vypálil Levoču, Dobšinú a jeho meno je spojené aj so zničením kartuziánskeho kláštora na Kláštorisku v Slovenskom raji, ale aj s tvrdým vykorisťovaním poddaných. Cisárske vojsko, ktoré vyslal prosti nemu snem, hrad v roku 1548 dobylo a Bašu zabili pri úteku z hradu. Z ďaľších majiteľov si zaslúžia pozornosť Széchyovci, ktorý hrad odkúpili a po roku 1621 aj prestavali. Po zavraždení Juraja Széchyho, sa o hrad starala jeho manželka Mária spolu so 4 dcérami. Najstaršia z nich sa po ovdovení znovu vydala za Františka Vešelényiho, známeho organizátora proticisárskeho sprissahania v roku 1666. Po jeho smrti vdova (ktorá bola nielen udatná ale aj pekná a volali ju "Muránska venuša") hrad urputne bránila a cisárske vojská ho dobyli až po 3 rokoch v roku 1670. V roku 1720 predala hrad kráľovská komora Štefanovi Kohárymu. Jediná dcéra posledného Koháryho sa vydala za Coburga a tí vlastnili hrad až do roku 1945. Hrad v 18.storočí dvakrát vyhorel a koncom 18.storočia už nebol obývaný.