Auguste a Louis Lumiére

BRATIA AUGUSTE A LOUIS LUMIÉRE


História filmu

História filmu začína prekvapujúco už u starovekých Grékov a ich divadla pohyblivých tieňov. O storočie neskôr v prvých rokoch 19. storočia, spojili svoje sily vynálezcovia a ľudia vytvárajúci zábavu a vytvorili pohyblivé obrázky plné trikov a napätia. Prvé filmy boli animované, skoro sa však uplatnili aj fotografické obrazy. Zrodil sa Hollywood a začala sa písať éra nemých hviezd. Aj keď film nemal zvuk, talentovaný filmári ho dokázali pretvoriť na príjemnú zábavu a umelecké dielo zároveň…

Začiatok dvadsiateho storočia bolo obdobím mnohých zmien a prevratov. Zrodenie filmu rehabilitovalo určitú formu zobrazenia skutočnosti, ktorú už pokladali za prekonanú: naturalizmus. V mnohých štátoch vrcholil imperializmus a snaha o zbohatnutie (hlavne konvenčnými spôsobmi). Film ako nový vynález nemal ľahkú pozíciu v tomto čase. Paradoxne kvôli umelcom, ktorý považovali film za typ povrchnej, neintelektuálnej zábavy na úrovni brakových románov, kočovného divadla a cirkusu. Práve ignorovanie filmu inteligenciou (okrem ľudí konvenčného zamerania) spôsobilo to, že film nesmeroval k Parnasu, ale na jarmok.

Istý zlom nastal okolo roku 1900, kedy si film hlavne kvôli obľúbenosti postupne získaval priazeň čoraz väčšieho spektra ľudí pohybujúcich sa okolo umenia. Film začal byť chápaný ako špecifický druh umenia pozostávajúci zo zmesi hudby, sochárstva, výtvarníctva a literatúry. Napriek tomu nebol film chápaný ako ´´nadumenie´´ či ´´všeumenie´´, ako siedme umenie alebo ako desiata múza. Rok po roku klesal počet estétov a umelcov, ktorý pohŕdali filmom a naopak rok po roku pribúdalo ľudí s umeleckými ambíciami, ktoré chceli uplatniť vo filme a nie na obraze, papieri, hline či na notovom papieri. Zrodila sa tak nová kategória ľudí–filmových umelcov.

Na prelome storočia nebol štát, v ktorom by nebolo konštruktérov snažiacich sa zostrojiť prístroj schopný vytvárať snímky, na ktorých by bolo možné zachytiť pohyb ľudí, zvierat či prírody. Prirodzeným doplnkom ´´kamery´´ bol projekčný prístroj. Prvé prístroje pracovali veľmi neefektívne a boli technicky nedokonalé. Obraz bol často rozkmitaný, filmový pás sa trhal, natáčanie a vyvolávanie bolo nadmieru obtiažne. Mnoho takýchto prístrojov (kamier) bolo patentovaných v európskych veľkomestách ako: Londýn, Berlín, Paríž, Petrohrad. Rozvoj filmu navyše komplikovali (skoro) všadeprítomné finančné problémy. Reálnu šancu vyhnúť sa im mali iba bratia August Lumière a Louis Lumière a vrcholný vynálezca amerického kontinentu T.A. Edison.

Nakoniec spomínaný interkontinentálny súboj vyhrali Francúzi. Nevýhodou favorizovaného Edisona bola istá technická nedokonalosť (potreba okuliarov na zachytenie pohybu). Prvá verejná (skutočne) filmová projekcia sa konala 28. decembra 1895, aj napriek začiatočnému finančnému neúspechu projekcie to bol deň, ktorý môžeme považovať za prelomový v dejinách filmu, pretože znamenal koniec filmovej prehistórie a začiatok filmového novoveku. Hoci je tento deň všeobecne uznávaný ako začiatok histórie kinematografie, predsa len história filmu zaznamenala filmové predstavenia, ktoré sa konali nezávisle od Lumiérocov aj v iných krajinách. V spojených štátoch amerických v tomto istom roku alebo začiatkom nasledujúceho predvádzali svoje filmy alebo kinematografické prístroje Le Roy, Latham a synovia, Armat a Jenkins, v Nemecku Auschütz a Skladanowski, v Anglicku Friese – Green, v cárskom Rusku Timčenko a v Poľsku Prószyński. Nebudeme ďaleko od pravdy ak povieme, že 20. storočie očakávalo film ako svoje dieťa…


Kinematograf a prvé predstavenia bratov Lumiérovcov

Lumierovci si dávajú patentovať svoj na vtedajšiu dobu dokonalý kinematograf – kombináciu kamery a projektoru, na ktorý získali 13. februára 1895 patent č. 145 032. Aj keď už pár mesiacov predtým natáčal Luis Lumiér svoj prvý film, ktorý zachytáva pracovníkov pri odchode z továrne. Pri tom už používa perforovaný filmový pás, aký sa používa dodnes, nie však celuloidový ale vyrobený zo špeciálne upraveného papiera. Pás sa pomocou podávača posúva pred obrazové okienko, kde sa zastaví, aby ho bolo možné osvetliť a potom sa posúva ďalej.

Keď 28 decembra 1895 zasadlo 35 Parížanov v Indickom salóne Grand Café v na Boulevard des Capucines číslo 14, aby si pozrelo predstavenie kinematografu bratov Lumierovcov, nik z nich netušil, že prežíva historickú chvíľu zrodu nového filmového umenia. Zatiaľ čo 28. 12. je príjem Lumiérovcov len skromných 33 frankov, o niekoľko týždňov neskôr, keď svoj program predvádzajú už 20 krát denne, dosahujú príjem 2500 frankov. Premietalo sa 11 filmov s priemernou dĺžkou 1 minúta, takže celé predstavenie netrvalo viac ako 20 minút. Aj napriek tomu to ľudí okamžite nadchlo a nadchýna ich to až do dnes. Na prvé premietanie prichádzali návštevníci zo značnou nedôverou, po niekoľkých dňoch však na predstavenia prúdia zástupy ľudí, ktorí chceli vidieť zázračné oživené obrazy. Prístroj bratov Lumiérových bol po technickej stránke omnoho dokonalejší než iné projekčné prístroje tej doby. Do značnej miery je to zásluha mechanika a konštruktéra, inžiniera J. Carpentiera, ktorý podľa inštrukcií bratov Lumiérových dlho konštruoval prototyp kinematografu. Už 11. júla 1895 tento pozoruhodný prístroj predviedli vedeckej obci. Bratia Louis a Auguste totiž pri prezentovaní kinematografu nepočítali s iným ako vedeckým využitím tohto prístroja. Ich prvé filmy, krátke šoty považované za prvé reportáže, boli toho dôkazom - jednalo sa o kratučké, jednozáberové, nevytriedené záznamy každodennej reality, snímané skôr na demonštráciu možností nového optického vynálezu a zdokumentovanie jednotlivých situácií, než za účelom vytvoriť nejaké ucelené umelecké dielo, či aspoň pokus o pobavenie publika. Známa je odpoveď ktorú dal Antoine Lumiere otec oboch bratov Georgesovi Meliesovi, neskôr slávnemu autorovi fantasticko-magických filmov, ktorý chcel odkúpiť ich vynález za vysokú cenu: „Mladý muž, tento vynález nieje na predaj a pre vás by určite znamenal istú záhubu. Istý čas ho bude možné využívať ako vedeckú kuriozitu, ale okrem toho žiadnu komerčnú budúcnosť nemá.“
Kinematograf si po čase získal obľubu verejnosti, o čom svedčí ( niekedy až stovky metrov dlhý) zástup ľudí pred vstupom do budovy Grand Café, ktorý sa chtiac čí nechtiac stal rodiskom filmu. Zvlášť vytlačeným plagátom informovali parížske publikum, že dňa 28. decembra 1895 v miestnej Grand Café je možné uvidieť predvádzanie nového prístroja na ukazovanie pohyblivých obrazov na plátne, prístroja nazvaného tvorcami kinematograf. Plagát oznamujúci predstavenie zdôrazňoval, že “aparát vynájdený p. Augustem a Louisem Lumierovcami umožňuje zachytiť vďaka bleskovo po sebe nasledovanými snímkami všetky pohyby, aké sa v danej chvíli odohrávajú pred objektívom, a potom ich ukázať celej sále v pohybe i v prirodzenej veľkosti”.
Takmer všetky filmy bratov Lumiérovcov boli reportáže. Ich autori svoje zábery zámerne neinscenovali. Na filmový pás zachytávali len žánrové obrázky z bežného života. V týchto prvých filmoch nešlo o zachytenie dramatického momentu, o napodobenie divadla. Nevystupovali v nich profesionálni herci, neexistoval scenár a nebola výprava – teda nič z nutných prvkov dnešného hraného filmu. Jedinou snahou bratov Lumiérových bolo zachytenie „všedného, bezprostredného života“. A tak nechtiac zachytil meštiacky životný štýl na prelome storočia. Najlepším reprezentantom tejto snahy bol nepochybne filmový šot. Aj keď medzi ich prvými kratučkými filmami sa nachádza aj jedna výnimka - prvý filmový skeč Pokropený kropič, vybočuje z dokumentárneho hľadiska prvých filmov a tak vznikla prvá groteska na svete.

V tomto filme ide o sfilmovanie známej kreslenej anekdoty (kropič polieva záhradu, chlapec mu stúpi na hadicu a keď sa kropič pozerá do ústia hadice, čo sa stalo, chlapec dá nohu z hadice dole a kropiča ostrieka prúd vody) a teda o vopred vymyslený a zahraný kus, ale Lumiérovci predsa len ostali celý čas verní svojmu názoru, že rozruch okolo novej zábavky čoskoro utíchne a využívaná bude ďalej podobne ako mikroskop alebo ďalekohľad. Tento názor si uchovali dokonca aj keď svoje majstrovské fantastické fikcie začal produkovať prvý filmový mág Georges Méliés (jeden z účastníkov prvého premietania v Grand Café). Dejiny filmu ako nezávislého publicistického prostriedku, ako „reči“ a „divadla“, sa začali až prvým verejným predstavením Lumierovho kinematografu v decembri 1895. V rokoch až do konca prvej svetovej vojny sa rozvinuli zásadné možnosti filmu, prešiel cestou od „kinematografu“ ku „kinu“. V tomto období sa z technickej novinky a jarmočnej atrakcie vyvinul nový priemysel a nové umenie.

Pravda, pôsobivosť Lumierových snímok bola obmedzená, jednak pre ich krátkosť a nedostatky v stvárnení námetu, jednak aj pre to, že sa tematicky prispôsobovali vkusu malomeštiackeho obecenstva. Táto črta lumierovského naturalizmu sa prejavovala i neskoršie pri voľbe motívov prvých „aktualít“: Ale keď videli, že z tejto zábavy plynú celkom slušné zisky, rozhodli sa vyškoliť a najímať si kameramanov a rozosielať ich po celom svete, aby mohli na filmový pás zaznamenať dôležité i menej dôležité udalosti na celom svete. A tak sa stalo, že ich kameramani nafilmovali roku 1896 v Moskve korunováciu posledného ruského cára Mikuláša II., zachytili jubileum anglickej kráľovnej Viktórie a iné udalosti, čím ich zachovali pre ďalšie generácie. Lumierovi kameramani prinášali zo svojich ciest do zahraničia prevažne snímky cisárskych výsostí, veličenstiev a ministrov, aby sa obecenstvo mohlo priamo zúčastňovať na lesku „Veľkého sveta“. Sú to vlastne prvé filmové spravodajstvá v dejinách kinematografie. Lumierovci potom vyrobili aj prvý spravodajský film, ako prví využili triky.

Ich film Búranie múru na jednej projekcii premietali pospiatky, čím vzniklo zdanie, že sa múr stavia sám. Louisa Lumiéra už vtedy považovali za génia rodiny. Lumiérovci vlastne položili základ filmového jazyka a vtedajší diváci sa museli naučiť porozumieť mu. Spočiatku sa filmy premietali len v kaviarňach a salónoch. Neskôr vznikali kiná, ktorým však tento dnes používaný názov nie veľmi pristane. Obyčajne to boli búdy či jarmočné šiatre, ktoré sa dali prenášať a prichádzali za divákmi. Mnohé témy sa znova a znova nakrúcali v rôznych obmenách. Premietanie krátkych filmov, ktoré nemali viac ako 18 metrov, sa stalo najľudovejšou zábavou. Dĺžku filmu určoval objem cievky – zmestilo sa na ňu práve toľko suroviny. Spolupracovníci bratov Lumierovcov sa začali špecializovať. Napríklad Félix Mesguich premietal filmy a otváral nové kinosály. Promio, jeden z prvých kameramanov, sa zameral na hľadanie nových tém na filmovanie. Tu sa niekde začína špecializácia filmárskych povolaní.


Filmy bratov Lumiérovcov

Filmy boli na nižšej intelektuálnej úrovni (naivné komédie). Mali vyvolať nadšenie, zobrazovali triviálne nedôležité veci. Obsah neznamenal nič, rozhodujúci bol pohyb.

Rodinné raňajky – „Le Déjeuner de bébé“
Film ukazuje Augusta Lumiéra a jeho ženu držiacu bábätko na kolenách a zachytáva ako sa snažia nakŕmiť malú dcéru.

Odchod z továrne – „La Sortie des usines“
Film zachytáva odchod robotníkov z továrne Lumiérovcov, zachytával jednoduchých ľudí, ako pred sebou tlačia bicykle, a robotníčky vo zvonových sukniach opúšťajú továreň.

Postriekaného striekača“ „L`Arroseur arrosé“
Film je praformou filmovej burlesky: chlapec stúpi na hadicu záhradníka polievajúceho stromi, ten si prezerá striekačku, nezbedný chlapec z hadice odtiahne nohu a prúd vody strekne záhradníkovi do tváre.

Príchod vlaku“ „L`Arrivée d`un train en gare de La cintat“
Film je natočený z čelnej perspektívy a zachytáva príchod vlaku, ktorého približujúca sa lokomotíva, ako sa traduje, vyvolala medzi obecenstvom paniku. Lokomotíva sa vynorí z úzadia obrazu, je čoraz väčšia a prehrmí tesne pri kamere. Ani dnes sa ináč nenakrúca príchod vlaku.

Príchod účastníkov zjazdu – „Le Débarquement du congres de photographie a Lyon“
Film zobrazuje príchod účastníkov kongresu o fotografii v Lyone, na tomto kongerse sa aj obaja bratia zúčastnili
Ďalšie filmy:
Demolácia domu, Kúpanie v mori, Hra s kartami a podobne…
Dodnes sa zachovalo 1200 archívnych snímok týchto tvorcov, do dejín kinematografie však natrvalo vošli predovšetkým dva – už spomínaný Príchod vlaku a Postriekaný striekač.


Filmovú projekciu niektorých filmov si je možné pozrieť na stránke http://www.sgproduction.sk , kde sa však treba preklikat k jednotlivým projekciam nasledovnou cestou: VIDEOINFO – FILM A TV – YOU TUBE VIDEOS – FILMY LUMIEROVCOV


Životopis bratov Lumiérovcov

Auguste Marie Louis Lumière sa narodil 19. októbra 1862, v Besançone, vo Francúzku. Jeho mladší brat a neskôr aj spolupracovník Jean Lumière, sa narodil 5. októbra 1864, v rovnakom meste. Bratia mali aj dvoch ďalších súrodencov – sestru Jeane, a brata Èdouarda, ktorý zomrel pri pilotovaní lietadla počas 1. svetovej vojny. Lumiérovské deti ovplyvnili umelecké a technologické záujmy ich otca, Claude-Antoina (známeho ako Antoine) Lumière, maliara a cenami oceneného fotografa. V roku 1860 Antoine založil jeho vlastné štúdio v Besançone, kde stretol a neskôr sa aj oženil s Jeanne-Josèphine Costille. Po čase začal spolupracovať s iným fotografom v Lyone v roku 1871, a v nasledovných rokoch bol za svoje fotografie oceňovaný prestížnymi oceneniami na miestach ako sú Paríž či Viedeň. A túto vášeň zdedili aj jeho synovia Auguste a Louis, ktorý boli po celý život taktiež zanietenými fotografmi.

Antonie Lumière si všimol záujem svojich synov, a časom bratia rozvinuli svoj vlastný zmysel pre detaily a obaja sa ujali firmy s organickou chémiou. Lenže zatiaľ čo Auguste dával prednosť biochémii a medicíne, Louis sa viac nadchol pre fyziku. Počas štúdia na Martinière Technical Schoul Louis sa presadil ako najlepší študent triedy v roku 1880. Bolo to už za školských čias, čo Louis začal pracovať na zdokonalení fotografickej dosky. Originálne, “mokré“ fotografické dosky boli jediným dostupným prostriedkom pre fotografiu, tieto však boli nevyhovujúce, nakoľko si vyžadovali zaobchádzanie v tmavej miestnosti ihneď pred aj po osvetlení dosky. Nová a vhodnejšia “suchá“ doska, bola vynájdená v 70tych rokoch 19. storočia a následne sa dostala aj na trh. Louis vynašiel lepšiu verziu suchej dosky, ktorá sa preslávila ako doska “blue label“. Bratia Lumiérovci a ich otec zbadali príležitosť pre marketing ako produkt, a tak s otcovou finančnou podporou, v roku 1882 začali výrobu dosiek. Nasledujúci rok sa odvážili na rizikové podnikanie a založili podnik s príslušenstvom v Lyone pod názvom “The Antoine Lumière and Sons copany“. Keď sa doska “blue label“ preslávila v kruhoch fotografov, jej produkcia vzrástla z niekoľko tisíc ročne na viac ako milión za rok do roku 1886 a v roku 1894 presiahla hranicu 15 miliónov. Obaja bratia boli rovnako zaujatý rafinovanou dômyselnou technikou a takisto sa rovnakou čiastkou delili o kredity z ich práce a patentov, preto nie je ľahké určiť, ktorému z nich patrí väčšia zásluha za ich objavy.

Finančné zabezpečenie bratov Lumiérovcov po veľkom boome z predaja suchých dosiek im umožnilo zaoberať sa experimentmi v ďalších aspektoch fotografie. Na začiatku 80-tych rokov 19. storočia sa pustili do problému farebnej fotografie. Od objavu fotografie v 30-tych rokoch toho istého storočia sa mnohý vedci pokúšali uspieť v tejto problematike, avšak so striedavými úspechmi. Lumiérovci sa postavili do kreatívnej úlohy a hľadali viac praktické využitie farebnej fotografie, lenže nakoniec od tejto myšlienky upustili a do centra ich záujmu sa dostalo vzrušujúce, doteraz neprebádané pole “pohyblivých obrázkov“, čiže filmu. Ich ranné výskumy týkajúce sa farebnej fotografie postavili základy pre neskoršie inovácie. Záujem o filmové technológie sa začal prejavovať vo forme záľuby, ale veľmi rýchlo si uvedomili, že práca v tejto oblasti by mohla mať obrovskú trhovú hodnotu. Počnúc rokom 1894 začali hľadať spôsob, akým by mohli zachytiť a zobraziť pohyb. Ich cieľom bolo na základe Edisonovej myšlienky vynájsť spôsob, ako zobraziť filmy pre čo najväčšie publikum, nielen pre jedného diváka ako to bolo v Edisonovom prípade.

Louis si uvedomil, že najväčšia prekážka k dosiahnutiu ich cieľu je nájsť spôsob ako automaticky vytvárať súvislý, nepretržitý pohyb filmu obsahujúceho zachytené zábery. Časť problému bola vyriešená Louisom, ktorý si počas prebdenej noci uvedomil, že rovnaký mechanizmus, na akom funguje šijací stroj, môže byť prispôsobený na pohyb malých sekcii alebo snímkou filmu cez šošovku v rýchlom slede. Dajme tomu krátky časový úsek na každú snímku, aby bola nehybná, nech môže byť ožiarená. Tak Louis zostavil plány na prototyp kamery, ktorú zostrojil jeden z technikov z ich rodinnej firmy. Tento prístroj, známy ako Kinematograf, bol podrobený niekoľkým ďalším vývojovým procesom, čo z neho spravilo akýsi viacúčelový prostriedok. Tento nielen že vedel vytvoriť negatívy záberov na film, ale mohol takisto kopírovať pozitívy záberov, rovnako ako zobrazovať a premietať výsledok rýchlosťou 12 snímkou za sekundu. Louis prvýkrát použil svoju novú kameru v lete 1894, a nafilmoval robotníkov odchádzajúcich z ich firmy. Film prezentoval pre Société d'Encouragement pour l'Industrie Nationale 22. marca 1895.

On a jeho brat následne na to začali plánovať natočenie série krátkych filmov pre verejné publikum. Prenajali si miestnosť v Grand Café v Paríži a 28. decembra 1895, a predviedli prvé filmové predstavenie pre verejnosť. Obecenstvo si nebolo celkom isté, ako by mali reagovať na novú technológiu. Louisovo kreatívne využitie kamery ho priviedlo k natočeniu prichádzajúceho vlaku z čelnej pozície – niektorý ľudia v obecenstve boli vydesený z obrazu rútiaceho sa vlaku a v panike sa snažili ujsť z miestnosti, iný jednoducho zamdleli. Napriek ich prekvapeniu, dokonca šoku z pohľadu na film, (obecenstvo sa dokonca zhromaždilo a začalo demonštrovať), o Kinematograf bol prakticky ihneď enormný záujem a to po celom svete!
Obaja Auguste aj Louis vyrábali filmy len určité obdobie, a napokon predali svoju prácu ďalej, a tak sa mohli venovať svojim ostatným záujmom. Louis sa vrátil k výskumu ohľadne farebnej fotografie, a vynašiel autochrómový postup v roku 1907. Jeho metóda, zostala značne nákladná, pod podmienkou určitej úrovne pohodlia, podobne ako pri suchej doske. Autochrómový postup dosiahol uznanie ako najlepší prostriedok na výrobu farebných obrázkov tej doby a zostal uprednostňovaným prostriedkom pre výrobu farebných fotografií na ďalších 30 rokov. V nasledujúcich rokoch Louis pokračoval v záujmoch vo vizuálnej reprodukcii vyvíjajúc fotografické metódy na meranie objektov v roku 1920 a vynašiel podporné kinematografické metódy v roku 1935. August prežil prvé roky 20. storočia zaoberajúc sa lekárskymi témami ako tuberkulóza, rakovina a farmácia. Plne sa začal venovať lekárskej profesii v roku 1914 ako riaditeľ nemocnice na rádiologickom oddelení. V roku 1928 Auguste publikuje knihu s lekárskou tematikou nazvanú Life, Illness, and Death: Colloidal Phenomena .

Bratia Lumiérovci boli obaja uznávaný pre ich početné technologické a vedecké úspechy a objavy – August bol vymenovaný za člena Legion of Honor a Louis bol zvolený do French Academy of Sciences. Vo veku 83 rokov Louis Lumiére zomiera v Bandole vo Francúzku, a to 6. júna 1948. Jeho starší brat sa dožil 91 rokov a zomrel v jeho dlhoročnom domove v Lyone vo Francúzku, dňa 10. apríla 1954. Pre ich spoločnú prácu v uskutočňovaní pokrokov a výskumov v oboch zameraniach – fotografia aj film, bratia Lumiérovci sú uznávaný ako symboly éry technologickej kreativity a vzrastu. Sú taktiež spomínaný pre ich celoživotné ciele priniesť novú technológiu na široký trh, a rovnako je neprehliadnuteľná aj miera ich prínosu pre filmový priemysel, ktorý sa stal populárnou formou zábavy vo všetkých krajinách sveta.