Bójov, ktorí tak prvý raz usadili aj na západe Slovenska (dokladá to napr. nález rímskej republikánskej mince aes grave a zlatej keltskej mince typu Aténa Alkis na laténskom sídlisku v Nitre). Tento etnický pohyb sa ale niekedy dáva do súvislosti so severoitalskými keltskými kmeňmi, ktoré po ťažkých porážkach od Rimanov ustúpili nazad na sever. Podľa archeologických nálezov v strednej bronzovej dobe Bójovia sídlili na západnom Slovensku, v severozápadnom Maďarsku a východne od ohybu Dunaja (juhovýchodne od nich boli Skordiskovia; juhozápadne od nich Tauriskovia, ktorí sa od čias Cézara nazývali Norikovia). V priebehu prvej polovice 2. storočia pred Kr. dosiahlo keltské osídlenie Slovenska svoju najväčšiu intenzitu.
Od začiatku strednej bronzovej doby badať u Keltov prechod od dovtedajšieho kostrového pochovávania na žiarové pochovánie (napr. Hurbanovo, Holiare, Ižkovce). Výbava hrobov sa značne zjednodušila, často sa prikladala len jedna zbraň a jeden bežný predmet. Výnimku tvorili len bohaté ženské hroby niektorých žien (špecifické pre stredolaténsku karpatskú oblasť) s reťazovými opaskami, sklenými náramkami a masívnymi bronzovými nánožnými kruhmi. Na konci strednej bronzovej doby sa hroby zmenili na plytké žiarové hroby a napokon úplne zanikli (popol asi nechali voľne poletovať). Táto zmena nevyhnutne znamenala, že sa celkom alebo aspoň výrazne zmenili aj náboženské predstavy.
Sídliská z prvej časti strednej bronzovej doby sú menej známe, zdá sa, že prevládalo osídlenie dvorcovitého charakteru. Na konci stredne laténskej doby (cca. od 150 pred Kr.) však pozorujeme u stredoeurópskych Keltov značné zmeny. Okrem ukončenia pochovávania na tradičných, často dlhú dobu používaných pohrebiskách pozorujeme na juhozápadnom Slovensku presun - ťažisko osídlenia presunulo na západ za rieku Váh a stavbu veľkých stredísk správneho a výrobno-obchodného charakteru, sídlisk mestského typu, nazývaných oppidá (podľa niektorých zdrojov sa stavali už od príchodu Bójov, teda od začiatku 2. storočia). Bratislavské oppidum (vznik asi po 113 pred Kr.; pozri aj ďalej) bolo jediné väčšie oppidum na Slovensku, slúžilo zrejme ako centrum bójskeho zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Ostatné (napr. Molpír pri Smoleniciach, Pohanská pri Plaveckom Podhradí) pripomínali skôr menšie opevnené hradiská s výrobnými osadami v okolí.
Najneskôr od začiatku strednej bronzovej doby možno pozorovať taký rozsah prehĺbenia sociálnych rozdielov u Keltov (v dôsledku ekonomického rozmachu), že sa rodové zriadenie rozpadlo. Svedčí o tom rôznosť obsahu hrobov a z prameňov sa dozvedáme o pevne organizovanej kňazskej vrstve tzv. druidov, ktorá ale rozhodovala aj v právnych a politických záležitostiach, ďalej o klientoch (nemajetných žijúcich z milosti bohatých patrónov), o ľuďoch vylúčených z občiny a časti obyvateľstva v postavení podobnom otroctvu.
O vznikajúcej štátnej moci u Keltov svedčia o. i. časté keltské mince, na ktorých je vyrazené meno toho, kto ich vydal, zrejme vládcu (napr. Biatec).
K tomuto obdobiu nás antickí autori informujú, že niekedy po roku 120 pred Kr. sa Germáni zvaní Kimbrovia pohli z Jutského polostrova a 113 pred Kr. ohrozovali aj Bójov v Sudetoch. Časť Bojov z Česka sa zrejme v následnej (už druhej) kolonizačnej vlne presunula na územia Bójov na západnom Slovensku. Najneskôr v mladej laténskej dobe už bratislavské bójske oppidum bolo centrom bójskeho mocenského zoskupenia/kvázištátu na strednom Dunaji. Bol to súper tzv. Norického kráľovstva (Regnum Noricum) Norikov (býv. Tauriskov) vo východných Alpách, ktoré je doložené od 170 pred Kr., a ktorého centrum Noreia ležalo pri dnešnom Klagenfurte. Bójovia dosiahli vrchol moci v 60. a 50. rokoch 1. storočia pred Kr. Antické pramene hovoria, že sa Bójovia pred rokom 58 pred Kr. (63/64 pred Kr.?) márne pokúšali dobyť Noreiu.
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie