Pojem historiografia umenia je zahrnutý pod širším pojmom dejiny umenia pričom historiografia označuje inventarizačnú , deskriptívnu časť z dejín umenia , kde sa zahrňuje tiež teória výtvarného umenia. Obidve disciplíny sa metodologicky prelínajú a diferencujú iba v špecifických vedeckých prácach. Istá predstava o historickom vývine umenia sa črtá v pamätiach talianskeho renesančného sochára L. GHIBERTIHO ( 1378-1455). Po ňom to bol G. VASARI (1511-1574) ktorí vydal zbierku biografií umelcov. Za zakladateľa vlastných dejín umenia treba pokladať nemeckého bádateľa J. J. WINCKLEMANNA ( 1717-1768). Vo svojej knihe Dejiny starovekého umenia aplikoval na dejepis umenia historickú metódu .
V Európe ako aj na Slovensku sa iba objavovali prvky dejepisu umenia najčastejšie na báze lokálno-historických a topograficko-lexikologických spisov. V 18. storočí na Slovensku môžeme spomenúť S. MIKOVÍNIHO , ktorí si vo svojich písomných záznamoch všímal antické rímske pamiatky na území Slovenska. O sústredenejšiu umeleckohistorickú prácu sa pokúsil J. M. KORABINSKÍ (1740-1811). Zanechal Slovník bratislavských maliarov 18. storočia v rukopisnej forme. K nemu možno priradiť znalca mariánskych obrazov v Uhorsku A. J. JORDÁNSZKEHO. Vývin vedného odboru dejín umenia bol podnecovaný hromadením jednotlivých poznatkov a najmä romantickým kultom pamiatok , takisto aj vznik rôznych spoločností priateľov starožitností a umenia , vznik múzejníctva , výstavníctva. V starom Uhorsku a na Slovensku však dlho v dejinách umenia pretrvávalo predvedecké štádium. Básnik J. KOLL ÁR (1793-1852) sa stal priekopníkom dejepisu slovenského umenia tým , že roku 1843 uverejnil ako prílohu svojho cestopisu Slovník slavianských výtvarníkov všetkých kmeňov kde vyčlenil aj slovenských výtvarníkov. K slovníku pripojil aj osobitnú časť kde sa po prvý krát pokúsil zachytiť a normovať česko-slovenské výtvarné názvoslovie. Kollár do slovenského dejepisu umenia uvádza hegelovské pojmy pre spoločenský výklad umenia a jeho národné seba uvedomenie v čom neskôr pokračovali štúrovci. Rozsiahlejšiu prácu vykonal Š. HÝROŠ (1813-1880). Jeho spis Poznanie veku starobylých kresťanských chrámov a malieb (1873) , bol však zhabaný maďarskými úradmi po zavretí Matice slovenskej. Hoci v polovici 19.storočia sa v Európe zakladali na univerzitách katedry dejín umenia , na Slovensku neexistovalo žiadne vysoké učilište. Zo Slovenska pochádza zakladateľská generácia maďarského dejepisu umenia ako: I. HERLSZMANN , F. RÓMERA a A.