IPOLY , ktorí sústreďovali slovenských historikov do Budapešti ako aj umelecko-historické pamiatky do budapeštianskych a iných maďarských zbierok. Keďže do roku 1918 bolo Slovensko súčasťou Uhorska , ktoré nebolo slovenskej kultúre naklonené. Na jedinej slovenskej univerzite sa dejiny umenia vyučovali do dvadsiatych rokov 19. storočia vyučovali iba českými učiteľmi .Pokrok aj napriek slabej podpore bolo vidieť v publikačnej činnosti v ktorej sa slovenské dejiny umenia vyčleňovali z maďarských o čo sa zaslúžili najmä : J. HOFMAN( 1883-1945) , J. VYDRA ( 1884 –1959) ,J. POLLÁK(1886-1945) ,J. ŠPIRKO (1896-1945) a iný. No ani jeden z nich nebol školeným historikom dejín umenia. Prvým školeným historikom umenia bol V. WAGNER , na ktorého ako aj na ostatných ako uvádza J. BAKOŠ mala vplyv viedenská škola , ktorú charakterizuje úsilie konštituovať dejiny umenia ako exaktnú vedu. Napriek blízkosti Viedne bol počet slovenských poslucháčov v porovnaní s českými malý , ani nie je isté či niektorí svoje štúdium dokončili. Uvádza sa že GIZELA WEYDE bola žiačkou MAXA DVOŘAKA , alebo JÚLIUSA von SLOSSERA , neskôr pôsobila ako kustódka bratislavského mestského múzea a metóda jej práce sa uplatňovala v publikáciách o bratislavskom baroku. Propagovala Dvořákove pamiatkárske idey čo svedčí o viedenskom školení. Podobne aj o ALŽBETE GUNTEROVEJ – MAYEROVEJ (1905-1937) ,ktorá bola jednou zo zakladateľských postáv slovenského dejepisu ,hovoríme ako o žiačke viedenskej školy .Svoje štúdium na Komenského univerzite a umelecko-priemyselnej akadémií vo Viedni si doplnila navštevovaním prednášok na viedenskej univerzite. Jej dielo je rozsiahle a prešlo značným vývinom. Významné sú jej postrehy týkajúce sa osobitosti slovenskej renesancie a baroka. V období keď česká a slovenská umenoveda boli jednostranne orientovanej formálnej analýze , A. Gunterová –Mayerová premietla slovenský faktografickí materiál na pozadie historicko-spoločenského diania. Inšpirovala sa metodológiou Dvořákovho mladšieho kolegu Hansa Tietzeho , ktorí sa snažil postaviť duchovno-historické poňatie viedenskej školy na reálnejší základ. Roku 1933 vydáva spolu s V. Wagnerom katalóg múzea mesta Bratislavy ako prvé vedecké spracovanie zbierok mesta. V zakladateľskej generácii slovenskej historiografii umenia jej prináleží prvenstvo v spracovaní problematiky umeleckých remesiel a úžitkového umenia kde možno spoznať viedenské inšpirácie tiež v prevzatí myšlienky rovnocennosti takzvaného vysokého a nízkeho umenia a v presvedčení že teória a prax tvoria jednotu. A.