Čo vyplýva aj z jeho štúdií tento historik umenia mal možnosť spoznať viedenskú školu a jej idey porovnávať s českou transformáciou , takisto aj možnosť oboznámiť sa s dvoma divergentnými verziami umenovedného štrukturalizmu – funkcionalistyckým variantom Jána Mukařovského a geštaltistickým variantom Hansa Sedlmayna. Rozhodujúci dojem na neho urobili jeho českí učitelia od ktorých prevzal myšlienku vývinového organizmu s jeho hlavným znakom vnútornej vývinovej kontinuity. Na rozdiel od jeho českých učiteľov myšlienku umeleckého organizmu nemohol spojiť so štátnymi dejinami ak sa nechcel stať propagátorom koncepcie veľkouhorského etatizmu. Umenie na Slovensku pochopil nie len ako špecifický ale relatívne svojbytný vývinový celok , ktorí bol špecifickým umeleckým organizmom , akcentoval na vnútornú vývinovú prepojenosť umenia na Slovensku , podčiarkol autonómiu jeho formálnej stránky. Vo svojom neskoršom diele sa snažil vylepšiť model umeleckého organizmu Slovenska akcentovaním romantickej idey nacionality umenia. Rozvinul teóriu takzvaných slovenských majstrov ako pravých autorov dejín umenia na Slovensku. Z jeho publikačnej činnosti môžeme uviesť monografie : J. ŽELIBSKÝ , C. MAJERNÍK , J. KOSTKA , P. MATEJKA , Ľ. FULLA , M. GALANDA. Tiež práce Gotické umenie Slovenska a Staré slovenské umenie. Takisto organizoval výstavy , významné sú Československá výstava a Paríži roku 1946 a bienále v Benátkach. V štyridsiatych rokoch do slovenskej historiografie umenia nastupuje JAROSLAV DUBNICKÝ .u ktorého sa opäť potvrdzuje téza o sprostredkovateľskej úlohe českých historikov umenia , pričom Dubnický vystupuje ako propagátor štrukturalistických ideí. Štruktualistickú doktrínu sa podujal aplikovať na umeleckohistorický materiál , v jeho prípade sa krížili dve odlišné prúdy umenovedného štrukturalizmu ( Mukařovský a Sedlmayer ) ktoré Dubnický spájal s aplikáciou pomocných vied historických. Vo svojej práci Ranobarokový univerzitný kostol v Trnave , vychádza z poznania , že štrukturálna metodológia môže pomôcť pozdvihnúť slabo rozvinutý slovenskí dejepis umenia na vedeckú úroveň. Podľa neho je umelecké dielo jedinečné a neopakovateľné , pre ktorý si jeho štruktúra zasluhuje pozornosť , preto za prvý cieľ pokladá autor opis a rozbor diela , adekvátnou metódou skúmania je štrukturálna analýza. Umelecké dielo je v jeho chápaní súčasťou umeleckého ako aj spoločenským a historickým faktorom tiež mimoumelecké faktory ako sociálno- ekonomické ,m politické a náboženské pomery sú podmienkami ktoré majú dopad nielen na sociálnu objednávku , vzťahy medzi spoločnosťou a umelcami a na spoločenské úlohy umenia , ale vychádza z nich aj podnet na formovanie slohu. Jaroslav Dubnický však príliš skoro opustil umelecko-historický terén aby mohol svoje stanovisko rozvinúť.