Súčastný slovenskí historik umenia JÁN BAKOŠ (narodení 1943) 3tudoval dejiny umenia na univerzitách v Bratislave a Brne. Jeho doktorská práca a kandidátska dizertácia boli v čase normalizácie stiahnuté z tlače a zošrotované. Za knihu Dejiny a koncepcie stredovekého umenia na Slovensku (1984 ) mu bola udelená cena vydavateľstva Tatran. O rok neskôr uverejnil publikáciu Situácia dejín umenia na Slovensku a získal hodnosť Doktora vied. V rokoch 1985- 1990 viedol Umenovedný ústav , od roku 1990 je riaditeľom Ústavu dejín umenia SAV. V roku 1997 sa stal profesorom Karlovej univerzity v Prahe a Komenského univerzity v Bratislave , je členom medzinárodných organizácií historikov umenia (CIHA), kritikov umenia (AICA) a estetikov (IAA). V roku 1999 vydal knihu Umelec v klietke. Je nositeľom Herderovej ceny za rok 2000. Vo svojej knihe Štyri trasy metodológie dejín umenia sa odvoláva na dôsledný historizmus , podľa neho dôležitú úlohu v slovenskej historiografii zohrala metodologická cesta ktorú otvorila práve viedenská škola dejín umenia z ktorej vzišli jednotlivé národné historiografie umenia v strednej Európe. K špecifickým transformáciám došlo na pôde českého dejepisu , kde kozmopolitná a scientistická báza viedenskej školy bola daná do služieb českého patriotizmu a slovenská historiografia predstavuje odnož českej vetvy , kde si v českom prostredí osvojila ideu umeleckého vývojového organizmu kombinovanú s predstavou teritoriálneho celku .Pričom sa zdá že Wagner , Gunterová- Mayerová a Menzl sprostredkovávali svojim odchovancom skôr praktickú umelecko-historickú metodiku , než by viedli k metodologickej reflexii nevyhnutnej pre formovanie koncepcie dejín umenia. Čo podľa Jána Bakoša poukazuje na špecifikum slovenského dejepisu umenia – jeho nezáujem o kritickú sebareflexiu , že žiadne pozoruhodnejšie metodologické iniciatívy rozvinúť a prekonať metódu viedenskej školy z radov slovenských historikov nevyšli. druhov je metodologická cesta československého štrukturalizmu , hoci v čase jeho iniciatívy v tridsiatich až štyridsiatych rokoch zasiahol do slovenského dejepisu umenia len marginálne. Myšlienka sociálno-funkcionálnej a semiotickej povahy umenia , však obsahovali potencionálny náboj ktorí v sedemdesiatich až osemdesiatich rokoch zasiahol do západnej historiografie umenia. Málo zmapovanému umeniu od sedemdesiatich po osemdesiate roky sa venuje teoretik , historik a kritik výtvarného umenia TOMÁŠ ŠTRAUSS , na vývoj umenia sa snaží pozerať v širších súvislostiach.