Barok

Barok, umelecký sloh. Vznikol v Taliansku na konci 16. storočia. Odtiaľ sa pomerne rýchlo rozšíril do ostatných krajín Európy a pretrval až do konca 18 storočia. Svojou formou nadväzuje na Manirizmus a Renesanciu. Hlavným zmyslom baroka je vyjadrenie božskej i svetskej nádhery, sily a moci, v urbanistickom meradle potom absolútne zaujatie krajiny. Nato využíva grandiózne urbanistické kompozície - dlhé osi a priehľady, zväčšenie mierky tektonických článkov budov a ich zmnožovanie, i cieľavedomé perspektívne klamy.

Prvky klasickej architektúry slobodne deformuje a pozmeňuje ( napr. stĺpy so špirálovými driekmi, rozoklané frontony a i. ). Geometria stavieb v sebe často skrýva symbolické a alegorické významy. Od začiatku sa dajú rozlíšit dva prúdy vývoja baroka-klasicizujúci, ktorý sa drží renesančných a manieristických vzorov a radikálny(dynamický), ktorý voľne zaobchádza so všetkými prostriedkami architektonickej tvorby. Ten je vyjadrením vystupňovaného citového vzťahu barokového človeka k Bohu a k svetu. Vytvára zložité konštrukcie navzájom sa prelínajúcich priestorov, deformuje a zvlňuje múry aj klasické tektonické články.

Často využíva iluzívne maľby. Vyvoláva dojem pohybu priestoru aj hmoty. V Taliansku boli jeho hlavnými reprezentantmi G.Bernini, F.Borromini či G.Guarnini. Francúzsko sa prikláňa ku klasicizujúcemu smeru baroka; typickým príkladom je prevažná časť kráľovského zámku vo Versailles. Podobné je to v Anglicku, kde je vedúcou postavou C. Wren.

V hudbe tento termín označuje zložitú a ornamentálnu hudbu skladateľov v období rokov 1600-1750. Medzi barokových skladateľov patrí Monteverdi, Purcell, Vivaldi, Bach a Händel.