Vincent van Gogh


Celý jeho život bol jediný neúspech. Vo všetkých oblastiach, ktoré sa pokladali v jeho svete, v jeho čase za dôležité, zlyhal: nebol schopný založiť rodinu, nebol schopný zabezpečiť si obživu, ba dokonca ani udržiavať kontakt s ľuďmi. Ako maliarovi sa mu však podarilo nájsť spôsob, ako vnútiť chaosu skutočnosti určitý – svojský – poriadok. Pomocou umenia sa chcel zmocniť tohto pre neho nepriateľského sveta. Počas jeho života predal iba jeden jeho obraz za 400 frankov. Uznania sa mu dostalo až po smrti. Dnes je považovaný za jedného z najväčších maliarov 19. storočia.

Prvý syn protestantského farára Theodorusa van Gogha sa narodil mŕtvy. Presne na deň a o rok, 30. marca 1853 v Groot-Zunderte v Holandsku sa farárovej žene Anne Cornelii van Goghovej narodil chlapec, ktorý dostal rovnaké meno ako prvý syn – Vincent Willem van Gogh. Už na jeho narodenie padol teda dilematický tieň budúceho života. Vincentovou základnou skúsenosťou sa navždy stalo zlyhanie. Vyrastal z pocitu, že je akýmsi náhradníkom zomrelého brata. Pochádzal z rodiny, v ktorej mohol zdediť sklony k umeniu a k náboženstvu, traja z jeho mnohých strýkov boli obchodníkmi s rytinami a obrazmi a starý otec bol pastorom ako jeho otec.

V roku 1869 sa stal predavačom v obchode s obrazmi Goupil & Cie v Haagu, predával reprodukcie umeleckých diel, postupne sa dostal do Londýna, Paríža. V Londýne v roku 1873 zažil prvé ľúbostné sklamanie, ktoré ho poznačilo tak hlboko, že od tých čias už nikdy nenašiel skutočný duševný pokoj. Jeho sľubná kariéra obchodníka s umeleckými predmetmi sa skončila prepustením. Hlboko sa ho dotkla sociálna bieda vo veľkomeste, ktorá ho priviedla k štúdiu Biblie. V nasledujúcich rokoch sa pokúšal stať sa pastorom v najbiednejších a najchudobnejších krajoch Flámska, jeho pokusy sa skončili neúspechom. Napokon ako pomocný učiteľ a laický kazateľ vstúpil do služby v belgickom uhoľnom revíri Borinage. Nemal z toho vlastne nič, iba dôkladné poznanie najhlbšej sociálnej biedy, ba prišiel aj o skromný plat. Od tých čias úplne závisel od finančnej podpory svojho brata Thea. Obavy, že by mu brat mohol podporu odoprieť, ho sprevádzali až do smrti.

V roku 1880 sa van Gogh definitívne rozhodol stať sa umelcom. Umenie sa pre Vincenta stalo ventilom. Urobil si z neho prostriedok, ktorým spracúval svoje skúsenosti, vyslovoval komentáre, formuloval pochybnosti a nádeje. Vďaka práci s obrazmi, poznal veľmi dôkladne umeleckú tvorbu predchádzajúcich období i súčasné umenie a vedel vyjadriť svoje problémy kresbou už počas štúdia, ale najmä v období, keď bol laickým kazateľom v Borinage. Po sklamaní v civilných povolaniach a po stroskotaní teologických a sociálnych ambícií sa začal zaoberať tým, čo mu bolo najbližšie. Podporoval ho brat Théo, pracujúci vo firme Gou-pil a bratranec Anton Mauve, maliar v Haagu.

V októbri 1880 sa van Gogh presťahoval do Bruselu a spriatelil sa s maliarom Antonom van Rappardom. Spočiatku tvoril len náčrty, skice detailov a mnohé štúdie podľa obrazov Jeana Franqoisa Milleta. Milletov mierne sladkastý realizmus poskytoval van Goghovi bytostne blízke témy: postavy pracujúcich sedliakov, žánrové obrázky v tmavých farbách, vyvolávajúcich melanchóliu. Túto náladu, zodpovedajúcu vlastným pocitom sa pokúšal preniesť do kresby.