Porovnanie

Velazquz, Goya, a Manet, traja predstavitelia maľby, žili a tvorili v etapách histórie, ktoré znamenali prieniky myšlienkových prúdov a v umení sa rodili nové tendencie. Veľkým vplyvom sa pre týchto umelcov stala talianska maliarska škola. Všetci navštívili Taliansko, kde obdivovali, študovali a inšpirovali sa predstaviteľmi maliarstva a obohacovali svoje doterajšie poznatky o nové skúsenosti.

Diego Velazquez sa od začiatku prejavoval ako realista. V kompozícii sa opieral o mnohé poučky získané v Pachecovej dielni a o poznatky z rytín a umeleckých diel. V prevej etape jeho tvorby sú postavy podané oddelene a vo výrazných lineárnych obrysoch, umelé postranné svetlo modeluje tvary a objemy tiel z temného pozadia v ostro ohraničených plochách svetiel a nepriehľadných tieňov a nedovoľuje dostatočne vyniknúť farbe. Veľkým vplyvom bol pre neho Tizian, Tintoreto, Veronese a Carravagio. V diele Kováčska dielňa Vulkánova sa zreteľne uplatňuje Tizianov vplyv v kompozícii viažucej figúry i veci do plnej priestorovej jednoty. Podporuje ju vyrovnané rozptýlené svetlo, ktoré prúdi z niekoľkých smerov, prechádza do chvejivej žiary na rozdiel od temnosvitu jeho skorších prác modeluje vo farebných valéreroch postavy. Umelec si tu po prvý krát uvedomil, že vzduch je viditeľná hmota, bez ktorej sa nedá zachytiť plnosť života a že vzdušný obal okolo postáv a vecí sa dá vytvoriť iba pomocou skutočného pravdivého svetla. Neskôr dospel Velazquez k svojmu maliarskemu vrcholu. Dôkazom je dielo Las Maninas. Postavy, veci okolo mäkko splývajú s ovzduším, v ktorom sa vlní a prestupuje svetlo idúce z troch zdrojov. Jemné valéry čiernej, hnedej a zelenej, ktoré nahrádzajú niekdajšiu pestrosť lokálnych tónov, oživené chvejivými červenými škvrnami sú zjednotené modulovaným striebro-šedivým tónom. Presvetlené farby uložené do škvŕn a plôch navzájom sa prekrývajúcich, sa sceľujú a v odstupe diváka vytvárajú presvedčivú ilúziu hmotnej živej skutočnosti.

Velazquez je predovšetkým veľkým vykladačom života. Umenie mu nebolo nikdy iba problémom formy- v tom sa rozchádzal s manieristami- ale prostriedkom objektívneho pravdivého zobrazovania skutočností. Na počiatku svojej samostatnej tvorby si Diego volil za námety žánrové scény z krčmárskeho alebo kuchynského prostredia a charakteristické pouličné figúry, zvané bedagones. Priťahovali ho tie najprostejšie výjavy, od začiatku mu išlo o pravdivé zobrazenie človeka. Pretože sa jal funkcie dvorného maliara Filipa IV., portrétoval kráľovskú rodinu a zaujímavé osobnosti dvora. Venoval sa náboženským a mytologickým námetom.

Mnohotvárnosť námetov a tvorivé zaujatie, s ktorými sa každému svojmu dielu venoval, dokazujú, že Velazquezovi nebola cudzia nijaká oblasť života, ktorý burácal okolo neho v mnohých protikladoch. Veľkosť jeho realistického majstrovstva je hlboko a nerozlučne spätá s hlbokým ľudským obsahom jeho diela. V podmienkach doby a prostredia, ktorého morálka bola založená na lži, našiel odvahu a silu, aby sa stal jedným z najväčších španielskych umelcov.

Francisco Goya bol tesne spätý so španielskym prostredím a hlavne tradíciou Velazqueza. I pre neho sa stáva talianska maliarska škola tiež vplyvnou inšpiráciou. Učil sa na dielach slávnych umelcov renesancie a baroka. Bol veľkým obdivovateľom Tiepola. V jeho maľbe však cítiť hlboký vzťah k Velazquezovmu koloritu. Hlavne v jeho skorších prácach v rozptýlenom svetle prevládajú harmonicky ladené farby. Neskôr sa stáva farebná tónina sýtou, robustnou. Kompozične tiež nadväzuje na Velazqueza, spočíva v protiklade tmavého pozadia a zdôrazneného svetla, avšak po stránke psychologickej ide o veľký krok ďalej. Priam zdrvujúc je podanie povestného súdneho tribunálu Inkvizície, kde každý ťah štetca predstavuje hrôzu a strach, zahalené do protikladov svetla tieňa.

Goyov umelecký záujem neostal však pri impresionistickom zázname farebného povrchu javov, ale išiel ďalej, aby nemilosrdnou charakterizáciou človeka mohol podať psychologicky vernú podobu. V klasicistnom, formálne triezvom a chladnom prostredí umenia 18.st. je Goyova silná maliarska osobnosť priam odporom proti plastickej bezchybnosti klasicizmu. Vo svojom druhom tvorivom období sa venoval grafike, vtedy vytvoril známu zbierku Caprichos, pri zrode ktorej čerpal zo skutočností vojnových udalostí. Veľa portrétoval, už vtedy sa mu podarilo odkryť pravdivú psychologicky zdôvodnenú tvár portrétu. V porovnaní s portrétmi Velazqueza premieňal Goya oficiálnosť reprezentatívnej podobizne v intímnosť ľudsky pochopenú, kritickú, často ironizujúcu.