Diego Velazquez - / 1599- 1660 /
Narodil sa v júni roku 1599 v Seville. Ako dvanásťročný sa začal učiť u Herra st., významného predstaviteľa sevillskej maliarskej školy. Po roku prestúpil do dielne F. Pacheca, nadšeného vyznávača renesančných umeleckých zásad, ktorý ho viedol k svedomitému ovládaniu kresby a maľby. U Pacheca študoval päť rokov, rodinu upevnil manželstvom s jeho dcérou Juanou.
V prvom období svojej tvorby vychádzal z Pacheca, zaoberal sa žánrovými námetmi. Po čase sa začal zaoberať náboženskými motívmi, ktoré koncipoval do dejov z každodenného života. V roku 1623 prišiel na madridský dvor, úspešne portrétoval Filipa IV. A iné osobnosti dvora, postupne sa stal oficiálnym kráľovským portrétistom.
Styky s Rubensom v dobe jeho madridského pobytu a poznanie jeho kompozičného a koloristického princípu mu ukázali novú cestu. Navštívil Taliansko, doterajšie poznatky sa tu doplnili objavným poznaním benátskej maliarskej školy, zaujalo ho najmä Tintoretovo dielo. Po návrate pokračoval vo funkcii dvorného maliara, v jeho ostatnej tvorbe dominujú portréty kráľovskej rodiny. Okrem príslušníkov monarchie portrétoval aj zaujímavé osoby patriace k dvoru. Jeho hlavným tvárnym prostriedkom sa stala farba nanášaná v nesplývavých škvrnách, ktoré len v určitých vzdialenostiach vytvárajú sceľujúci dojem. V posledných troch rokoch tvorby sa vrátil k mytologickým námetom. Vyčerpaný namáhavými prácami a nočným cestovaním náhle ochorel a zomrel v auguste roku 1660.
Francisco Goya y Lucientes - / 1749- 1828 /
Goya sa narodil v malej aragónskej dedinke Fuendetodos pri Zaragoze. Pochádzal z chudobných sedliackych pomerov. Pomerne skoro sa prejavil Franciscov výtvarný talent, preto začal navštevovať základy kresliarskeho umenia. Ako štrnásťročný sa dostal do dielne aragónskeho maliara Don José y Martineza. Tu spoznal tvorbu Francisca Bayeua y Lubias, tak sa stalo akousi samozrejmosťou, že roku 1765 vstúpil do jeho dielne, aby sa zdokonalil v maliarstve. Jestvuje mnoho legiend o Goyovej mladosti, podľa ktorých bol mladý umelec vášnivej, vznetlivej a živej povahy. V Madride ho označovali za hrdinu milostných afér, romantických príhod a súbojov. Navštívil Taliansko, kde sa vzdelával na slávnych dielach majstrov minulých epoch. Po návrate do Madridu sa zosobášil so sestrou Francisca Bayeua, dostal sa do styku s Rafaelom Mengsom, vďaka ktorému dostal objednávku na kartóny pre kráľovskú gobelínovú dielnu. Od roku 1799 sa stal prvým dvorným maliarom Karola IV., pôsobil ako oficiálny portrétista kráľovskej rodiny až do roku 1824.
Francisco Goya bol posledný v reťazi veľkých maliarov Španielska, pokračovateľom tradície Velazqueza, El Greca a Riberu. Jeho umenie sa označuje ako spojovací článok medzi rokokovou maľbou a novodobým snažením európskeho maliarstva 19.st. Slávnym sa stal vďaka svojim nesmrteľným sériám leptov Los Caprichos a Desastres de ka Guerra, ktorým ukázal cestu modernej satirickej grafike na poli politického a spoločenského života. V roku 1828 odišiel do Bordeaux, kde v apríli roku 1828 zomrel.
Eduard Manet - / 1823- 1883 /
Eduard Manet sa narodil v januári v Paríži. Jeho otec pôsobil ako personálny vedúci na ministerstve spravodlivosti, matka bola dcérou diplomata v Stokholme. Ako prvý sa mladého maliara ujal jeho strýko, matkin brat Eduard- Edmond Fourinier. Absolvoval Rollinovu internátnu školu, kde navštevoval špeciálnu triedu kreslenia. Po ukončení štúdia si nevybral právo / ako si to želal jeho otec /, ale zvolil si povolanie námorného dôstojníka. Od roku 1850 však začal navštevovať ateliér Eduarda Coutura, kde pracoval šesť rokov. Ale od začiatku bol vzťah učiteľ žiak vystavený nezhodám, Manet chcel štúdium zanechať. Veľa cestoval, navštívil Holandsko, Nemecko, Taliansko. Svoju tvorbu začal vystavovať na Salónoch a rôznych výstavách, kde boli jeho diela viac odmietane ako sa tešili obdivu. V roku 1863 jeho obraz vyvolal obrovský škandál, v tom istom roku sa však stihol oženiť so Suzannou Lenhoffovou. Počas ďalších rokov sa mu nepodarilo presadiť a získať si priazeň publika. V roku 1866 sa zoznámil s Emilom Zolou, ktorého aj portrétoval. Často vystavoval vo svojom ateliéri.
Nasledujúce obdobie prežíval v Londýne, postupne začal predávať svoje obrazy, ale svoje hlavné diela- Olympia, Raňajky v tráve, Poprava cisára Maximiliána odmietol speňažiť. V roku 1874 letoval v Argenteuil, kde maľoval v susedstve Moneta a ostatných impresionistov. Toho istého roku sa konala prvá impresionistická výstava, na ktorej sa Manet nezúčastnil. Umelecká hodnota a miesto Eduarda Maneta je medzi dvoma veľkými názorovými prúdmi, medzi realizmom, ako ho predstavuje Courbert a medzi impresionizmom generácie Monetovej. Vo svojom diele premohol klasické idey reprezentatívneho maliarstva, jeho umelecká tvorba tak predstavuje oslobodzujúci čin, z ktorého čerpali nielen jeho súčasníci, ale aj generácie po ňom.
Trpel vážnou chorobou, na následky amputácie nohy umrel v roku 1883.
PorovnanieVelazquz, Goya, a Manet, traja predstavitelia maľby, žili a tvorili v etapách histórie, ktoré znamenali prieniky myšlienkových prúdov a v umení sa rodili nové tendencie. Veľkým vplyvom sa pre týchto umelcov stala talianska maliarska škola. Všetci navštívili Taliansko, kde obdivovali, študovali a inšpirovali sa predstaviteľmi maliarstva a obohacovali svoje doterajšie poznatky o nové skúsenosti.
Diego Velazquez sa od začiatku prejavoval ako realista. V kompozícii sa opieral o mnohé poučky získané v Pachecovej dielni a o poznatky z rytín a umeleckých diel. V prevej etape jeho tvorby sú postavy podané oddelene a vo výrazných lineárnych obrysoch, umelé postranné svetlo modeluje tvary a objemy tiel z temného pozadia v ostro ohraničených plochách svetiel a nepriehľadných tieňov a nedovoľuje dostatočne vyniknúť farbe. Veľkým vplyvom bol pre neho Tizian, Tintoreto, Veronese a Carravagio. V diele Kováčska dielňa Vulkánova sa zreteľne uplatňuje Tizianov vplyv v kompozícii viažucej figúry i veci do plnej priestorovej jednoty. Podporuje ju vyrovnané rozptýlené svetlo, ktoré prúdi z niekoľkých smerov, prechádza do chvejivej žiary na rozdiel od temnosvitu jeho skorších prác modeluje vo farebných valéreroch postavy. Umelec si tu po prvý krát uvedomil, že vzduch je viditeľná hmota, bez ktorej sa nedá zachytiť plnosť života a že vzdušný obal okolo postáv a vecí sa dá vytvoriť iba pomocou skutočného pravdivého svetla. Neskôr dospel Velazquez k svojmu maliarskemu vrcholu. Dôkazom je dielo Las Maninas. Postavy, veci okolo mäkko splývajú s ovzduším, v ktorom sa vlní a prestupuje svetlo idúce z troch zdrojov. Jemné valéry čiernej, hnedej a zelenej, ktoré nahrádzajú niekdajšiu pestrosť lokálnych tónov, oživené chvejivými červenými škvrnami sú zjednotené modulovaným striebro-šedivým tónom. Presvetlené farby uložené do škvŕn a plôch navzájom sa prekrývajúcich, sa sceľujú a v odstupe diváka vytvárajú presvedčivú ilúziu hmotnej živej skutočnosti.
Velazquez je predovšetkým veľkým vykladačom života. Umenie mu nebolo nikdy iba problémom formy- v tom sa rozchádzal s manieristami- ale prostriedkom objektívneho pravdivého zobrazovania skutočností. Na počiatku svojej samostatnej tvorby si Diego volil za námety žánrové scény z krčmárskeho alebo kuchynského prostredia a charakteristické pouličné figúry, zvané bedagones. Priťahovali ho tie najprostejšie výjavy, od začiatku mu išlo o pravdivé zobrazenie človeka. Pretože sa jal funkcie dvorného maliara Filipa IV., portrétoval kráľovskú rodinu a zaujímavé osobnosti dvora. Venoval sa náboženským a mytologickým námetom.
Mnohotvárnosť námetov a tvorivé zaujatie, s ktorými sa každému svojmu dielu venoval, dokazujú, že Velazquezovi nebola cudzia nijaká oblasť života, ktorý burácal okolo neho v mnohých protikladoch. Veľkosť jeho realistického majstrovstva je hlboko a nerozlučne spätá s hlbokým ľudským obsahom jeho diela. V podmienkach doby a prostredia, ktorého morálka bola založená na lži, našiel odvahu a silu, aby sa stal jedným z najväčších španielskych umelcov.
Francisco Goya bol tesne spätý so španielskym prostredím a hlavne tradíciou Velazqueza. I pre neho sa stáva talianska maliarska škola tiež vplyvnou inšpiráciou. Učil sa na dielach slávnych umelcov renesancie a baroka. Bol veľkým obdivovateľom Tiepola. V jeho maľbe však cítiť hlboký vzťah k Velazquezovmu koloritu. Hlavne v jeho skorších prácach v rozptýlenom svetle prevládajú harmonicky ladené farby. Neskôr sa stáva farebná tónina sýtou, robustnou. Kompozične tiež nadväzuje na Velazqueza, spočíva v protiklade tmavého pozadia a zdôrazneného svetla, avšak po stránke psychologickej ide o veľký krok ďalej. Priam zdrvujúc je podanie povestného súdneho tribunálu Inkvizície, kde každý ťah štetca predstavuje hrôzu a strach, zahalené do protikladov svetla tieňa.
Goyov umelecký záujem neostal však pri impresionistickom zázname farebného povrchu javov, ale išiel ďalej, aby nemilosrdnou charakterizáciou človeka mohol podať psychologicky vernú podobu. V klasicistnom, formálne triezvom a chladnom prostredí umenia 18.st. je Goyova silná maliarska osobnosť priam odporom proti plastickej bezchybnosti klasicizmu. Vo svojom druhom tvorivom období sa venoval grafike, vtedy vytvoril známu zbierku Caprichos, pri zrode ktorej čerpal zo skutočností vojnových udalostí. Veľa portrétoval, už vtedy sa mu podarilo odkryť pravdivú psychologicky zdôvodnenú tvár portrétu. V porovnaní s portrétmi Velazqueza premieňal Goya oficiálnosť reprezentatívnej podobizne v intímnosť ľudsky pochopenú, kritickú, často ironizujúcu.
V treťom období svoje maliarskej tvorby jeho diela výrazne pripomínajú Rembranta. Ako v jeho romantických, tak i v realistických prácach tohto obdobia stupňuje sa veľkoleposť výrazu a vášnivosť pohybu. Ťah štetca je široký, obrysy mohutné, v tme tieňov skrýva sa strašidelný život a svetlo blyští nečakane z magického šera. Vo svojej vrcholnej tvorbe nemaľoval to čo videl, ale hľadal citový obraz skutočnosti, vnútorný život vecí, vnútorný život vecí v hĺbke vlastnej pravdivosti. Maľuje to, čo pochopil.
V jeho profesionálnom pôsobení zastával významné funkcie, od roku 1780 bol členom akadémie, Od roku 1785 sa stal vedúcim tohto ústavu a roku 1786 kráľovským dvorným maliarom. Mimo iných záležitostí sa venoval tvorbe kartónov pre kráľovskú gobelínovú dielňu v rokokovej tradícii, preslávila ho a už spomínaná grafická tvorba s kriticko- ironickými, fantázijnými obsahmi. Goyovi sa podarilo oslobodiť od tradičných zásad výtvarnej tvorby doznievajúceho rokoka na miesto pózujúcich modelov a vyumelkovaných scén podal charakteristické typy a pravdivý dej triednej spoločnosti vtedajšieho Španielska.
Goyove umenie je človeku blízke preto, lebo podáva verný obraz života, skutočnosti a problémov svojej doby. Tak ako tendenčnosť a obsah jeho diel sú nerozlučiteľné, spojené so skutočnosťou, aj jeho maliarsky realizmus sa zakladá na hlbokom a prenikavom poznaní farebného javu sveta. Avšak Goya nikdy nechápal farebný jav iba formalisticky, ale vždy v súvise s obsahom, aby zdôraznením farieb zvýraznil citlivosť myšlienkového zámeru svojho umenia.
Eduard Manet a jeho tvorba stáli na prelome výtvarných myšlienok dvoch epoch. Rovnako ako jeho dvaja kolegovia bol na počiatku tvorby uchvátený a s nadšením študoval taliansku benátsku školu. V počiatkoch tvorby používal médium tradičnej maľby. Jeho talent spočíval v pozoruhodnej kresliarskej istote i v koloristických schopnostiach. Svojou pevnou, do detailov vypracovanou formou, plasticky modelovanou temnosvitom, sa v celku nijako nevymykal z medzi vtedajších konvenčných koncepcii. Neskôr sa mu stala hlavným modelačným prostriedkom farba. Spočiatku neriešil jemné vzťahy jej tónov, svetlé a tmavé plochy ešte stále odlišuje kresbou, celok už má však zreteľne plošný charakter. Ako sám tvrdil: ,, citlivosť maľby som našiel u Velazqueza´´. Bola mu blízka ,, Velazquezova chladná noblesnosť´´, no pod povrchom jeho najlepších obrazov však súčasne tlie tlmená zmyslová žiara Tiziana.
Zreteľnou španielskou parafrázou Velazqueza je dielo Pijan absintu. Ako predlohu použil Manet Velazquezov Meonipus. Prvý krát tu siahol po námete, ktorý svojou všednou triviálnosťou rázom rozbúril hladinu verejného záujmu. V porovnaní s predchádzajúcou tvorbou má Pijan trochu odlišný charakter v tom, niektorými vlastnosťami vybočuje zo zásad tradičnej žánrovej maľby. Jeho zámer bol monumentálny, badateľný vo veľkorysom rozvrhnutí svetiel a tieňov, v smelej kompozícii plôch i v snahe potlačiť detaily kresby v prospech sumárnej veľkej formy. Odlišné je i citové ovzdušie tohto obrazu.
Spočiatku ostalo jeho farebné poňatie verné zásadám lokálneho tónu, plastickej modelácii tieňov, i keď striedmej a akosi redukovanej do plochého reliéfu. Podobne bola lineárna kresba viazaná na formu. V súvislosti s prácami, ktoré vznikli v prvej polovici 60. rokov je dôležitá otázka španielskych vplyvov v jeho tvorbe: Murillov- Chlapec s čerešňami, Veazquezov- Pijan absintu. Pritom je zaujímavé, že umelec v tom čase nebol v krajine, ktorej kultúra a mravy ho natoľko zaujali. Lola de Valence a Španielsky balet sú jedným z vrcholov jeho španielskeho obdobia. Velazqueza spoznal Manet až priamo v Prade r. 1865, v čase, kedy jeho záujem o Španielsko v jeho diele doznieval. Na Maneta mala vplyv i tvorba Goyu, aj ked možno nie až v takom rozsahu ako Velazquez.
