Reduktivizmus, ktorý by sme mohli nazvať aj protominimalismom je smerom, kde už nejde o zobrazenie vnútorného pocitu. Redukuje sa tu farba, tvar. Je to intelektuálny proces bez emócii. Ako príklad by som uviedla Neumana s jeho homogénnymi červenými poliami, ktorými oslavuje farbu. A taktiež Rainharda, ktorý je aj teoretikom a snažil sa nič nezobrazovať, chcel nájsť nulový bod.
Hard-edge painting, umenie tvrdých hrán, alebo inak aj studené umenie je smerom, kde tvorí základ jasná plocha a mechanicky realizované maľby bez individuálneho rukopisu. Používa sa väčšinou diagonálna kompozícia a základné farby.

V roku 1960 založil kritik umenia Pierre Restany v dome Yvesa Klaina oficiálne skupinu nový realizmus a pomohol tak, aby bola medzinárodne uznávaná. Táto skupina sa formovala už koncom 50. rokov. Zámerne a jasne sa chcú odlíšiť od hlavného prúdu modernismu tej doby. Nejde o zobrazenie vonkajšej reality, ale o vyrovnanie sa s novou realitou, kontextom masovej kultúry. Pokladá sa za protiklad amerického pop artu. Narastá záujem o sociológiu umenia. Využívajú apropriáciu, to jest vyjadrujú sa pomocou privlastnenia už vyrobených predmetov- privlastnenie už prítomnej reality. Odmietajú kult umelca a vyzývajú publikum, aby sa zapojilo. Napríkald Klein usporiada výstavu s názvom Prázdno, kde nebolo vôbec nič, čo je vlastne dielo spájajúce sa s konceptuálizmom. Spoerri fiksuje pozostatky na stoloch po debate, jeho dielo je nazývané aj ako eat art. Arman sa zaoberá odpadom, napríklad do plexisklovej krabice akumuluje odpad, alebo vysipe osobný odpad priatela ako jeho autoportrét. Christo pracuje s momentom prekvapenia a mysterióznosťou tak, že zabaluje veci bežnej potreby- kreslo, časopis.

Popri tom v Paríži pôsobí skupina GRAV (skupina pre výskum vyzuálneho umenia), ktorá hlásala, že umenie a veda nie sú ďaleko od seba. Chceli vytvoriť dynamické, demokratické diela, ktoré mali spraviť svet lepším.
V tej dobe vzniká v Aglicku skupina Independent Group, ktorú označil roku 1955 kritik Allway ako pop art. Poukazuje na prázdnotu konzumného sveta spoločnosti, na materializmus člveka. Napríklad Jones zformoval ženské telo tak, aby korešpondovalo s tvarom stoličky.
V USA sa tvorí smer menom nový realizmus, ktorý sa neskôr volal neodadaizmus a až potom prevzali názov od Angličanov- popular art. Americkí pop-artisti sa obrácajú k ľudovému umeniu, populárnemu, reflektujucému bežný život. Reagujú tiež na masovosť a reprodukvatelnosť. Napríklad Lichtenstein pracuje s komixmi, robí mnohonásobné zväčšeniny jedného políčka ako detajlu, maľuje ho aj s rastrom. Raushenberg robí trojrozmerné asambláže, napríklad posteľ. Segal odlieva do sádry výjavy každodenného života ako šoféra autobusu, nemocničný interiér a necháva ich v surovej bielej forme sádrového odliatku. Oldenburg robí mäkké plastiky gigantických rozmerov s tématikou jedla.

Na pôde Ameriky sa v 60. rokoch formuje smer minimalizmus, pomenovaný aj ABC art, systematické umenie alebo primárne štruktúry. Usiluje sa o redukciu výtvarnej formy na minimum, o minimálny stupeň výtvarného vyjadrenia. Americká kritička Roseová hodnotí minimalizmus ako čistý, mechanický a neosobný, s pop-artom má spoločný pojem mechanickej reprodukovateľnosti, sériovosti, opakovania, násobenia formy, repetície. Pracuje sa v ňom s neutrálnymi formami, ktoré nemajú byť obrazom vonkajšieho sveta, ale obrazom samých seba. „To, čo vidíte, je to čo vidíte“(Stella). Minimalistické maliarstvo však neponúka veľkú možnosť manévrovania, preto umelci rozdelujú plochu do pásov, polí alebo panelov. Spolupracujú s továrenskou výrobou, napríklad Judd v jeho pravoulých útvaroch vyrábaných z galvanizovaného železa alebo hlníku, natieraných vrstvou motocyklovej farby. Morris pracuje s objektom úplne inak, vkladá kocku, ktorej steny sú pokryté zrkladlom do krajiny, kde sa v podstate stráca, lebo reflektuje okolie. Vzniká tu aj nový pojem site specific - socha robená priamo na určité miesto, s ktorým pracuje Andre aj Sera. Sol Le Witt je jedným z prvých, ktorý hovorí o koncepte, keď z kocky zanechá len skelet ako otvorenú štruktúru.

Popri minimalisme sa vyvíja aj postminimalismus, ktorý sa prikláňa k mäkkším tvarom a materiálom ako je guma, sklenené vlákno, plsť, živica, umelá hmota, či textil. Zdôrazňuje skôr význam procesu a dematerializáciu objektu, čím sa spolu s konceptualismom stáva procesuálnym umením.
Konceptualizmus vzniká v 60. rokoch taktiež v Amerike. Je smerom, v ktorom hlavnú úlohu hrá myšlienka, koncept a postup, ktorý je vopred stanovený. Popiera hmotnú podobu diela a nahrádza ju skicovitým projektom, výrokom autora, číselnou štruktúrou, mapou, ale predovšetkým písomným prejavom - textom. Dielo vyjadruje vzťahy a situácie. Súčasťou diela je aj osobnosť diváka, ktorý ideu spracuváva. Taktiež sa do umenia dostáva nová forma, napriklad, že autor má predstavu mysli a nechá si ho vyrobiť telefonicky alebo výstava, ktorá existuje len ako katalóg. Medzi konceptualistov sa radí napríkad Kosuth - 100% maľba, Morris - kartotéka, Kawara, Nauman, Heubler, Barry...