Formálne a obsahové princípy v umení v období rokov 1945-70

Výtvarné umenie po roku 45 sa vyvíjalo v rôznych smeroch, školách a hnutiach. Hlavným stánkom umenia sa stáva Paríž.
Po vojne dominuje filozofický smer existencionalizmus s predstaviteľmi ako Heidegger alebo Sartre. Umelci uprednostňujú iracionalitu, pretože práve racionalita vojnu spôsobila. Tradície a hodnoty utrpeli tak isto veľkú ujmu ako aj mestá a krajina, a preto museli aj umelci akoby začínať odznova. Umelci zavrhujú intelekt a navracajú sa k inštinktu a pocitovosti. Nie štýl, ale nálada a myšlienky dodávajú dielam existencionalistický nádych.

S touto myšlienko sa pohráva informel (umenie bez tvaru), ktorý pracuje na základe očistenia - katarzie. Vzniká v 40.-50., rokoch ich heslom bolo, že umenie nemôže existovať pokial neohromuje. Autori sa dištancujú od predošlej tradície a zdôrazňujú najmä devalváciu hodnôt. Odmietajú pravidlá kompozície a odvolávajú sa na proces spontánnej maľby. Snažia sa o vyjadrenie beztvarou, bezforemnou abstraktnou maľbou, v ktorej použivajú materiály ako piesok, sádru, prach... Dôležitá je štruktúra hmoty a farba v hrubých pastóznych nánosoch. Pri tvorbe maľujú rukami, nožom, lyžicou. Ich maľby sú silne pôsobivé, napríklad, pôvodne lekár, Alberto Bury vo svojej tvorbe pracuje s obväzmi, gázovinou a vrecovinou a presakovanim krvi cez tieto vrstvy. Umelci boli oslavovaní pre ich individualitu, autenticitu, spontánnosť a ich citové a fyzické nasadenie v procese vytvárania obrazu, ktorý zobrazuje ich vnútro.

Iným spôbom, ale tiež s touto témou pracuje tašizmus, v ktorom je už z názvu zrejmé, že autori pracujú so škvrnou, fľakom. Ich maľba je spontánna plošná hra s farbou. Maľba má podobu grafických záznamov, kde umelec svojim rukopisom vyjadruje svoje vnútro. Vychádza z umenia kaligrafie, z filozofie ako viesť štetec, ako s ním pracovať. Rukopis nie je vopred určený, vychádza z momentálneho psychického rozpoloženia umelca.
Úzko s informelom súvisí aj art brut, kde hlavným predstavitelom je Jean Dubuffet. Vo figurálnych aj nefigurálnych obrazoch pracuje s vrstvou farby, organickými aj anorganickými a non-artovými materiálmi ako je láva, popol, piesok, lišajníky, motýlie kridla a s ich odtlačkami, ktoré dávajú maľbe až reliéfnu podobu. Vychádza z čistého, nepoškvrneného prejavu detí a duševne chorých ľudí. Čistá maľba je mu cudzia.

V atmosfére beznádeje po druhej svetovej vojne vzniká v krajinách Beneluxu skupina CoBrA(Codaň, Brusel, Amsterdam) v rokoch 1945-51. Táto skupina mladých umelcov požadovala bezprostrdné umenie, ktoré by malo vyjadriť aj ľudskú krutosť, aj nádej na lepšiu budúcnosť. Radikálne sa stavali proti racionálnym, analytickým zásadám geometrickej abstrakcie, dogmatizmu, proti nóblese spojenou s Parížskou školou. Chcú vytvoriť univerzálne, populárne umenie, ktoré by oslobodilo tvorivé sily celého ľudstva. Chcú dosiahnuť naprostú slobodu- vyjadrenie hnusu aj humoru spoločnosti.

Pretože vojna zapričinila, že veľa európskych umelcov emigrovalo do USA, kvôli lepšiemu pracovnému zázemiu a lepšej finančnej situácii, presunula sa tam aj vizuálna stránka umenia. V USA boli bohatí mecenáši, ktorí zbierali diela od 20. rokov 20. storočia a tým mali aj múzeá lepšie zázemie pre svoje pôsobenie. V New Yorku vzniká škola, v ktorej pôsobili práve európski emigranti. Prvá vlna Newyorskej školy sa označuje ako abstraktný expresionizmus. Umelci sa vracajú k mysleniu Freuda, psychoanylýze a k Jungovi a jeho psychológii archetypov a kolektívnemu mysleniu. Pracujú akčne s maľbou, napríklad Gorky pracuje s improvizáciou na plátne, na podklad nanáša vrstvu farby, do ktorej potom vkresluje, dokresluje, kvapká škvrny. Kooning bez rozmyslu v afekte farbu nanášal na plátno a silne svoju tvorbu prežíval. Akt tvorenia je pre neho dôležitý. Kline prešiel cez krajinomaľbu k industriálnej krajinomaľbe, z ktorej zväčšoval detaily, ktoré postupne zjednodušval až k znakom- ideogramom. Najväčšim predstavitelom akčnej maľby je Pollock so svojími protopeformanciami.

Druhým smerom New Yorskej školy je color field painting, je to hladká maľba veľkých plôch bez individuálneho rukopisu. Pracujú so silou čistej farby, plochy, so psychológiou farieb a tvarov. Neposkytujú divákovi žiaden návod, divák si musí sám spraviť dielo dielom a nájsť si v ňom pocty, inak je to len kus plátna so škvrnami. Pracujú s nepresne ohraničenými tvarmi, špongiou, štetcom, handrou, snažia sa o čo najčistejšie plochy.
Z tohto smeru vychádza aj saint painting, čo je maľba škvrnami, kde napríklad Kenthaler nanáša na nenašepsované plátna zriedené farby, ktorých okraje sa ropíjali a vytvárali tak nejasné okraje.

Reduktivizmus, ktorý by sme mohli nazvať aj protominimalismom je smerom, kde už nejde o zobrazenie vnútorného pocitu. Redukuje sa tu farba, tvar. Je to intelektuálny proces bez emócii. Ako príklad by som uviedla Neumana s jeho homogénnymi červenými poliami, ktorými oslavuje farbu. A taktiež Rainharda, ktorý je aj teoretikom a snažil sa nič nezobrazovať, chcel nájsť nulový bod.
Hard-edge painting, umenie tvrdých hrán, alebo inak aj studené umenie je smerom, kde tvorí základ jasná plocha a mechanicky realizované maľby bez individuálneho rukopisu. Používa sa väčšinou diagonálna kompozícia a základné farby.

V roku 1960 založil kritik umenia Pierre Restany v dome Yvesa Klaina oficiálne skupinu nový realizmus a pomohol tak, aby bola medzinárodne uznávaná. Táto skupina sa formovala už koncom 50. rokov. Zámerne a jasne sa chcú odlíšiť od hlavného prúdu modernismu tej doby. Nejde o zobrazenie vonkajšej reality, ale o vyrovnanie sa s novou realitou, kontextom masovej kultúry. Pokladá sa za protiklad amerického pop artu. Narastá záujem o sociológiu umenia. Využívajú apropriáciu, to jest vyjadrujú sa pomocou privlastnenia už vyrobených predmetov- privlastnenie už prítomnej reality. Odmietajú kult umelca a vyzývajú publikum, aby sa zapojilo. Napríkald Klein usporiada výstavu s názvom Prázdno, kde nebolo vôbec nič, čo je vlastne dielo spájajúce sa s konceptuálizmom. Spoerri fiksuje pozostatky na stoloch po debate, jeho dielo je nazývané aj ako eat art. Arman sa zaoberá odpadom, napríklad do plexisklovej krabice akumuluje odpad, alebo vysipe osobný odpad priatela ako jeho autoportrét. Christo pracuje s momentom prekvapenia a mysterióznosťou tak, že zabaluje veci bežnej potreby- kreslo, časopis.

Popri tom v Paríži pôsobí skupina GRAV (skupina pre výskum vyzuálneho umenia), ktorá hlásala, že umenie a veda nie sú ďaleko od seba. Chceli vytvoriť dynamické, demokratické diela, ktoré mali spraviť svet lepším.
V tej dobe vzniká v Aglicku skupina Independent Group, ktorú označil roku 1955 kritik Allway ako pop art. Poukazuje na prázdnotu konzumného sveta spoločnosti, na materializmus člveka. Napríklad Jones zformoval ženské telo tak, aby korešpondovalo s tvarom stoličky.
V USA sa tvorí smer menom nový realizmus, ktorý sa neskôr volal neodadaizmus a až potom prevzali názov od Angličanov- popular art. Americkí pop-artisti sa obrácajú k ľudovému umeniu, populárnemu, reflektujucému bežný život. Reagujú tiež na masovosť a reprodukvatelnosť. Napríklad Lichtenstein pracuje s komixmi, robí mnohonásobné zväčšeniny jedného políčka ako detajlu, maľuje ho aj s rastrom. Raushenberg robí trojrozmerné asambláže, napríklad posteľ. Segal odlieva do sádry výjavy každodenného života ako šoféra autobusu, nemocničný interiér a necháva ich v surovej bielej forme sádrového odliatku. Oldenburg robí mäkké plastiky gigantických rozmerov s tématikou jedla.

Na pôde Ameriky sa v 60. rokoch formuje smer minimalizmus, pomenovaný aj ABC art, systematické umenie alebo primárne štruktúry. Usiluje sa o redukciu výtvarnej formy na minimum, o minimálny stupeň výtvarného vyjadrenia. Americká kritička Roseová hodnotí minimalizmus ako čistý, mechanický a neosobný, s pop-artom má spoločný pojem mechanickej reprodukovateľnosti, sériovosti, opakovania, násobenia formy, repetície. Pracuje sa v ňom s neutrálnymi formami, ktoré nemajú byť obrazom vonkajšieho sveta, ale obrazom samých seba. „To, čo vidíte, je to čo vidíte“(Stella). Minimalistické maliarstvo však neponúka veľkú možnosť manévrovania, preto umelci rozdelujú plochu do pásov, polí alebo panelov. Spolupracujú s továrenskou výrobou, napríklad Judd v jeho pravoulých útvaroch vyrábaných z galvanizovaného železa alebo hlníku, natieraných vrstvou motocyklovej farby. Morris pracuje s objektom úplne inak, vkladá kocku, ktorej steny sú pokryté zrkladlom do krajiny, kde sa v podstate stráca, lebo reflektuje okolie. Vzniká tu aj nový pojem site specific - socha robená priamo na určité miesto, s ktorým pracuje Andre aj Sera. Sol Le Witt je jedným z prvých, ktorý hovorí o koncepte, keď z kocky zanechá len skelet ako otvorenú štruktúru.

Popri minimalisme sa vyvíja aj postminimalismus, ktorý sa prikláňa k mäkkším tvarom a materiálom ako je guma, sklenené vlákno, plsť, živica, umelá hmota, či textil. Zdôrazňuje skôr význam procesu a dematerializáciu objektu, čím sa spolu s konceptualismom stáva procesuálnym umením.
Konceptualizmus vzniká v 60. rokoch taktiež v Amerike. Je smerom, v ktorom hlavnú úlohu hrá myšlienka, koncept a postup, ktorý je vopred stanovený. Popiera hmotnú podobu diela a nahrádza ju skicovitým projektom, výrokom autora, číselnou štruktúrou, mapou, ale predovšetkým písomným prejavom - textom. Dielo vyjadruje vzťahy a situácie. Súčasťou diela je aj osobnosť diváka, ktorý ideu spracuváva. Taktiež sa do umenia dostáva nová forma, napriklad, že autor má predstavu mysli a nechá si ho vyrobiť telefonicky alebo výstava, ktorá existuje len ako katalóg. Medzi konceptualistov sa radí napríkad Kosuth - 100% maľba, Morris - kartotéka, Kawara, Nauman, Heubler, Barry...

V druhej polovici 60. rokov sa na americkej scéne zformoval land art, ktorý je charakteristický tvorbou diel v krajine. Dielo sa viaže ku konkrétnemu miestu, vytvára s ním vnútorné vzťahy, jeho prostrednícvom reflektuje civilizačno - prírodné prepojenia. Predstaviteľmi land artu sú Christo, Smithson, Heizer, Long, Booth, Turrel...
Koncom 50. a začiatkom 60. rokov sa tvorí aj hnutie fluxus, ktorý nadväzuje na dadaizmus, futurizmus a ruské avantgárdne smery. Usiluje sa o demokratickejšie prístupy k tvorbe, ich tvorba je mediálne akčná a obmedzuje sa na čisté plynutie času. Fluxus siaha po absurdnom, násilnom, často obsahuje socialno-politické kritiky. Cielom bolo zosmiešniť svet a posilniť diváka a umelca.

V tých istých rokoch dostáva rýchli spád a rôzne podoby aj akčné umenie ako je event, performancia, happening, body art.
Event sa väčšiou objavuje ako sprievodný jav k nejakej hlavnej akcii. Vychádza z tanečných a divadelných predstavení dadaizmu. Súčasťou býva vopred pripravený popis činnosti, notový zápis, či znaková predloha. Môže vznikať pred publikom, ale aj v súkromí, často sa spája s predmetom. Je to krátka udalosť narozdiel od happeningu, ktorý môže trvať aj rok. Môže sa konať kdekoľvek a kedykoľvek, je to organizovaná kolektívna udalosť spájajúca výtvarné umenie, hudbu aj divadlo.

Performácia sa formuje už v 60. rokoch, ale najväščí rozkvet zaznamenáva v rokoch 70., kedy sa dostáva až do podoby bodyartu. Zahŕňa v sebe prvky tanca, poézie, hudby, divadla a využíva nové médiá ako je napríklad video. Publikum je pri nej nevyhnutné. Ďalším odvetvím je párový perfomance, kde sa riešia vzťahy ženy a muža a ich spolužitia. V Čechách autori reagujú na nemožnosť pohybu, činností, Štembera napríklad pracuje s kyselinou, pred ktorou uteká, alebo sa v nej kúpe, narubuje si do ruky konárik. A tým sa dostávame k body artu, kde hlavným vyjadrovacím prostriedkom je telo samotného umelca, ktorý skúma jeho hranice. Pri tomto umení sa posúvajú hranice cenzúry. Používa sa eletrický prúd, rezné rany, vypätie svalov a fyzickej zdatnosti tela. Snažia sa s telom pracovať ako s objektom a osúvať ho za hranice vlastných možností.
Ďalším špecifickým odvetvím sú viedenskí akcionalisti, ktorí v konzervatívnom a katolíckom Rakúsku spôsobujú rozruch a pohoršenie. Proti systému sa búria tak, že maľujú krvou, vnútornosťami, výkalmi a akcie dokumentujú.

Obrazová dokumentácia:
1.Mark Tobey, Biely pohyb ( Dejiny umenia 10)
2.Wols, Modrý fantóm ( Umělecké styly, školy a hnutí)
3.Jean Dubuffet, Krava so subtilným nosom ( Umělecké styly, školy a hnutí)
4.Arman, Hromada kanvíc ( Umělecké styly, školy a hnutí)
5.Eva Hesse, Rozmnožovanie ( Dejiny umenia 12)
6.Christo a Jeanne- Claude, Zabalené pobrežie, Litte bay, Austrália (Umělecké styly, školy a hnutí)
7.Peter Štenbera, Zaštepovanie ( Dejiny umenia 12)
8.Herman Nitsch ( Dejiny umenia 12)