Výtvarné umenie po roku 45 sa vyvíjalo v rôznych smeroch, školách a hnutiach. Hlavným stánkom umenia sa stáva Paríž.
Po vojne dominuje filozofický smer existencionalizmus s predstaviteľmi ako Heidegger alebo Sartre. Umelci uprednostňujú iracionalitu, pretože práve racionalita vojnu spôsobila. Tradície a hodnoty utrpeli tak isto veľkú ujmu ako aj mestá a krajina, a preto museli aj umelci akoby začínať odznova. Umelci zavrhujú intelekt a navracajú sa k inštinktu a pocitovosti. Nie štýl, ale nálada a myšlienky dodávajú dielam existencionalistický nádych.
S touto myšlienko sa pohráva informel (umenie bez tvaru), ktorý pracuje na základe očistenia - katarzie. Vzniká v 40.-50., rokoch ich heslom bolo, že umenie nemôže existovať pokial neohromuje. Autori sa dištancujú od predošlej tradície a zdôrazňujú najmä devalváciu hodnôt. Odmietajú pravidlá kompozície a odvolávajú sa na proces spontánnej maľby. Snažia sa o vyjadrenie beztvarou, bezforemnou abstraktnou maľbou, v ktorej použivajú materiály ako piesok, sádru, prach... Dôležitá je štruktúra hmoty a farba v hrubých pastóznych nánosoch. Pri tvorbe maľujú rukami, nožom, lyžicou. Ich maľby sú silne pôsobivé, napríklad, pôvodne lekár, Alberto Bury vo svojej tvorbe pracuje s obväzmi, gázovinou a vrecovinou a presakovanim krvi cez tieto vrstvy. Umelci boli oslavovaní pre ich individualitu, autenticitu, spontánnosť a ich citové a fyzické nasadenie v procese vytvárania obrazu, ktorý zobrazuje ich vnútro.
Iným spôbom, ale tiež s touto témou pracuje tašizmus, v ktorom je už z názvu zrejmé, že autori pracujú so škvrnou, fľakom. Ich maľba je spontánna plošná hra s farbou. Maľba má podobu grafických záznamov, kde umelec svojim rukopisom vyjadruje svoje vnútro. Vychádza z umenia kaligrafie, z filozofie ako viesť štetec, ako s ním pracovať. Rukopis nie je vopred určený, vychádza z momentálneho psychického rozpoloženia umelca.
Úzko s informelom súvisí aj art brut, kde hlavným predstavitelom je Jean Dubuffet. Vo figurálnych aj nefigurálnych obrazoch pracuje s vrstvou farby, organickými aj anorganickými a non-artovými materiálmi ako je láva, popol, piesok, lišajníky, motýlie kridla a s ich odtlačkami, ktoré dávajú maľbe až reliéfnu podobu. Vychádza z čistého, nepoškvrneného prejavu detí a duševne chorých ľudí. Čistá maľba je mu cudzia.
V atmosfére beznádeje po druhej svetovej vojne vzniká v krajinách Beneluxu skupina CoBrA(Codaň, Brusel, Amsterdam) v rokoch 1945-51. Táto skupina mladých umelcov požadovala bezprostrdné umenie, ktoré by malo vyjadriť aj ľudskú krutosť, aj nádej na lepšiu budúcnosť. Radikálne sa stavali proti racionálnym, analytickým zásadám geometrickej abstrakcie, dogmatizmu, proti nóblese spojenou s Parížskou školou. Chcú vytvoriť univerzálne, populárne umenie, ktoré by oslobodilo tvorivé sily celého ľudstva. Chcú dosiahnuť naprostú slobodu- vyjadrenie hnusu aj humoru spoločnosti.
Pretože vojna zapričinila, že veľa európskych umelcov emigrovalo do USA, kvôli lepšiemu pracovnému zázemiu a lepšej finančnej situácii, presunula sa tam aj vizuálna stránka umenia. V USA boli bohatí mecenáši, ktorí zbierali diela od 20. rokov 20. storočia a tým mali aj múzeá lepšie zázemie pre svoje pôsobenie. V New Yorku vzniká škola, v ktorej pôsobili práve európski emigranti. Prvá vlna Newyorskej školy sa označuje ako abstraktný expresionizmus. Umelci sa vracajú k mysleniu Freuda, psychoanylýze a k Jungovi a jeho psychológii archetypov a kolektívnemu mysleniu. Pracujú akčne s maľbou, napríklad Gorky pracuje s improvizáciou na plátne, na podklad nanáša vrstvu farby, do ktorej potom vkresluje, dokresluje, kvapká škvrny. Kooning bez rozmyslu v afekte farbu nanášal na plátno a silne svoju tvorbu prežíval. Akt tvorenia je pre neho dôležitý. Kline prešiel cez krajinomaľbu k industriálnej krajinomaľbe, z ktorej zväčšoval detaily, ktoré postupne zjednodušval až k znakom- ideogramom. Najväčšim predstavitelom akčnej maľby je Pollock so svojími protopeformanciami.
Druhým smerom New Yorskej školy je color field painting, je to hladká maľba veľkých plôch bez individuálneho rukopisu. Pracujú so silou čistej farby, plochy, so psychológiou farieb a tvarov. Neposkytujú divákovi žiaden návod, divák si musí sám spraviť dielo dielom a nájsť si v ňom pocty, inak je to len kus plátna so škvrnami. Pracujú s nepresne ohraničenými tvarmi, špongiou, štetcom, handrou, snažia sa o čo najčistejšie plochy.
Z tohto smeru vychádza aj saint painting, čo je maľba škvrnami, kde napríklad Kenthaler nanáša na nenašepsované plátna zriedené farby, ktorých okraje sa ropíjali a vytvárali tak nejasné okraje.
