Ich dômyselná jednoduchosť dodáva prepychu, s čím Mucha oblieka svoje ženské postavy, ešte výraznejší efekt. Zvlášť bohato to všetko využil v kompozíciách ako bol napríklad Kalendár pre magazín La Plume, a v medailónoch ako napríklad Byzantské hlavy. Prvky grandióznej štylizácie preháňa až do krajnosti, celú plochu zaplní V roku 1900 bolo jeho meno ovenčené slávou, ale v neskorších rokoch vzrástli kontroverzné kritiky jeho práce.

Z tohto pohľadu sa zdá takmer tragické, že Mucha sám si svojho mimoriadneho talentu návrhárskeho génia virtuózne zvládajúceho formu príliš necenil a robil si starosti ohľadom svojej povesti maliara dekoratívneho štýlu, rozličnými motívmi kvetov a listov, znaky zverokruhu a ornamenty najrôznejších druhov, ktoré tvoria zložitý rám pre hlavu zachyteného z profilu. Dojmy prepychu tiež posilňujú najrôznejšie farby zlata a drahokamov. Mucha predvedie svoje nadšenie pre orientálnu nádheru používaním luxusných čelienok pripomínajúce tvar helmy, ktoré sú výrazným rysom priťahujúci pozornosť. Hlavným zdrojom inšpirácie a vzorov mohla byť nielen luxusne dekadentná atmosféra predvedená napríklad v Flaubertovom Salambo, ale tiež znalosť byzantského a rano-stredovekého umenia a v neposlednom rade vplyv kultu drahokamov, čo prišiel na prelome storočia do módy.
 
V roku 1902 vyšla Muchova publikácia Documents décoratifs, kolekcia voľných listov, ktorá je dokladom jeho bohatej tvorivej invencie a jeho úspechu ako učiteľa dekoratívnych umení. Táto kolekcia vzorov s typickou lineárnou a zdobenou koncepciou foriem a splývajúcou siluetou, ktorá siaha od novo navrhnutých štýlov písma cez podrobné štúdie rastlín k návrhom najrôznejších dekoratívnych a úžitkových predmetov, ako je nábytok, príbory, nádoby a veľa ďalších - je dokonalou učebnicou secesie. V roku 1902 sa však už secesia ocitla za svojím vrcholom a umelecký vkus sa začínal meniť. Ale bez ohľadu na nestálosť módy Mucha tvrdohlavo trpel na štýle, jeho podobe sám prispel a ďalej tvoril v jeho duchu.

V roku 1904 sa rozhodol opustiť Paríž a odísť do Ameriky, kde ho očakávali nové zákazky. Možno mu k tomu prispelo o trpké poznanie, že jeho tvoriaci potencionál slabne a sláva začína pohasínať. Pobyt v Spojených štátoch však prinajmenšom z umeleckého hľadiska, nepriniesol úspech, aký dúfal. Keď v roku 1910 rozhodol vrátiť sa do vlasti, bolo to prínosné rozhodnutie. V tomto roku totiž prijal zákazku na výzdobu Primátorského salóniku Obecného domu v Prahe. Keď v tedy mohol uskutočniť umelecké projekty, o čom sníval v mladosti, sústredil sa s zvlasteneckým zápalom a značným odhodlaním na zobrazenie slovanskej mytológie. V Amerike našiel v osobe priemyselníka, Charlesa R. Eranea bohatého patróna, pripraveného projekt financovať. V dvadsiatich monumentálnych plátnach Mucha s idealistickým pátosom predstavuje príbeh českého národa. Dokončený cyklus nazvaný Slovanská epopej venoval v roku 1928 mestu Praha; odmenou mu však bolo hlboké sklamanie. Štýl a pojatie cyklu boli odmietnuté a téma ako forma nacionalizmu popieralo historické fakty.

Muchovo posolstvo už minulo svoju dobu. Po desaťročného úplného zabudnutia bol Mucha znovuobjavený v dobe obnoveného záujmu o umenie z obdobia prelomu storočia. Jeho rané práce zahrali podstatnú úlohu vo vývoji nových oblastí moderného umenia. Jeho grafické dielo vydávané vo veľkých nákladoch predstavovali časný príspevok k hnutiu usilujúcemu o zavedení umenia do každodenného života.