Ďalej 18 samostatných jednotlivých úprav, väčšinou pre spev a klavír.
Centrom Schneiderovej tvorby je umelá piesňová tvorba, zastúpená niekoľkými zbierkami zverejnenými vo viacerých vydaniach: Drobné kvety (1907), Slzy a úsmevy (1909), Zo srdca (1920), Piesne o matke (1940). Z úprav ľudových piesní pre iné obsadenie sú známe Tri kokavské ľudové piesne (Gemerské zbojnícke piesne) pre zbor a malý orchester, Slovenské ľudové piesne pre mužský zbor, Zmes tanečných ľudových piesní pre zbor a sláčikový orchester a iné. Významná zborová tvorba a capella je zastúpená približne 20 dielami, väčšinou mužskými zbormi, kde treba predovšetkým vymenovať 4 zbory: Za horami, za dolami; Padol kameň; Hľa, zlietol orol; Keď si ja zaspievam.
Schneider napísal niekoľko melodrám, z cirkevnej hudby 11 omší (napr. Vianočná omša), 4 requiem a takmer 30 chrámových skladieb na latinský i slovenský text. Centrom jeho činnosti v tejto oblasti je vytvorenie Jednotného katolíckeho spevníka, obsahujúceho úplnú zbierku slovenských duchovných piesní.
Jediným Schneiderovým scénickým dielom je opereta Bellarosa. Z väčšieho počtu inštrumentálnych a komorných skladieb je najvýznamnejšia Husľová sonáta g mol, populárna inštruktívna Slovenská sonatína pre klavír.
V nespočetnej orchestrálnej hudbe okrem Dumky a tanca a staršej symfonickej básne Pribinov sľub vyniká jeho posledné veľké dielo Spomienková symfónia e mol.

1. 2. Charakteristika Schneidrovho diela
Hudobné myslenie Mikuláša Schneidra - Trnavského vyviera zo slovenskej ľudovej piesne. Cieľom skladateľa však nebola citácia alebo úprava piesne, čo je typické pre folkloristov, ale „realistické pretvorenie a zmocnenie sa jej životného obsahu, povýšenie jej jednotlivých typických čŕt do originálneho umeleckého obrazu.“ Schneider nehľadel na pieseň ako na nedotknuteľný romantický ideál, ale ako na reálny odraz života slovenského ľudu. Prenikol do podstaty ľudovej piesne a zžil sa s jej melodičnosťou a charakterom tak, že bol schopný samostatne tvoriť v jej štýle a typizovať jej prvky v novom piesňovom tvare. Tento už obsahoval všetky znaky vyspelej národnej hudobnej reči.
Schneidra inšpirovala však len určitá oblasť slovenského folklóru- znárodnelá pieseň, rozšírená v malomestskom prostredí.
Sloh jeho hudby je neskoro-romantický, s výraznými znakmi vplyvu českej národnej hudobnej reči. Používal charakteristické výrazové prostriedky (harmonické, formové, inštrumentačné atď.) neskorého romantizmu.
Silná melodická črta malých piesňových útvarov ovládla stavbu aj jeho orchestrálnych diel, v ktorých sa ústredná myšlienka často prejavuje v slede spevných melódií, v čom sa skladateľ približuje i romantikom typu Schuberta a Mendelssohna. 2.