Porovnanie piesňových cyklov M. Sch. - Trnavského a F. Schuberta

ÚVOD

V tejto práci sa chcem venovať dvom piesňovým cyklom známych skladateľov Franza Schuberta a Mikuláša Schneidra–Trnavského. Títo skladatelia sú zaraďovaní k majstrom hudobného umenia, predovšetkým v oblasti piesňovej tvorby. Pieseň je základom tvorby ako u Schuberta, tak i u Trnavského. Kým u Schuberta je pieseň najčistejším prejavom romantizmu, Trnavský vychádza z ľudovej piesne. Diela „Krásna mlynárka“ a „Slzy a úsmevy“ sú však nie piesňami, ale piesňovými cyklami, preto pokladám za potrebné priblížiť čitateľovi „pojem“ piesňovým cyklom. Pojem „cyklus“ v hudbe znamená zbierku dvoch a viacerým diel, určených väčšinou pre ten istý hudobný nástroj. Skladby v cykloch buď vytvárajú jeden celok (Schubert: Karneval), alebo sa dajú hrať samostatne (Mendelssohn-Bartholdy: Piesne bez slov). Podobne je to aj s piesňovými cyklami. Rozlišujeme tri druhy piesňových cyklov:
1. na jedného autora - na jednu predlohu
2. na jedného autora, ale na rozličné predlohy
3. na predlohy rozličných autorov
V práci rozoberané cykly sa odlišujú v tom, že „Krásna mlynárka“ je zhudobnením jedného diela od jedného autora, kým „Slzy a úsmevy“ reprezentujú cykly, zhudobňujúce diela viacerých autorov.
Práca je rozdelená do 4 kapitol, pričom v prvej kapitole som sa zamerala na život a dielo Mikuláša Schneidra- Trnavského. Pokúsila som sa vykresliť jeho životopis v súvislosti s jeho umeleckou tvorbou. Podkapitola, vyjadrujúca sa k jeho dielu, je len stručným výstrižkom z jeho obsiahlej tvorby. Cyklu M. Schneidra- Trnavského „Slzy a úsmevy“ je venovaná celá druhá kapitola. Cyklus je rozoberaný ako z formovo- obsahového, tak i z estetického hľadiska, ktorým sa venujú jednotlivé podkapitoly. Tretia a štvrtá kapitola sa zameriava na Franza Schuberta a jeho „Krásnu mlynárku“. Život tohto umelca, krátky no nesmierne bohatý na činnosti, je tu popísaný i v súvislosti s daným piesňovým cyklom. „Krásna mlynárka“ je podobne ako vyššie spomínané dielo M. Schneidra- Trnavského rozobrané ako z formovo- obsahového, tak i z estetického hľadiska. Tieto pohľady sa však často prelínajú, pretože sa nedajú celkom jasne vymedziť hranice medzi prvým a druhým hľadiskom.


1. Mikuláš Schneider - Trnavský
národný umelec, je po Bellovi najvýraznejší príslušník starej skladateľskej generácie. Narodil sa 24. mája 1881 v Trnave. Jeho prvým učiteľom v hudbe bol František Otto Matzenauer, významný trnavský kultúrny dejateľ.

Schneiderovým priateľom v študentských rokoch bol jeden z najvýznamnejších maďarských skladateľov, Zoltán Kodály. Spolu s ním odišiel Schneider roku 1900 do Budapešti, kde sa stal poslucháčom skladby na Kráľovskej akadémii hudby u Hansa Koesslera. Po roku Schneider - Trnavský prestúpil do Viedne na konzervatórium, kde študoval hru na organ a klavír a skladbu u Hermanna Grädenera. Vo Viedni Schneider upevnil svoje vlastenecké cítenie, stýkal sa s českými a slovenskými študentmi, intenzívne sa zúčastňoval na kultúrno-politickej činnosti spolkov Tatran a Národ, ktoré boli strediskom mladej slovenskej inteligencie a okrem tvorby veľkých klasikov sa bližšie zoznámil so slovenskou ľudovou piesňou. Roku 1903 odchádza do Prahy dokončiť konzervatoriálne štúdiá u prof. Jozefa Kličku (organ) a neskôr u prof. Karla Steckera (kompozícia). Pražské konzervatórium absolvoval roku 1905. V Prahe sa Schneider dôkladne oboznámil s českou hudbou, so Smetanovou a Dvořákovou tvorbou, ktorá mala na jeho kompozičný sloh základný vplyv.
Roku 1908 podnikol veľmi úspešný koncertný zájazd spolu s českým spevákom Božom Umírom do Berlína a Paríža, kde propagoval slovenské ľudové i svoje umelé piesne. Vrátil sa do rodnej Trnavy, kde sa definitívne usadil a prijal miesto regenschoriho pri chráme Sv. Mikuláša. Hoci Schneider žil v Trnave až do svojej smrti a toto obdobie je centrom jeho tvorivej činnosti, jeho tvorba nebola tak spoločensky aktívna ako v mladosti. Trnava so svojím malomestským prostredím ho odsúvala do ústrania a samoty.
Schneider v Trnave píše vyspelé chrámové diela, upravuje duchovné piesne, rozvíja svoju piesňovosť v nových zbierkach umelých piesní i úprav ľudových piesní. Veľa pracuje v oblasti zborovej tvorby- spolupracuje s takmer každým spevokolom na Slovensku. Významná je jeho činnosť v trnavskom robotníckom spevokole Bradlan. Mikuláš Schneider - Trnavský píše aj inštrumentálne a orchestrálne diela, príležitostné a inštruktívne skladby. Po oslobodení jeho mnohostranná organizačná i skladateľská činnosť pokračuje. Za vynikajúce zásluhy pre rozvoj slovenskej hudobnej kultúry i za upevňovanie bratstva medzi českým a slovenským národom bol roku 1956 menovaný národným umelcom.
Mikuláš Schneider - Trnavský zomrel 28. mája 1958 v Bratislave.

1. 1. Dielo Mikuláša Schneidra - Trnavského
V oblasti úprav ľudových piesní sú základným Schneidrovým dielom 5-zväzkové Slovenské národné piesne pre spev a klavír, Zbierka slovenských národných piesní pre spev a klavír a Slovenské ľudové piesne pre spev a klavír.

Ďalej 18 samostatných jednotlivých úprav, väčšinou pre spev a klavír.
Centrom Schneiderovej tvorby je umelá piesňová tvorba, zastúpená niekoľkými zbierkami zverejnenými vo viacerých vydaniach: Drobné kvety (1907), Slzy a úsmevy (1909), Zo srdca (1920), Piesne o matke (1940). Z úprav ľudových piesní pre iné obsadenie sú známe Tri kokavské ľudové piesne (Gemerské zbojnícke piesne) pre zbor a malý orchester, Slovenské ľudové piesne pre mužský zbor, Zmes tanečných ľudových piesní pre zbor a sláčikový orchester a iné. Významná zborová tvorba a capella je zastúpená približne 20 dielami, väčšinou mužskými zbormi, kde treba predovšetkým vymenovať 4 zbory: Za horami, za dolami; Padol kameň; Hľa, zlietol orol; Keď si ja zaspievam.
Schneider napísal niekoľko melodrám, z cirkevnej hudby 11 omší (napr. Vianočná omša), 4 requiem a takmer 30 chrámových skladieb na latinský i slovenský text. Centrom jeho činnosti v tejto oblasti je vytvorenie Jednotného katolíckeho spevníka, obsahujúceho úplnú zbierku slovenských duchovných piesní.
Jediným Schneiderovým scénickým dielom je opereta Bellarosa. Z väčšieho počtu inštrumentálnych a komorných skladieb je najvýznamnejšia Husľová sonáta g mol, populárna inštruktívna Slovenská sonatína pre klavír.
V nespočetnej orchestrálnej hudbe okrem Dumky a tanca a staršej symfonickej básne Pribinov sľub vyniká jeho posledné veľké dielo Spomienková symfónia e mol.

1. 2. Charakteristika Schneidrovho diela
Hudobné myslenie Mikuláša Schneidra - Trnavského vyviera zo slovenskej ľudovej piesne. Cieľom skladateľa však nebola citácia alebo úprava piesne, čo je typické pre folkloristov, ale „realistické pretvorenie a zmocnenie sa jej životného obsahu, povýšenie jej jednotlivých typických čŕt do originálneho umeleckého obrazu.“ Schneider nehľadel na pieseň ako na nedotknuteľný romantický ideál, ale ako na reálny odraz života slovenského ľudu. Prenikol do podstaty ľudovej piesne a zžil sa s jej melodičnosťou a charakterom tak, že bol schopný samostatne tvoriť v jej štýle a typizovať jej prvky v novom piesňovom tvare. Tento už obsahoval všetky znaky vyspelej národnej hudobnej reči.
Schneidra inšpirovala však len určitá oblasť slovenského folklóru- znárodnelá pieseň, rozšírená v malomestskom prostredí.
Sloh jeho hudby je neskoro-romantický, s výraznými znakmi vplyvu českej národnej hudobnej reči. Používal charakteristické výrazové prostriedky (harmonické, formové, inštrumentačné atď.) neskorého romantizmu.
Silná melodická črta malých piesňových útvarov ovládla stavbu aj jeho orchestrálnych diel, v ktorých sa ústredná myšlienka často prejavuje v slede spevných melódií, v čom sa skladateľ približuje i romantikom typu Schuberta a Mendelssohna. 2.

Slzy a úsmevy
Je to zbierka umelých piesní, ktorá je spolu s ďalšími dvoma zbierkami (Drobné kvety a Zo srdca) východiskom celej tvorby Schneidra- Trnavského. Sú dielom skladateľovej mladosti, kedy Schneider nielen dokonale poznal, ale aj precítil ľudovú piesňovú poéziu. Z tohto prežitia sa rozvinula osobitná, nenapodobniteľná melodika, ktorá je raz do nerozoznania podobná pôvodnej ľudovej piesni, raz sa rozrastie do silne subjektívnej, baladickej piesňovej lyriky, v ktorej sú len nepatrné náznaky ľudových intonácií. Viaceré piesne z týchto zbierok zľudoveli.

2. 1. Rozbor diela
Piesňový cyklus Slzy a úsmevy obsahuje 10 piesní na básnické, väčšinou reflexívne, baladické alebo epické texty popredných slovenských poetov. Každá pieseň tohto cyklu má svoj osobitný ráz.
1. Prsteň (J. Jesenský) spieva o nešťastnej láske. Pieseň sa sústreďuje na nepokojný pohyb v sprievode. Trnavský hudobne nadväzuje na Wagnera, čo bolo považované za „neslýchaný“ zásah do ľudovej piesne. Je to najviac prekomponovaná pieseň cyklu.
2. Tak tíško dvíha mesiac biele čelo (I. Krasko) je piesňou veľkého bôľu, ťažkého smútku, túžby a čakania za mesačnej noci, keď mesiac svieti z balvanov. Túto ťažkú náladu dotvára Schneider hudobne tak, že nad akordickým sprievodom naširoko rozvádza pochmúrny spev, ktorý len na chvíľu ruší v strednej časti arpeggiovými akordmi, keď sa čakanie stáva nekonečne dlhé. Bôľ, vyjadrený v hudbe vychádza z Wagnera- tak ako aj v prvej piesni.
V týchto dvoch piesňach je ľudový výraz utlmený, pretože si vyžadujú prekomponovanú piesňovú formu. 3. Vesper Dominicae (I. Krasko) je najrozsiahlejšou piesňou zbierky. Báseň je plná mnohých konkrétnych obrazov. Je to hlboko dojímavý obraz starej matky. Trnavský ju profiloval v najrozličnejších hudobných kontrastoch od vzrušeného arióza až po celkom pokojný a napätie uvoľňujúci recitatív. Dá sa nazvať aj minikantátou. Začína veľmi jednoducho: akordy bez tercie, čím je vyjadrený pokoj. Andante cantabile- začína sa rozvíjať spev, nálada sa úplne zmení. Trnavský tu načrtol portrét matky. Spev sa opäť vracia do recitatívu.
Animato- syn spomína na matku. Hoci mu básnik venoval len 1 verš, skladateľ to dopĺňa svojimi hudobnými prostriedkami. Sostenuto- od lyriky prechádza k próze. Začína sa recitatívom, ktorý sa vyvinie do spevu. Vtedy matka spomína na svojho syna.
Choral- „Pán Bůh požehnal nám syna“ - úplne mení náladu a vytvára chorál.

opäť tu skladateľ dotvára vlastné hudobné prostriedky.
Andante sostenuto- má recitatívny charakter.
Choral- tu skladateľ cituje pieseň z Tranoscia.
Allegretto- autor mení náladu- prírodný obraz.
Andante- skladateľ sa opäť vráti do atmosféry na začiatku piesne. Tónina sa mení z g mol na G dur.
V tejto piesni poznať najmä Dvořákov vplyv. Dá sa povedať, že je tou najgeniálnejšou piesňou. Tu i v ďalšej piesni sa už zreteľne vytvára slovenská melodika.
4. Letí havran, letí.. (S. H.- Vajanský) v otriasajúcom podobenstve líči biedny osud slovenského ľudu. Porovnáva tu život slovenských detí so životom zvierat. Havran tu pôsobí ako zvukomalebný objekt. Ku koncu zvukomalebné prvky miznú, mizne aj akákoľvek dramatičnosť, dominuje len spev. Pieseň patrí k najpôvabnejším a najpoetickejším piesňam Schneidra – Trnavského.
5. Nôžka (S. H.- Vajanský) je pohľadom do humornej samopašnosti mladých ľudí. Je to jediná pieseň s veselým tónom. Podnetom k humornej samopašnosti je stúpnutie na nohu mladej žene.
6. Uspávanka (slová ľudovej poézie) je najpopulárnejšou už zľudovelou piesňou. Nesie v sebe melodicky vrúcnu, ušľachtilú lyriku. Tematicky je to v podstate známa ľudová pieseň Bol jeden gajdoš, no myšlienka je ďalej hudobne rozvedená a rozšírená. Namiesto epického textu autor spojil melódiu s lyrickou ľudovou poéziou, rozvinul ju a vyvŕšil na citové rozochvenie. Podarilo sa mu pôvodný ľudový námet umelecky prehodnotiť a dotvoriť.
7. Keď na deň zvoniť mali (I. Krasko) je reflexívnou lyrikou.
8. Guslar (S. Hurban - Vajanský) je opäť minikantátou. Skladateľ tu zhudobnil obraz z prostredia Bosny a Hercegoviny pod Tureckou nadvládou.
9. Magdaléna (Havran) má chansonový, resp. operetný charakter.
10. Kukučka (S. Hurban – Vajanský) – v tejto piesni je tiež zvýraznená ľudovosť. V tomto pohľade na jarnú prírodu rozpráva Vajanský o volaní kukučky v hore a o hre vetríka s mrakmi, ako ich vníma prírodu milujúci človek. Do tejto čistej jarnej poézie vložil Schneider – Trnavský radostný pocit šťastia tým, že spontánne spievajúci sólový hlas spojil so ženským štvorhlasom nielen v prejav nežnosti, ale i v prejav opravdivo precítenej radosti.

2. 2. Estetické poňatie diela
Väčšina piesní má individuálnu, recitatívnu melodiku, pozorne sledujúcu každý obsahový detail a citový záchvev básnického textu. Bohato rozpracovaný, náročný klavírny sprievod tu hrá veľkú dokresľujúcu a náladovú úlohu. Okrem Uspávanky, ktorá má výraznú ľudovú melodiku, nie sú ostatné piesne závislé na piesňových vzoroch a ľudové intonačné prvky sa v nich objavujú len v náznakoch. V tejto zbierke dosiahol Trnavský vysoký štylizačný stupeň piesňovej kompozície- vytvoril tu priam klasický typ slovenskej komornej piesne. Na piesňach zbierky pracoval skladateľ už v Prahe.

V prvom vydaní vyšli Slzy a úsmevy v roku 1909. Zbierku venoval skladateľ svojmu učiteľovi Karlovi Steckerovi.
Takmer všetky piesne v zbierke sú prekomponované, v stavbe i vo výraze oveľa zložitejšie a mnohotvárnejšie než piesne z Drobných kvetov. Každá z piesní má osobitý, vyhranený ráz, pretože každá hlboko tlmočí odlišný básnický text. Niektoré z piesní sú akýmisi intímnymi drámami, v ktorých sa strieda hlboký ľudský smútok raz s vášnivým protestom a žalobou, raz s opájajúcim čarom ľúbostných obrazov.


3. FRANZ SCHUBERT
(1797-1828)
Začiatky hudobného romantizmu sú späté s viedenským skladateľom, súčasníkom Beethovena, Franzom Schubertom.
Narodil sa 31. januára 1797 v predmestskej časti Viedne v Lichtentale nazývanej Nebeská. Už ako jedenásťročný spieval v slávnom viedenskom chlapčenskom zbore. Tu získava i základné hudobné vzdelanie. Ako trinásťročný začína komponovať. Otec Franza Schuberta — učiteľ — nebol nadšený jeho záujmom o hudbu, ale Schubert napriek tomu komponuje. Ako 17-ročný však musel odísť z chlapčenského zboru, absolvuje učiteľský kurz a začína učiť na škole svojho otca. Učiteľské povolanie mu však nedovoľovalo plne sa venovať komponovaniu, a preto sa pridal k spoločnosti spisovateľov, básnikov a maliarov. Žil striedavo u priateľov a venoval sa výlučne komponovaniu. Život tejto spoločnosti umelcov sa sústreďoval okolo hudobných večierkov nazývaných tiež — šubertiády. Vďaka týmto večierkom, na ktorých Schubert hral svoje skladby, sa stal známym a o jeho skladby začal záujem aj zo strany vydavateľstiev.
I napriek tomu však jeho finančná situácia bola zlá a je nútený prijať miesto učiteľa hudby u Jána Esterházyho. V lete 1818 a v roku 1824 pôsobil v jeho letnom sídle na Slovensku v Želiezovciach. Tu získal nové ľudové podnety pre svoju tvorbu a zoznámil sa s cigánskou hudbou.
Schubertov život, na tvorbu mimoriadne bohatý, bol krátky. Jeho zdravie podlomila zákerná choroba týfus a mladý 31-ročný skladateľ dňa 19. novembra 1828 umiera vo Viedni. Pochovaný je — na vlastné želanie — pri hrobe L. van Beethovena, ktorý mu bol celý život veľkým vzorom.

3. 1. Dielo Franza Schuberta
Základom Schubertovej tvorby je pieseň. Jeho zásluhou sa pieseň stala jedným z najčistejších prejavov nemeckého romantizmu. Skomponoval viac ako 600 piesní a z toho 80 na básne W. Goetheho. Hudobný výraz dáva najmä spevnému hlasu a formálne prechádza od jednoduchej strofickej piesne až ku prekomponovaným útvarom.

Medzi jeho najznámejšie piesne patria: Pútnik, Mladá mníška, cyklus Krásna mlynárka (1823), Zimná cesta (1827) a Labutí spev (uvedený po smrti v roku 1828). Nezabudnuteľné sú piesne Margarétka pri praslici, Šípková ružička (znárodne-la), Pstruh a Kráľ duchov.
V komornej tvorbe sa sústredil na krátke útvary klavírne — známe sú jeho Impromtus, Moments musicaux; klavírne sonáty, z ktorých vynikli najmä op. 42 a-mol a sonáty B-dur a A-dur. V sláčikových kvartetách a-mol (1824) a d-mol (1826) s variáciami na druhý diel piesne Smrť a dievča sa vyrovnáva skladbám Beethoveno-vým. Prekrásne je jeho klavírne kvinteto A-dur, ktoré končí variáciami na pieseň Pstruh. Z ostatných klavírnych skladieb treba ešte uviesť Klavírne trio B-dur a Es-dur, Fantáziu C-dur a efektné Rondo brilante pre husle a klavír.
Franz Schubert skomponoval 8 symfónií, z ktorých sú najcennejšie dve posledné — 7. symfónia h-mol Nedokončená a 8. symfónia C-dur Veľká. Obidve mali svoju premiéru až po skladateľovej smrti. 7. symfónia má len dve časti — preto aj názov Nedokončená — bola komponovaná v roku 1822, ale bola uvedená až v roku 1839. 8. symfónia vznikla roku 1828 a keď ju Schubert poslal na uvedenie, vrátili mu ju, že je príliš dlhá a ťažká. Až hudobný skladateľ R. Schuman objavil jej umelecké hodnoty, ale aj tak bola uvedená až po jeho smrti r. 1863.

4. Krásna mlynárka
4. 1. Okolnosti vzniku diela
Schubert tu vychádza z veršov Wilhelma Müllera, v ktorých ho zaujali predovšetkým motívy milostného neúspechu, pocit odcudzenia, neschopnosť dostať sa do kolektívu a napokon smrť. S týmito veršami sa zoznámil náhodne pri návšteve Benedikta Randhartingera, ktorý bol vtedy tajomníkom kniežaťa Seczenyiho. Keď musel Randhartinger narýchlo odísť ku kniežaťu, Schubert zostal sám v izbe, kde na stole ležala knižka. Keď do nej nazrel, jej verše ho tak zaujali, že si knižku vzal a bez slova odišiel. Tajomník však zistil túto stratu, no hneď si uvedomil, kde sa asi knižka nachádza. Ďalší deň sa vybral k Schubertovi a bol veľmi milo prekvapený, keď mu Schubert ukázal niekoľko prvých piesní, ktoré zatiaľ v noci zhudobnil. Boli to vstupné básne Müllerovho cyklu Krásna mlynárka. Schubert si tieto verše zamiloval. Spoznal, že je to „jeho“ text, ku ktorému je viazaný svojimi dispozíciami.
V tej dobe sa v Rakúsku a Nemecku hrala s veľkým ohlasom Paisiellova buffa La Molinara a okrem toho sa vyskytovalo veľa básní s námetom tovarišových ciest, príhod a lások: v móde bola poézia mlynov. V Berlíne sa utvorila malá spoločnosť mladých ľudí v domácnosti Stägemanna, medzi ktorú patril i básnik Wilhelm Müller, Achim von Arnim a skladateľ Ludwig Rellstab.

Títo si zmysleli, že na motív La Molinara vymyslia román medzi mlynárkou Rosou a jej ctiteľmi- tovarišom, lovcom, mladým zemanom a záhradníkom. Každý člen krúžku mal spracovať jednu postavu a skladateľ Ludwig Berger zhudobnil desať, takto vzniknutých básní. To bol zrejme zárodok cyklu Krásna mlynárka, ktorý potom samostatne vytvoril práve Wilhelm Müller. Obsahoval 23 básní s prológom a epilógom. Niekoľko básní vyšlo najprv v časopisoch, konečné znenie však dostali až v súbornom vydaní.
Schubert prevzal Krásnu mlynárku tak, že škrtol prológ a epilóg a tri básne vnútri cyklu. V tomto diele sa úplne stotožnil s tovarišom- je to silne autobiografické dielo. Schubert hľadal útechu v hudbe.
Krásna mlynárka je veršovaný román medzi mlynárkou (v cykle nemá meno), tovarišom a lovcom (sú taktiež bez mena), skladajúci sa z 20 básní. Dej je jednoduchý: tovariš sa pustí na vandrovku, príde do údolia, kde nájde mlyn. Tu sa zamestná a zamiluje sa mlynárky. Má dočasný úspech, ale zvíťazí nad ním lovec, ktorému dá mladá žena prednosť. Tovariš je zúfalý a utopí sa v potoku. Je to teda akýsi chanson du mal aimé, ktorá do erotického motívu vpletá prírodnú poéziu. Vtedajšie obecenstvo ešte žilo pod dojmom Goethovho Werthera, a preto ho tovarišov osud iste dojímal. Okrem toho predstava alpského údolia s pozadím veľhôr so starými stromami a bublajúcim potôčikom sa určite páčila každému rakúskemu - i inému - čitateľovi. Príbeh a scenéria teda zaručovala úspech, zvlášť ak bol milostný neúspech predložený diskrétne a ak sa tam spievalo pri lutne s farebnou stuhou. 4. 2. Rozbor diela
1. Do tohto príbehu vstupuje tovariš radostným vandrovným popevkom, kde spieva: „aké je to šťastie putovať po krásnom svete!“ Je to tovarišov monológ.
2. Aj táto pieseň má zatiaľ nezakalenú radostnú podobu začínajúcej cesty. Tovariš zbadá potôčik, prameniaci zo skaly, pýta sa ho: „Kam ísť?“ potôčik sa tu prejaví bublavými šestnástinami klavírneho sprievodu a bude sa tak i naďalej vynárať podľa narážok textu v obmenách, no vždy so zurčivou bystrosťou.
3. Tu zbadá tovariš mlyn, ktorého milý vzhľad ho akoby pozýva, aby sa tam spýtal na prácu. I tento obraz má svoju dynamiku, pretože skladateľ mení charakter: tremolo namiesto rozloženej figúry(obraz potoka); krúživý motív evokuje mlyn.
4. Táto pieseň vyjadruje pokojnú náladu. Večer sa všetci zhromaždili a tovariš, ktorého prijali do práce, je šťastný, že ho mlynár pochválil. Mladá mlynárka v ňom vzbudila živý záujem. Tak sa i sem dostane 6/8 rytmom energie. Potok je pokojnejší, vo figúrach je protimelódia.
5. Tovariš cíti túžbu upozorniť na seba krásnu ženu a získať jej priazeň.

No veci nejdú tak rýchlo. Na začiatku sú strmé akordy =ide o vzťah k dievčaťu; určité prekvapenie, potom buble potok =anticipácia tragédie.
6. Mladý muž si nie je istý a potrebuje sa dozvedieť pravdu. V piesni „Zvedavý“, ktorú prepísal Smetana pre klavír, vyjadruje ten bodkovaný rytmus istú váhavosť: akoby otrhával lupienky kvietkov a pýtal sa: „má ma rada, nemá ma rada???“ V tejto piesni už akoby nastával dialóg- chce sa pýtať potoka na jeho mienku.
7. V tejto piesni prepukne netrpezlivosť a rozpúta sa v nie menej slávnom valčíku strhujúcim chvatom: „Ich schnitt´ es gern in alle Rinden ein...“ Už by sa konečne malo čosi stať. Pieseň je miniatúrnym Scherzom. Potok tu nevystupuje. V hudbe celkom rozoznať zrýchlený tlkot srdca.
8. Tovariš sa pokúsil ráno pozdraviť mlynárku, no tá ušla zrakom. Tovariš to nechápe. Pieseň je bez figúry, v tónine C dur. Je tu jasný harmonický sprievod.
9. Tovariš hľadá útechu v kvetoch, ktoré rastú pri vode. Utešuje sa ich nevinnou krásou. Opäť tu vystupuje potok; hudobný pohyb plynie veľmi pokojne (samé osminky).
10. Zrazu dej pokročí. Sedeli spolu večer pri potoku! Tovariš videl len ju. Blížiaci sa dážď ich však zahnal domov. Je to akýsi dážď sĺz = spojenie s prírodou, prvá schôdzka sa nevydarila. Pieseň začína v tónine A dur- končí v a mol (tu nadväzuje na Mozarta = vyjadrenie svojho žiaľu)- vystupňuje melanchóliu. Potok je v pokojných sférach, len v pomlčkách sa vzbúri.
11. Po týchto troch lyrických číslach prichádza rozuzlenie: Je jeho! Aké šťastie! Táto víťazná pieseň znie ako nepretržitý jasot. Tým, že mlynárka prišla, si myslí, že ju získal. Figúra je bežná- nemá charakter bublajúceho potôčika.
12. Toto vzrušenie prináša do diela silný kontrast a dovolí, aby sa po ňom ozvala lyrika upokojenia, do ktorého sa vzdialenými zvukmi mieša istá melanchólia. Tu sa má mlynárka rozhodnúť, či bude jeho alebo nie. potok tu nemá miesto, pretože sa to odohráva v interiéri. Sprevádza ich akoby hra na lutne. Je tu pomerne dlhý úvod. Pieseň má určitý dramatický charakter- čiastočne recitatív za sprievodu dlhých akordov. 13. Tovariš je šťastný, preto už nebude spievať. Zavesil lutnu na stenu, spolu so stužkou. Mlynárka povie: „Škoda tej krásnej stuhy, vybledne na tej stene. Mám rada zelenú farbu.“ Tovariš jej stuhu daruje a ovinie jej ju okolo čela.
14. Obrat v deji. Objavil sa lovec. Útočná epizóda v 6/8 takte sa preženie ako vojnové nebezpečenstvo. Pokoj je preč, tovariš žiarli. Pieseň je charakterizovaná určitým vzrušením.

Sprievod je rytmicky veľmi bohatý, nastáva smršť aj v hudbe, lovecké motívy. Tu je dramatický vrchol.
15. Tovariš prosí potôčik, aby povedal mlynárke, nech ho neopúšťa. Šestnástiny prezrádzajú zrýchlený tep nešťastného tovariša. V tejto piesni nájdeme aj isté úseky recitatívneho charakteru.
16. Tovariš sa rozhoduje: Oblečie si poľovnícky úbor a pôjde na lov. Ale nie. Dá sa radšej pochovať do lesa a ani kríž ani kvety nesmú rušiť tú zelenú farbu, ktorú má mlynárka tak rada. V tejto piesni sa tovariš nachádza stále v styku s potokom- ten je veľmi monotónny a smutný, akoby s ním cítil.
17. Tovariš sa stále rozhoduje: Odíde do sveta a rozlúči sa s ňou. Len keby naňho odvšadiaľ neútočila tá zelená! Pieseň nadobúda veľkú dramatickosť, figúry potoka sú vo forme tvrdých dramatických akordov. Schubert sem vložil najprekomponovanejší sprievod. Dynamika tu má najväčší ambitus. Pripomína viac áriu ako pieseň.
18. Kvety, ktoré mu dala, uschli. Nech mu ich dajú do hrobu. A ak pôjde mlynárka okolo a povie: „mal ma rád“, tak opäť ožijú. Tu nastáva upokojenie celej situácie, istá skepsa, vyjadrená i v ďalšej piesni. Bodkovaný sprievod je znakom smútočného pochodu.
19. „Keď srdce umrie láskou“, hovorí tovariš „uschnú ľalie, mesiac sa zahalí do mrakov, aby skryl slzy a anjelici s plačom kolíšu ubolenú dušu.“ Potok mu odpovedá: „Ale keď sa láska ubráni bolesti, vyjde na nebi nová hviezda, rozkvitnú tri ruže, ktoré nezvädnú a anjeli zlietajú každé ráno na zem“. Tovariš sa však napriek utešovaniu potôčika rozhodne odísť zo sveta a prosí potôčik, aby ho jemne kolísal. je to akoby záver cyklu. Všetko sa tu totiž končí. 20. Táto pieseň je takou uspávankou, ktorou potok uspáva tovariša. Nastáva splynutie človeka s potokom.

4. 3. Estetické poňatie diela
Schubertovi sa cyklus dostal do rúk práve v roku jeho ochorenia, kedy bol mimoriadne zranený. Dobová idylka sa stala všeobecne ľudským príbehom sklamanej lásky. Potôčik, prevíjajúci sa básňou ako vedúci motív bol zvukomalebným prostriedkom, ktorý Schubert obľuboval. Celý cyklus vyjadruje nesmiernu citovosť. No Schubert to dokázal vyvážiť a dal dielu stavbu i vnútorný rytmus. Pomohol však k tomu vývoj príbehu, ktorý sa mení a nadobúda rozmanité odtiene. Ide tu vlastne o tovarišovu spoveď a až v predposlednom čísle vystupuje i partner- potok, ktorý hovorí s mladým mužom, ktorý stratil chuť žiť. V poslednom čísle ho potok utešuje a akoby kolíše.
Ide teda o veľmi citový príbeh, ktorý by bol veľmi ťažko prijateľný, keby sa nedostal do rúk majstrovského skladateľa.

Schubert oprel tento cyklus o niekoľko výrazných kontrastov, ako napr. veselý úvodný popevok, živý valčík v „Netrpezlivosti“,.. Zvukomaľba prúdiacej vody pomáha mnohým skladbám, rovnako ako pohyb šestnástin vnáša ruch aj do lyriky. Tovariš sa spočiatku javí ako veselý mládenec, no v skutočnosti je už predurčenou obeťou lásky. Leitmotív potôčika osviežuje celý cyklus svojou prírodnou poéziou. Schubert sa dobre postaral o to, aby sa tkanivo celku prekrvilo životom. Tým zabránil nebezpečenstvu jednotvárnosti a sentimentality.
No vyskytujú sa tu i piesne vyslovene lyrické, kde sa práve javí Schubertov zmysel pre odlišnosť: lyrika „Pauzy“, „Milej farby“, „Zlej farby“, „Suchých kvetov“, „Rozhovoru“ a „Uspávanky“. Tu prestáva záležať na slovách, Schubert ich pretavuje do nádhernej hudby. Je to akoby zbierka citov, kde je zachytené ľudské srdce i jeho zmätok. Cyklus má mocnú katarziu a dokáže lomcovať i poslucháčom, málo ochotným nechať sa dojať. vyznačuje sa vynikajúcou vokálnou sadzbou, spevácky part znie vždy v tej najvhodnejšej polohe. Napriek tomu ľudský hlas virtuózne nezneužíva a s tu značne exponovaným klavírom ho udržiava v rovnováhe.


ZÁVER
Na záver možno len dodať, že skladatelia, s ktorými som sa v práci zaoberala, boli skutočne tými naj v oblasti piesňovej tvorby. Vo svojich piesňach dokázali dokonale vyjadriť všetky svoje pocity a nálady, i nálady autorov ich predlôh. Často dokonca lepšie vyjadrili niektoré kľúčové body hudbou lepšie ako spisovatelia slovom. U oboch autorov niet stopy po navodenej citovosti, ale je to spev, ktorý rastie priamo zo života, odhaľuje ľudský cit v jeho prirodzenosti a kráse, takže znie bezprostredne s jeho vnútrom, čím aj vychováva k citovej úprimnosti.
Schneider-Trnavský, hoci niekedy nadväzoval práve na Schuberta, ukázal nový smer v piesňovej tvorbe, najmä pre tú tvorbu, ktorá má vychádzať z ľudovej tvorivosti, má ju rozvinúť, zušľachtiť a vrátiť v hodnotnejšej podobe ľudu. Ak chce autor dokonale vyjadriť potreby a spôsob života ľudu svojho národa, je veľmi dôležité, aby s ním bol čo najužšie spojený. U Trnavského môžeme vidieť, že sa mu to naozaj podarilo, vedel sa započúvať do nálad svojho ľudu. Týmto smerom viedol i svoju tvorivosť. Mikuláš Schneider-Trnavský myslel realisticky, čo mu umožnilo dokonale odraziť spoločenskú situáciu a život nášho národa práve v hudbe. Mullerova „Krásna mlynárka“ patrí k dielam, ktoré sa nedajú tak ľahko zhudobniť. Je pre to potrebný obrovský talent a majstrovstvo, ktoré Schubertovi jednoznačne môžeme pripísať.

Bez jeho tvorivej invencie, ktorú do tohoto diela vložil, by sa dielo nedalo tak vysoko hodnotiť. Utrpelo by totiž na pestrosti a zaujímavosti, ktorá je pre tak obsiahle dielo nesmierne dôležitá. Hoci nesie celý príbeh znaky pochmúrnosti a smútku, Schubert to dokázal prekonať a vložil tam i veselé časti, ktoré sú dokonalým „obživením a občerstvením“ celého cyklu. Nemožno nespomenúť i ten potôčik, ktorý sa prevíja celým cyklom a tým je tu veľmi dôležitý. Je akýmsi tovarišovým spoluputovníkom. Potôčik je dokonalou zvukomaľbou v každej piesni, v ktorej vystupuje.
Toto dielo by sa dalo vhodne použiť aj pri hudobnej výchove, spojenej s dramatickými prvkami, kedy deti môžu zinscenovať, celý ten príbeh, ktorý bude podfarbený práve piesňami z tohoto cyklu. Podporuje to tvorivosť detí a umožní im to tak naučiť sa počúvať hudbu s porozumením. Budú tu totiž donútení, priradiť k hudbe obsah, čo zatiaľ mnohým deťom chýba.
Piesne, ako Trnavského, tak i Schubertove sú veľmi vhodné, či už na budovanie národného vedomia, alebo na rozvoj tvorivosti u každého poslucháča, ale aj interpreta. Ako už bolo v tejto práci viackrát spomenuté, obaja skladatelia sú v tejto tvorivej oblasti výnimoční a je preto potrebné neustále upozorňovanie laickej i profesionálnej verejnosti na ich genialitu a predovšetkým na neustále prenikanie do ich diel.




























Zoznam použitej literatúry:

1. BACHTÍK, J.: XIX. století v hudbě. SUPRAPHON, Praha – Bratislava, 1970
2. BOKESOVÁ, Z.: Mikuláš Schneider-Trnavský. SAV, Bratislava, 1952
3. GELETA – TVRDOŇ – MICHALOVÁ: Portréty svetových hudobných skladateľov. Učebné pomôcky, nár. podnik, Banská Bystrica, 1988
4. GISPERT, C. a kol.: Svět hudby. Euromedia Group – Ikar, 2000
5. HARTUNG, A.: Aus dem Leben und Schaffen groser Musiker. II.Teil. VWV Verlag, Berlin, 1957
6. HOLZKNECHT, V.: Franz Schubert. SUPRAPHON, Praha, 1972
7. HRUŠOVSKÝ, I.: Slovenská hudba. Štátne hudobné vydavateľstvo, 1964
8. MACHÁT, A.: Schubert – muzikant Boží. Topičova edice, Praha, 1941
9. PETZOLD, R.: Franz Schubert. Verlag Enzyklopädie, Leipzig, 1960
10. POTÚČEK, J.: Súpis slovenských hudobno-teoretických prác. SAV, Bratislava, 1955
11. SCHNEIDER-TRNAVSKÝ, M.: Úsmevy a slzy. OPUS, Bratislava, 1981
12. ZAVARSKÝ, E.: Súčasná slovenská hudba. Nakladateľ J. Závodský, Bratislava, 1947.