Agentúry a manažéri sú dôležitými tvorcami nielen vkusu publika alebo jednotlivca, ale aktívne zasahujú aj do tvorby samotného umelca. Spolupracujú z publikom a presne vedia čo bude trh vyžadovať a na základe takýchto poznatkov ovplyvňujú vkus publika, vkus umelca a trendy trhu. Gýč je totiž všade.
Gýč všetko prepína, nepozná múdru zdržanlivosť. Nechce poznať pravdu o živote, všetko dopĺňa, upravuje, všetko vypočítava na efekt. Hodnotné umelecké dielo by človeka nemalo nechať na pokoji, v sladkej nečinnosti. Musí do nás zasiať semienko nepokoja, pochybnosti, musí nás nútiť premýšľať. Umenie riskuje radšej nepochopenie u nepripraveného diváka či čitateľa, než by sa podrobilo jeho vkusu. Najväčšie nebezpečenstvo vidím v tom, že tolerovaním gýča prestaneme rozlišovať; veci skutočne hodnotné sa stratia v záplave tých bezobsažných, povrchových, na pohľad ľúbivých. A naši príbuzný už ani nebudú vedieť, aká krása je ukrytá v ľudovej piesni, v obyčajnom materiáli, ako sú hlina, drevo, plátno, sklo, nedokážu porovnávať, vyberať si. Aby im ukázali kľúč, ktorý bi ich v bludisku a záplave dnešného braku bezpečne doviedol ku skutočným hodnotám. Neviem, kde je hranica medzi umením a gýcom, neviem, kde je hranica vkusu a nevkusu, ale možno odpoved ponúka výrok Karla Capka: "Nie je vôbec lahké definovat, co je gýc: je to umelecké dielo, ktoré vlastne nie je umeleckým dielom, aj ked sa tak tvári, je to vyhovenie populárnemu vkusu: je to ohavné a úžasne oblúbené: je to pácivé, sentimentálne, frivolné, navonané a nakuceravené a ostužkované a lacné a módne a sprosté a pohodlné na chápanie a vytváranie: je to skrátka gýc, inak sa to povedat nedá.. je to svetový, medzinárodný, zdomácnený fakt vo všetkých civilizovaných krajinách.. Keby sme mali na to slovo, zistili by sme, že nie sú len gýce umelecké, ale aj gýce politické, recnícke, novinárske, kritické, etické a všelijaké iné: zistili by sme, že vo všetkých oblastiach ludskej cinnosti sú gýciari.. a tí druhí .. Kedže gýc nemožno vyhubit, dá sa aspon pomenovat".