Renesancia

Renesancia (po tal. rinascimento/rinascita, po fr. (aj nem. a angl.) renaissance, čo znamená obrodenie, znovuzrodenie) je epocha v kultúrnom a duchovnom vývoji v západnej a strednej Európe súbežná s náboženskou reformáciou a nadväzujúca na antiku, najmä na Platóna.
V Taliansku trvala od 14. do 16. storočia, v ostatných krajinách od konca 15. storočia do 16. storočia (dozvuky v 17. storočí), z toho na Slovensku do roku 1650.

Renesancia bola prevažne mestská kultúra, súvisí so vznikom miest, meštianstva, rozvojom obchodu a trhového hospodárstva. Jej hlavným duchovným obsahom, prípadne východiskom, bol humanizmus.

Pojem renesancia
Pojem znovuzrodenie prvýkrát použil pre obdobie rozkvetu umenia a vedy, ktoré sa začalo na konci 13. storočia v Taliansku, taliansky historik Giorgio Vasari v roku 1550. Pojem renesancia je francúzsky preklad použitý francúzskym historikom Jules Micheletom a ďalej rozšírený švajčiarskym kunsthistorikom Jacobom Burckhardtom v 19. storočí.

Použitie pojmu
Pojem renesancia sa tradične vzťahuje na epochu medzi 14. a 17. storočím. Počas poslednej štvrtiny 20. storočia sa niektorí historici (napr. Charles H. Haskins 1870–1937) začali vyjadrovať v tom zmysle, že renesancií mohlo byť viac. Uvažuje sa o renesancii 12. storočia a už zavedeným a všeobecne prijímaným pojmom je karolínska renesancia. Ďalej sa výraz používa v spojení s národnými procesmi v tomto období, napr. anglická renesancia, talianska renesancia atď.

Vznik a príčiny
Vznik renesancie sa zvyčajne kladie do severného Talianska na koniec 13. storočia. Ak sa uvádza konkrétne miesto, potom je to mesto Florencia. Od 12. storočia v mnohých severotalianskych mestách rástla prosperita vyvolaná predovšetkým zámorským obchodom. Najväčšími obchodnými mocnosťami boli mestá Janov, Benátky a Florencia. K hospodárskemu rozkvetu prispievala aj praktická bezmocnosť cechov, ktoré by boli schopné potlačovať prílišnú prosperitu niektorých skupín mešťanov. Cechy síce existovali, ale držali ich v rukách a na svoj prospech užívali bohaté rodové skupiny (takto sa k moci dostal napr. rod Mediciovcov vo Florencii).

Zároveň vplyvom bojov medzi nemeckými cisármi a pápežmi v Taliansku počas stredoveku neexistovala centrálna moc, ktorá by dokázala odobrať mestám politický či hospodársky vplyv a ani šľachta nemala také pozície ako bolo obvyklé napr. vo Francúzsku alebo v strednej Európe. Častým trendom bolo jej sťahovanie do miest, kde sa dostávala pod moc mestskej samosprávy.
Tieto podmienky – hospodárska prosperita a relatívna politická sloboda - stáli pri vzniku nového typu renesančného človeka. Zároveň existencia viacerých mocenských centier (najbohatšími talianskymi mestami boli: Janov, Miláno, Benátky, Mantova, Ferrara, Bologna, Florencia, Pisa, Siena, Rím) viedla k súťaživosti, ktorá sa okrem iného prejavovala aj v podpore umenia, ktorým sa rada vladárov a mocných mužov mohla prezentovať navonok.

Typické rysy
V jednotlivých druhoch umenia vznikali nové prvky, ale niektoré rysy boli typické pre renesanciu či už ako epochu alebo pre umenie, ktoré vytváral renesančný človek.

- antropocentrizmus
Kladie sa dôraz na človeka, na ľudský rozum, poznanie a pozemský život. Renesančný človek sa vymaňuje zo stredovekého spôsobu myslenia, čiže záujem sa od Boha obracia smerom k človeku samému.

- humanizmus
Renesancia sa obracia späť na vedecký základ umenia. Mnoho umelcov bolo skutočne „renesančných“, zaoberali sa aj anatómiou, optikou, technológiami, ktoré potom používali vo svojej tvorbe. Typickým príkladom je použitie perspektívy v maľbe a kresbe či odlievanie sôch z bronzu.

- realizmus
Napriek tomu si renesanční umelci nárokovali pri svojich dielach návrat k prírode (inšpirovaní antikou), určitý súbor konvencií. Ich realizmus sa týkal hlavne použitých tém. Objavujú sa scény zo „všedného života“ - vzniká napr. novella (poviedka zo života obyčajných ľudí) alebo komédia inšpirovaná životom roľníkov.