Trendy v hodnotení:         

Pri hodnotení vedeckej činnosti je potrebné sústrediť sa nielen na kritéria vedeckej excelencie, ale aj na sociálne a ekonomické relevancie. Prístup ku kombinácii jednotlivých metód hodnotenia, odmietnutie absolutizácie jednej z nich, široké prepájanie vedy a ostatných sociálnych inštitúcii tak, aby sa dosiahli multiplikačné efekty.
 

Poznatky kognitívnej sociológie:

Zdôrazňuje, že k najpodstatnejším stránkam vedeckej činnosti patrí nie len ziskávanie nového poznania ale aj úsilie o jeho prijatie zo strany vedeckej obce.
Toto prijatie sa nedosahuje len logickou a racionálnou argumentáciou, ale aj pomocou iných aktivít, ktoré sa neopirajú o vedeckú racionalitu. (sociálne záujmy vedcov etc., prestíž a reputácia osoby)

Hodnotenie vplyvu techniky

Ide o proces v ktorom sa hodnotí vzťah medzi producentmi a používateľmi techniky. Tento typ hodnotenia sa taktiež sústredí na otázku, či je možné racionálne predvídať a korigovať rozvoj vedy a techniky a jeho dôsledky. Ide o oblasť, ktorá sa nachádza na hranici sociológie a filozofie.
 

Organizácie pôsobiace v tejto oblasti sú inštitucionalizované na rozličnej úrovni:

1. Poradné orgány vlády
2. Parlamentné poradné orgány
3. Nezávislé výskumné inštitúcie
4. Občianske združenia

Hodnotenie vývoja techniky predpokladá splnenie nasledujúcich požiadaviek:

1. Predpovedať realizačné podmienky a potencionálne dopady využitia techniky a tým slúžiť ako akýsi systém včasného varovania
2. Obsiahnuť čo najväčšie spektrum dôsledkov techniky, ktoré je nutné identifikovať
3. Umožniť demokratickú participáciu na tvorbe rozhodnutí

Problémy vednej politiky ako súčasti verejnej politiky

Posledná prednáška
Historický vývoj vednej politiky

Základný koncept vednej politiky sa historicky konštituoval ako národná vedná politika v období po druhej svetovej vojne. Súviselo to s vojnovou skúsenosťou, kedy vyspelé štáty zapojili do vojnového úsilia aj vedu a výskum (predovšetkým projekt MANHATTAN – vývoj atómovej bomby v USA ako príklad). V nasledujúcom období po druhej svetovej vojne sa prioritou stávajú otázky národnej bezpečnosti – ktorá bola tesne spojená s otázkou vedecko-technickej vyspelosti jednotlivých štátov (kozmický výskum, špionážne družice, jadrový výskum etc). Pritom ešte počiatkom 20-teho storočia sa pri rozvoji vedy a výskumu angažoval predovšetkým privátny sektor.
Po druhej svetovej vojne sa však v širokom meradle presadzujú a objavujú rôzne vládne agentúry na podporu vedy a výskumu. Ich úlohou sa stáva definovať vládne priority v oblasti vedy a výskumu.

V tejto fáze sa formuje delenie systémov vednej politiky do dvoch typológii:

1. Liberálny a decentralizovaný model prevládajúci v anglosaských a krajinách (USA a VB)
2. Etatistické centralizované usporiadanie vednej politiky typické pre ostatné štáty v Európe

Väčšina autorov člení vývoj povojnovej vednej politiky do troch základných etáp:

PRVÁ ETAPA: obdobie od konca 2. svetovej vojny až do polovice 60-tych rokov je vo vyspelých krajinách charakterizované ekonomickou prosperitou a scientistickým optimizmom (dôverou vo vedu). Národné výskumné priority sú odvodené od národných bezpečnostných záujmov (3/4 prostriedkov na výskum idú na vojensko-strategický výskum).     

Druhá polovica 60-tych a 70-tych rokov sa vyznačuje dôrazom na sociálnu relevanciu a sociálne ciele vedy. Narastá skepsa voči ekonomickým efektom investícii do autonómnej vedy (veda bez súvisu k ekonomike). Pozornosť sa presúva na prenos výskumných poznatkov do praxe. Okrem tejto orientácie na civilnú prax sa veľký dôraz kladie na výskumné programy z oblasti ekológickej, zdravotnej, energetickej problematiky.