SEP

Organizácia výskumu

Každá vedecká práca sa riadi určitými pravidlami a ustálenými postupmi:

V rámci vedeckého výskumu môžeme hovoriť o troch fázach:

- prípravnej,

- realizačnej (zber empirického materiálu),

- záverečnej fáze (spracovávanie a formulácia záverov - zákonov).

Prípravná fáza výskumu

Formulácia výskumného problému

Formulácia hypotéz

Definovanie spôsobu zberu empirických údajov

Logický rámec prípravy vedeckého výskumu

 

Formulovanie problému

Presná formulácia je veľmi dôležitá úloha pre ďalšie smerovanie výskumu, predovšetkým stanovenie cieľov výskumu a formulovania hypotéz.

Základné pravidlo: problém je opytovací výrok, ktorý sa pýta, aký je vzťah medzi dvoma a viacerými premennými.

Kerlinger vymedzuje tri kritéria problémov a problémových výrokov:

1. Problém má vyjadrovať vzťah medzi dvoma alebo viacerými premennými. Aký je vzťah medzi A a B. Ako sa A a B vzťahuje k C? Je A vo vzťahu k B, ak sú splnené podmienky C a D?
2. Problém by mal byť formulovaný jasne a jednoznačne v podobe otázky, prípadne mal by sa dať veľmi ľahko previesť do otázky. (Nie „problém je ....“) prostredníctvom otázok je problém viditeľnejší.
3. Vyžaduje, aby vymedzenie problému implikovalo možnosti empirického riešenia.

• Problém by mal byť empiricky riešiteľný.

• Mnohé zaujímavé problémy jednoducho nie sú vedecké problémy, pretože nie sú empiricky riešiteľné.

• Niektoré filozofické otázky alebo teologické otázky. 

 

Ako sa dopracovať k formulácii problému?

Samotnému stanoveniu empirického problému predchádzajú dôležité úkony:

Ide predovšetkým o formulovanie teoretickej modelovej predstavy o výskumnom probléme.

Môžeme začínať s istou „hmlistou“ predstavou o jednom jave, prípadne môžeme vychádzať zo záujmu o jeden jav.

V rámci teoretickej modelovej predstavy sa vymedzujú: znaky, komponenty, charakteristické vlastnosti.

Jav je štrukturálny systém zložený z viacerých prvkov, ktorých prítomnosť umožňuje reflektovať určitý jav.

Na odhalenie týchto prvkov sa uskutočňujú myšlienkové postupy:

 

- Funkcionálna analýza

- Systémová analýza

Systémová analýza:

predstavuje rozčlenenie sledovaného javu na jeho jednotlivé zložky a skúma sa ich vzájomná závislosť.

Príklad: spokojnosť s prácou

Funkcionálna analýza:

Vyčlení sa vonkajšia podmienenosť skúmaného problému, vzájomný vzťah vplývajúcich faktorov, sila spôsob a smer ich pôsobenia.

Príklad: spokojnosť s prácou
Môžeme sledovať i faktor prestíže zamestnania alebo zamestnávateľa, „konkurencia“ zamestnaní a iné javy.

Funkcionálna analýza

Funkcionálna ako aj systémová analýza umožňuje spôsob, akým sa dopracovať k jednoduchšiemu formulovaniu problému, prostredníctvom odhaľovania vzťahov vo vnútri sledovaného javu ako aj vonkajších podmieňujúcich vplyvov.

Príklad: Ako pôsobí možnosť sebarealizácie na spokojnosť s prácou.

Príklad: Pôsobenie regionálnej miery nezamestnanosti na spokojnosť jednotlivca s prácou.

Formulácia hypotéz

Hypotézy predstavujú druhý dôležitý krok pri zostavovaní dotazníka.

V rámci hypotéz sa jednotlivé zložky z teoretickej modelovej predstavy dávajú do vzájomného vzťahu, v rámci ktorého sa predpokladá ich vzájomné pôsobenie.

V rámci tohto vzťahu hovoríme o závislej premennej A a nezávislej premennej B.

Príklad: Ak B> 1, tak A klesá.

Hypotézy a ich vymedzenie

Hypotézy možno charakterizovať ako určité vedecky zdôvodnené predpoklady:

• o štruktúre a vývine skúmaných objektov,

• o charaktere prvkov a väzieb, ktoré tieto objekty javy tvoria,

• o mechanizme ich pôsobenia a rozvoja,

• Hypotéza predstavuje pravdepodobnostné tvrdenie  - nie vyriešená otázka pravdivosti tvrdenia, ktoré obsahuje. Je možné jej potvrdenie, ale aj negácia.

Funkcie hypotéz

• Výpoveď o stupni dosiahnutého poznania skúmaného problému.

• Návod na pokračovanie výskumu a definujú nástroje realizácie výskumu.

• Prostriedok prevodu všeobecných pojmov do roviny pozorovateľných znakov.
Hypotézy:
Východiskové (hlavné) hypotézy: H0 – základný predpoklad, z ktorého sa vo výskume vychádza.

Pracovné hypotézy: Sú konkretizáciou východiskových hypotéz a vytvárajú sa z operacionalizovaných pojmov. Tvoria významný prostriedok, ktorý umožňuje sústrediť pozornosť na skúmanie základných a určujúcich stránok sledovaného javu.

                              H1                       

H0                         

H2

                               H3

                               Hn

Pravidlá pri formulácii hypotéz

• Hypotéza nemá protirečiť empirickým faktom.

• Hypotéza nemá protirečiť vedeckým teóriám, ktorých pravdivosť bola v danej oblasti dostatočne dokázaná.

• Hypotéza má byť empiricky overiteľná.

Pravidlá pri formulovaní hypotéz:

1. Nemali by byť výsledkom intuitívneho prístupu, ale majú byť výsledkom z poznávaného faktu.


2. Nemali by obsahovať pojmy, ktoré nemajú empirické indikátory.


3. Jednoducho a jasne formulované.

Vedecký výskum smeruje k overeniu pracovných hypotéz, k overeniu hlavnej hypotézy a tým pádom k potvrdeniu alebo vyvráteniu našej teoretickej predstavy o svete.

Výber indikátorov

Je to tvorivá vedecká práca, v rámci ktorej výskumník spomedzi všetkých znakov sledovaného javu vyberie tie, ktorého najlepšie empiricky sýtia. Výber indikátorov je kľúčový pre výskum, je kľúčová činnosť výskumníka.

Indikátory sa hľadajú na jednotlivé pojmy v hypotézach, teda hľadajú sa ich merateľné ekvivalenty.

Typy indikátorov:

Priame indikátory: existuje tam priame spojenie medzi sledovaným javom a indikátorom. Vek, pohlavie.

Syntetický indikátor: Umelý výskumníkom vytvorený indikátor, existuje a využíva sa vtedy, ak nemôžeme vytvoriť priame spojenie medzi sledovaným javom a jeho indikátorom.

Historická a holistická koncepcia T.S. Kuhna

• Rozvoj vedeckej teórie.

• Zdroj tejto dynamiky.

• Nezávislosť pozorovania na teórii.

Jeho teória vývoja vedy je reakciou na pokračujúci pokrok v oblasti vedeckých objavov, nových teórii a koncepcií v priebehu 20-teho storočia.  

Za týchto rýchle sa meniacich podmienok začali vznikať pochybnosti o kontinuálnom vývoji vedy – pozitivistický kumulativizmus.      

Druhým problémom vývoja vedeckého poznania sa stáva otázka ZDROJA tejto dynamiky.     

Ukazuje sa, že samotné vnútorné METODOLOGICKÉ pravidlá nedokážu vysvetliť pôvod zmien a vytváranie nových teórií.      

Je potrebné uvažovať o faktoroch, ktoré sú z hľadiska samotnej vedy, jej poznatkov a metód vonkajšie.       

Tretím problémom v rámci filozofie vedy, ktorý Kuhna viedol k formovanie jeho teórie, bol vzťah teórie a pozorovania.       

Otázka, či sú pozorované skutočnosti nezávislé na teórii alebo naopak, čí sú teóriou ovplyvnené (nevyberáme si náhodou údaje, dáta teda empirické verifikanty podľa teórie, ktorú uplatňujeme?).       

Riešenie týchto troch problémov Kuhn načrtol v knihe Štruktúra vedeckých revolúcií.       

Kľúčovým termínom jeho teórie je pojem: vedecká paradigma – chápe ju ako určitý vzor riešenie vedeckých problémov, ktorý je platný v určitom období (klasická mechanika, teória relativity etc.)        

 

Vedecká paradigma má nasledujúce dve charakteristiky:

1. Ich prínos a výsledky vyvolávajú schopnosť udržať si určitú skupinu používateľov, ktorí tieto paradigmy používajú a tým ich udržujú funkčné.


2. Sú dostatočne otvorené, aby ponechávali dostatočné množstvo problémov na riešenie (nezodpovedajú na všetko).

• Paradigmu je možné chápať ako spôsob videnia sveta vedcom.

• Ako celok vedeckých poznatkov, ktoré si vedec osvojil a ktoré uplatňuje pri svojej praxi.

• Je to aj súbor historicky vzniknutých pravidiel rozvíjania vedy v určitom období.

• Paradigma určuje výber problémov, ich formuláciu v danom období a obsahuje kritéria riešiteľnosti.

• Na základe takéhoto vymedzenia paradigmy Kuhn formuje svoje historické chápanie vedy.

• V počiatočnom štádiu má veda predparadigmatický charakter. Existuje pluralita názorov, uplatňovaných metód, o problémoch a spôsoboch ich riešenia. Vzniká značné množstvo škôl, formujú sa špekulatívne
teórie.

• Výskum pozostáva v tomto štádiu skôr z náhodného zberu dát a vytvárania neucelených teórií.

• Výsledkom tohto počiatočného obdobia je podľa Kuhna víťazstvo takej teórie, ktorá je lepšia ako ostatné. Táto teória sa potom stáva paradigmou.

• Vzniknutá paradigma nevysvetľuje všetky javy.

• Vymedzuje presnejšie predmet skúmania určitej disciplíny, definuje vedecké problémy, charakterizuje spôsob ich riešenia.

• Prijatie paradigmy zahajuje nové obdobie vo vede – obdobie normálnej vedy.

• Cieľom normálnej vedy je artikulácia, rozpracovanie konkrétnej paradigmy. Kuhn toto obdobie charakterizuje ako obdobie riešenia hlavolamov v rámci daných teórii a metód.

• Problémom normálnej vedy sú takzvané čistiace operácie, kedy je nová teória aplikovaná na nové situácie.

• Ide o bežné kumulovanie poznatkov v rámci prijatej paradigmy.

• Normálna veda podľa Kuhna neposkytuje prostriedky pre zásadnú zmenu v poznaní.

• Nie je zameraná na odhaľovanie nových javov – považuje ich za anomáliu.

• Paradigma nie je večné, v rámci riešenia úloh v rámci normálnej vedy sa objavujú anomálie, problémy, ktoré nie je možné riešiť v rámci existujúcej paradigmy.

• Paradigma nevysvetľuje všetky javy, ktoré boli s jej pomocou získané.

• Ak množstvo a závažnosť týchto zistení narastá nastáva krízové obdobie vo vývoji vedy.

• V tejto situácii začínajú vedci hľadať nové vysvetlenia – nové videnie sveta a novú teóriu.

• Toto obdobie označuje ako obdobie vedeckej revolúcie.

• Vzniká pluralita nových, často špekulatívnych riešení a teórií, ktoré sa navzájom popierajú.

• Vyústením tohto obdobia je prijatie novej paradigmy, čo znamená radikálnu zmenu vo videní sveta a zmenu optiky nazerania na svet.
Vývoj vedy tak podľa Kuhna prebieha v troch štádiách:

1. Normálna veda


2. Krízová situácia


3. Vedecká revolúcia

• Kuhn popisuje situáciu pred a po zmene paradigmy:

1. Aj keď sa zástancovia novej a starej paradigmy pozerajú na rovnaké javy vidia ich odlišne.


2. V dôsledku toho zastávajú rozdielne stanoviská, čo je vedecký problém a ako ho riešiť.

1. Aj keď nová paradigma operuje s podobnými pojmami vystupujú v nových súvislostiach a tým sa mení ich zmysel,


2. So zmenou paradigmy sa vytvára radikálne nové poznanie,


3. Paradigmy sú neporovnateľné, predstavujú navzájom uzavreté diskurzy.

Prednáška 6: Poznávanie sociálno-ekonomických procesov – paradigmatické ukotvenie

• Individualizmus

• Holizmus

• Racionalizmus

• Intencionalizmus

Individualizmus

• Zdôrazňuje predpoklad, že základné jednotky sociálneho života sú samostatné, v podstate nezávislé entity - ľudia.

• Podľa individualizmu, každý z nás prežíva jedinečné a osobitné stavy vedomia, ku ktorým má prístup len on a nik iný.

• Každý človek tak predstavuje osobité a jedinečné JA odlišné od iných.

• Individualizmus ako paradigma sa pri snahe vysvetliť konanie zameriava výlučne na vlastnosti a konanie jednotlivcov.

• Popper dodáva: Všetky spoločenské javy predovšetkým chod inštitúcií je potrebné chápať ako následky rozhodnutí ľudských indivíduí .....nikdy by sme sa nemali uspokojiť s vysvetleniami postavenými na takzvaných „kolektivitách“.

• Individualizmus chápe spoločnosť ako zmes jednotlivcov, ktorý ju vytvárajú. Všetky aktivity v spoločnosti je možné rozložiť na konanie jednotlivcov.

• Hayek k tomu dodáva: Sociálne javy môžeme pochopiť len tak, že pochopíme individuálne činy, ktoré ich vytvárajú.

Tento druh metodologického individualizmu môžeme sledovať napríklad v prípade:

Teórii racionálnych volieb – sociológia a politológia

Neoklasické prístupy v ekonómii

• Podľa individualizmu vznikajú základné ľudské potreby, schopnosti a motivácie v každom jednotlivcovi bez ohľadu na sociálne skupiny alebo sociálne interakcie.

• Individualizmus nachádza svoju oporu v obecnej ideológii a v konkrétnych sociálnych podmienkach moderného sveta.

• Liberálna ideológia osvietenstva – vyzdvihovala ideál spoločnosti slobodných a rovných jednotlivcov. Podľa tohto ideálu je každý z nás tým, čím je ako jednotlivec a nie ako člen nejakej sociálnej skupiny. Zákony a inštitúcie by sa mali utvárať v súlade s právami človeka ako jednotlivca.

• Osvietenský liberalizmus pomohol vytvoriť a k svojmu prežitiu využíva sociálnu skúsenosť ľudí žijúcich v moderných spoločnostiach.

• Liberálna ideológia a sociálna skúsenosť typická pre moderné spoločnosti podporuje predstavu, že jednotlivec sa zásadne odlišuje od iných, ktorí k nemu majú len vonkajší sprostredkovaný vzťah.

• Kritický pohľad na Individualizmus: Nemôžeme až tak striktne oddeliť jednotlivca od iných - od jeho okolia, pretože JA nie je od neho nezávislé. Okolie je skôr aj súčasťou nášho ja.

Znie to ako zvláštne konštatovanie, že ľudia ich JA nie sú od seba zásadným spôsobom oddelené. Kritici poukazujú na tú skutočnosť, že veľká časť našichzámerov je výsledkom prítomnosti iných ľudí a nevyhnutne závislá na iných ľuďoch.

Zámery sú len obyčajné duševné stavy, existujúce v mysli jednotlivca. Samotné zámery sa však vytvárajú zo sociálnych praktík – pravidiel, inštitúcií a zákonov. Bez nich by sa väčšina zámerov vôbec nemohla

vytvoriť.

• Sebavedomie si začneme uvedomovať až vtedy, keď si začneme uvedomovať, že niekto iný si je vedomý nás samotných.

• JA – individualitu si uvedomíme až vtedy, keď si seba samého uvedomíme ako objekt pre iného.

Holizmus – indivíduum ako chyméra:
Holizmus predstavuje presvedčenie, že vlastnosti jedincov sú výhradne funkciou ich miesta v spoločnosti. Identita jednotlivca je určená jeho skupinovou príslušnosťou a vytvárajú ju sociálne a kultúrne sily. Podľa holizmu sme tak vlastne prostriedkom, ktorým sa vyjadrujú kultúra a spoločnosť. 

• Predstavitelia holizmu trvajú na tom,aby sa sociálne javy študovali na svojej vlastnej autonómnej makroskopickej úrovni.

• Ďalej tvrdia, že teórie vysvetľujúce sociálne javy, nie sú redukovateľné na teórie o jednotlivcoch, ktorý v nich vystupujú.

• DÔVOD: jednotlivci sú tým, čím sú vďaka sociálnym celkom, ku ktorým patria.

• Základom akejkoľvek teórie ohľadom spoločnosti a sociálnych procesov musia byť sociálne celky a nie jednotlivci, ktorí ich tvoria.

• K princípom holizmu priraďujeme:

1. E. Durkheima


2. Štrukturalizmus – ľudia nevytvárajú systém významov, naopak sú týmto systémom významov pretváraní a žijú v ňom.

Holizmus má pre štúdium sociálnych, ale aj ekonomických procesov zvláštnu príťažlivosť z dvoch dôvodov:

• Za prvé: veda sa samotnou svojou povahou zameriava predovšetkým na členov určitej triedy.

• Za druhé: veda nechce predmety len popísať, ale snaží sa vysvetliť prečo sú, aké sú a v tomto sa nachádza značná príťažlivosť holizmu.

• Príťažlivosť holizmu: Veda, moderná spoločnosť a produkcia rizík

 

Kritický pohľad na súčasnú dobu Ulricha Becka

Koncepcia rizikovej spoločnosti:

Súčasné spoločnosti sú permanentne ohrozované vysokými technickými rizikami a sú neschopné zvládať tieto riziká pomocou svojich byrokratických mechanizmov. 

• Moderná spoločnosť sústavne produkuje svoje vlastné ohrozenie. Pri jej bežnom úplne normálnom fungovaní sa hromadí toľko rizík, že to spochybňuje samotnú rozumnosť jej základov.

• Riziká, ktoré moderná spoločnosť produkuje sa kumulujú a potom spájajú do podoby globálneho (ekologického alebo iného) ohrozenia. Ich rozsah už vzrástol natoľko, že sa stali kontrolovateľné iba okrajovo.

• Moderné masovo produkované riziká sú čímsi zásadne odlišným od predmoderných rizík.

• Boli videné ako vonkajšie, výsledok transcendentálneho zásahu, ako nevyhnutné osudové udalosti.

• Beck hovorí, že hladomory, morové rany a prírodné katastrofy nie sú riziká v pravom zmysle slova, pretože nie sú dôsledkom ľudského rozhodovania, ktoré vychádza z úvah o technicko – ekonomických výhodách.

• Moderná spoločnosť dokázala tieto tradičné riziká prostredníctvom vedecko-technickej racionality zvládnuť.

• Vytvorila sieť na ich zvládanie prostredníctvom rôznych mechanizmov diagnostikovania, kalkulácie, rôzne systémy štátneho alebo súkromného zabezpečenia a poistenia.

• Všetky tieto nástroje vniesli do oblasti neistôt určitú mieru racionality a predvídateľnosti.

• Problém dnešnej doby je podľa Becka v tom, že súčasné riziká sú takého charakteru, že v minulosti vypracované mechanizmy v konfrontácii s nimi strácajú zmysel.

• Riziková spoločnosť začína tam, kde spoločenské mechanizmy vytvorené na zabezpečenie istoty úplne zlyhávajú.

Charakter nových rizík:

Nové riziká nie je možné v ich dopade presne ohraničiť a to či už sociálne alebo teritoriálne.

V moderných spoločnostiach, ktoré odstránili veľkú časť vrodených diskriminácii, vytvárajú predovšetkým veda a technológia celú sériu nových ohrození. Tieto ohrozenia nie sú spojené s biedou a nedostatkom, ale s neistotou a strachom.

• Spolu s tým, ako bola v moderných krajinách redukovaná bieda, dochádza k nebývalému rozšíreniu technologických rizík.

• Tieto riziká sú však neviditeľné, je to ich základná povaha.

• Potrebujú vedu, jej teórie jej experimenty a jej merania, aby boli vôbec viditeľné.

• Tým sa občania laici stávajú nedobrovoľnými rukojemníkmi občanov vedcov.

• Keď to teda porovnáme s minulosťou - bieda a choroby, teda tradičné riziká, boli viditeľné, čitateľné a prežívané.

• V dnešnej dobe sú však hrozby individuálne neuchopiteľné bez pomoci vedy, ktorá ale do značnej miery prispieva k ich produkcii.

Spoločnosť dominujúcej vedy – charakteristiky druhej polovice 20-teho storočia

• Približne od konca 20-teho storočia sa začína hovoriť o tom, že vyspelé západné spoločnosti vstúpili do novej fázy svojho vývoja.

• Ako prvý diagnostikoval túto zmenu americký sociológ Daniel Bell, ktorý hovoril o nástupe postindustriálnej spoločnosti, ktorej vývoj bude smerovať k rastúcemu významu vedy a vzdelávania.

• Zbigniew Brzezinski ju charakterizoval ako spoločnosť technotronickú.

• Alain Touraine hovorí o programovej spoločnosti.

• Alvin Toffler hovorí o superindustriálnej spoločnosti.

• Význam týchto teórií spočíva v tom, že dávajú veľký dôraz na úlohu vedy a vzdelávania a hovoria o takzvanej spoločnosti poznania:

• Spoločnosť poznania je väčšinou zasadená do širšieho rámca vývoja ľudskej spoločnosti. Typológia týchto spoločností je založená na dominantnom spôsobe produkcie v ekonomike.

• Najjednoduchšie dostupné delenie je nasledujúce:

1. Spoločnosť lovcov a zberačov – neolitická revolúcia


2. Agrárna spoločnosť – industriálna revolúcia


3. Industriálna spoločnosť – informačná a vedomostná revolúcia


4. Postindustriálna spoločnosť

• Agrárna spoločnosť – základom bohatstva a ekonomiky je vlastnenie pôdy.

• V spoločnosti industriálnej sú základom bohatstva suroviny a fyzické statky ako továrne, dopravné prostriedky etc.

• V spoločnosti poznania sú zdrojom poznania informácie, poznanie a vytváranie poznania. Základnú myšlienku spoločnosti poznania by sme mohli formulovať nasledujúcim spôsobom: Zatiaľ čo základnými prvkami v modernej spoločnosti bol fyzický kapitál, množstvo ľudskej práce a priemysel, v súčasnej dobe sme svedkami transformácie spoločnosti, v ktorej sa kľúčovým faktorom produkcie stáva poznanie.

Hlavným myšlienkovým predchodcom koncepcie spoločnosti vedenia sú teórie postindustriálnej spoločnosti – Daniel BELL
Podľa Bella svet prechádzal druhou modernizačnou transformáciou, ktorá sa vyznačuje:

1. Rozvojom služieb.


2. Rozvojom teoretického poznania.


3. Vedeckou racionalitou, ktorá preniká do všetkých sfér.

Podľa Bella bude poznanie zaručovať úspech a moc. Pôjde o špecifický typ poznania – a to poznanie teoretické (teda abstraktné, kodifikované, ktoré môže byť aplikované v rôznych situáciách. 

Podľa Bella k základným objavom a inováciám dnes už nedochádza náhodne, ale predovšetkým na základe hlbokých teoretických znalostí (vo všetkých oblastiach). Teoretické poznanie sa tak stáva hlavným
princípom, o ktorý sa opiera Bellov koncept postindustriálnej spoločnosti. Termín postindustriálnej spoločnosti začal byť v priebehu 70-tych a 80-tych rokov postupne vytláčaný koncepciami informačnej spoločnosti (Toeffler)       

Koncepcia informačnej spoločnosti prišla so záverom, že informačné technológie určujú charakter sociálnej štruktúry dnešnej spoločnosti; informácie sa stávajú novým kľúčovým strategickým zdrojom v dnešnej spoločnosti. Tí, ktorí s týmito informáciami pracujú a dokážu ich regulovať a spracovávať – symbolickí analytici – sa stávajú novou elitou.    

Koncepcie postindustriálnej a informačnej spoločnosti môžeme považovať za akýchsi predchodcov konceptu spoločnosti poznania. Za zakladateľa konceptu spoločnosti poznania môžeme považovať Petera Druckera. Ale okrem neho bola dôležitá úloha autorov v 90-tych rokoch (Wilke, Stehr).

1. Pre spoločnosť poznania je typické vytváranie infraštruktúr druhého rádu (infraštruktúra prvého rádu sú cesty železnice) – informačných a komunikačných technológii. Umožňujú urýchlenie všetkých procesov a tak na rozdiel od industriálne sféry sa čas a priestor stávajú irelevantným obmedzením produkcie.
   
2. Druhým faktorom sú zmeny v ekonomickej štruktúre – u moderných produktov sa cena výrobku čím ďalej tým viac odvíja nie od ceny surovín a práce, ale od poznania, ktoré bolo potrebné na jeho vyrobenie. Napríklad zisk na výrobe jedného mikroprocesora je približne 400%.
3. Tretím trendom sú výrazné premeny profesijnej štruktúry a trhu práce: vyžaduje sa čím ďalej vyššia kvalifikácia na členoch spoločnosti. Táto kvalifikácia má však aj rozdielnu podobu, zatiaľ čo v minulosti bola postavená na pilieroch zručnosti a znalosti remesla, dnes je dôležité aj rozsiahle systematické poznanie.
   

• Význam rozdielov medzi delením na sektory služieb a priemyslu sa stiera.

• Rastie význam rozdielov stavaných na kvalifikačných základoch.

• Ak to všetko zhrnieme za určujúce charakteristiky spoločností poznania môžeme považovať:

1. Masová produkcia poznania.


2. Cena tovarov a služieb je daná množstvom poznania, ktoré je potrebné na ich produkciu.


3. Zvyšuje sa podiel populácie s vysokoškolským vzdelaním.


4. Masové investície do vzdelania výskumu.

• Potreba neustálych inovácií

MODUS 1:

1. Objav predchádza aplikácii.
2. Problémy vhodné na skúmanie sú väčšinou len v akademickej oblasti, curiosity driven prístup.
3. Disciplinárnosť.
   
4. Ostré hranice medzi základným a aplikovaným výskumom.
5. Prevládajú stabilné hierarchické a homogénne formy organizácie.
6. Rozhodujúci je dôraz na genialitu a individualitu vedca.

MUDUS 2:

1. Objav a aplikácia nie sú striktne oddelené, objavy vznikajú aj v kontexte aplikácie.
2. Na definícii problémov sa podieľa celá spoločnosť.
3. Multidisciplinárnosť.
   
4. Zotretie hraníc medzi aplikovaným a základným výskumom.
5. Prevládajú nehierarchické a prechodné formy organizácie.
6. Produkcia poznania je kolektívna záležitosť.

Hodnotenie vo vede a výskume

• Hodnotenie vedy a výskumu je systematický a objektívny proces, ktorý určuje relevanciu a efektivitu vednej politiky.

• Narastajúca rôznorodosť nástrojov vednej politiky vedie k nutnosti využívať rôzne metodológie monitorovania vedeckej politiky.

• Cieľom monitorovania a hodnotenia je poskytnúť objektívne, politicky nezaťažené a nezávislé informácie pre rozhodovanie efektivite a význame podpory.

• Výsledky hodnotenia poskytujú spätnú väzbu pre proces vytvárania vednej politiky a pomáhajú hodnotiť základné princípy politiky.

• Peer review:

Tradičný a dlhodobo považovaný za jeden z najlepších prostriedkov, ktorými sa hodnotí veda.Ide hodnotenie vedy, na ktorom sa podieľajú predovšetkým výlučné autority z daného oboru alebo oblasti výskumu. Systém je postavený na predpoklade, že výskum môže hodnotiť iba ten kto mu rozumie. Je to systém, ktorý vyžaduje dodržovanie obecne prijatých vedeckých noriem a sebakritický ale nie ale nie egocentrický prístup každého účastníka k hodnoteniu.        

Systém však má určité nedostatky a z toho dôvodu aj silných kritikov. Častou pripomienkou je, že moderná veda je príliš silná a uzavretá sociálna inštitúcia, že by nemala byť ponechaná len na
systém svojej vlastnej vnútornej kontroly zo strany samotných vedcov. Ďalšia námietka voči systému peer review sa týka jeho objektivity a zložitosti. Argumentuje sa predovšetkým tým, že jednotlié vedné oblasti sú uzavreté sociálne systémy a sociálne skupiny, kde môže prevládať systém vzájomných vzťahov, ktoré výrazne narušujú objektivitu.

Preto odporcovia tohto systému argumentujú, že je potrebné hľadať objektívnejšie mechanizmy.

Časová náročnosť.

Jednoduchším a pri tom kvantitatívnym postupom pri hodnotení výskumných tímov a vedcov je posudzovanie podľa počtu publikácii. Metóda vychádza z predpokladu, že vedec, ktorý viac publikuje je pracovitejší a úspešnejší. Počet publikácii nevypovedá nič o ich kvalite. Skutočne nové a prevratné myšlienky sú vzácne a z kvantitatívneho hľadiska ide o veľmi malú časť. Preváženie dôrazu na kvantitu publikácii by znamenalo nastolenie súťaženia, ktoré by prinieslo záplavu veľkého množstva neužitočných publikácii.

Metóda citačných databáz:
Táto metóda nemeria a nezisťuje len rozsah publikačnej činnosti, ale aj jej prijatie vo vedeckej obci a komunite. Vychádza sa pri tom z predpokladu, že publikácia, ktorá je častejšie citovaná v iných publikáciách má určitý vplyv na prácu druhých a prispieva tak k rozvoju vedeckého pŕogramu. To samotné je dôkazom jej kvality.

Ale aj tu existujú určité námietky:

Publikácia nemusí byť citovaná pre svoju kvalitu ale z rôznych iných dôvodov (autor poukazuje na to, že má prehľad v danej téme a že pozná všetky zdroje, citačné okruhy).

Trendy v hodnotení:         

Pri hodnotení vedeckej činnosti je potrebné sústrediť sa nielen na kritéria vedeckej excelencie, ale aj na sociálne a ekonomické relevancie. Prístup ku kombinácii jednotlivých metód hodnotenia, odmietnutie absolutizácie jednej z nich, široké prepájanie vedy a ostatných sociálnych inštitúcii tak, aby sa dosiahli multiplikačné efekty.
 

Poznatky kognitívnej sociológie:

Zdôrazňuje, že k najpodstatnejším stránkam vedeckej činnosti patrí nie len ziskávanie nového poznania ale aj úsilie o jeho prijatie zo strany vedeckej obce.
Toto prijatie sa nedosahuje len logickou a racionálnou argumentáciou, ale aj pomocou iných aktivít, ktoré sa neopirajú o vedeckú racionalitu. (sociálne záujmy vedcov etc., prestíž a reputácia osoby)

Hodnotenie vplyvu techniky

Ide o proces v ktorom sa hodnotí vzťah medzi producentmi a používateľmi techniky. Tento typ hodnotenia sa taktiež sústredí na otázku, či je možné racionálne predvídať a korigovať rozvoj vedy a techniky a jeho dôsledky. Ide o oblasť, ktorá sa nachádza na hranici sociológie a filozofie.
 

Organizácie pôsobiace v tejto oblasti sú inštitucionalizované na rozličnej úrovni:

1. Poradné orgány vlády
2. Parlamentné poradné orgány
3. Nezávislé výskumné inštitúcie
4. Občianske združenia

Hodnotenie vývoja techniky predpokladá splnenie nasledujúcich požiadaviek:

1. Predpovedať realizačné podmienky a potencionálne dopady využitia techniky a tým slúžiť ako akýsi systém včasného varovania
2. Obsiahnuť čo najväčšie spektrum dôsledkov techniky, ktoré je nutné identifikovať
3. Umožniť demokratickú participáciu na tvorbe rozhodnutí

Problémy vednej politiky ako súčasti verejnej politiky

Posledná prednáška
Historický vývoj vednej politiky

Základný koncept vednej politiky sa historicky konštituoval ako národná vedná politika v období po druhej svetovej vojne. Súviselo to s vojnovou skúsenosťou, kedy vyspelé štáty zapojili do vojnového úsilia aj vedu a výskum (predovšetkým projekt MANHATTAN – vývoj atómovej bomby v USA ako príklad). V nasledujúcom období po druhej svetovej vojne sa prioritou stávajú otázky národnej bezpečnosti – ktorá bola tesne spojená s otázkou vedecko-technickej vyspelosti jednotlivých štátov (kozmický výskum, špionážne družice, jadrový výskum etc). Pritom ešte počiatkom 20-teho storočia sa pri rozvoji vedy a výskumu angažoval predovšetkým privátny sektor.
Po druhej svetovej vojne sa však v širokom meradle presadzujú a objavujú rôzne vládne agentúry na podporu vedy a výskumu. Ich úlohou sa stáva definovať vládne priority v oblasti vedy a výskumu.

V tejto fáze sa formuje delenie systémov vednej politiky do dvoch typológii:

1. Liberálny a decentralizovaný model prevládajúci v anglosaských a krajinách (USA a VB)
2. Etatistické centralizované usporiadanie vednej politiky typické pre ostatné štáty v Európe

Väčšina autorov člení vývoj povojnovej vednej politiky do troch základných etáp:

PRVÁ ETAPA: obdobie od konca 2. svetovej vojny až do polovice 60-tych rokov je vo vyspelých krajinách charakterizované ekonomickou prosperitou a scientistickým optimizmom (dôverou vo vedu). Národné výskumné priority sú odvodené od národných bezpečnostných záujmov (3/4 prostriedkov na výskum idú na vojensko-strategický výskum).     

Druhá polovica 60-tych a 70-tych rokov sa vyznačuje dôrazom na sociálnu relevanciu a sociálne ciele vedy. Narastá skepsa voči ekonomickým efektom investícii do autonómnej vedy (veda bez súvisu k ekonomike). Pozornosť sa presúva na prenos výskumných poznatkov do praxe. Okrem tejto orientácie na civilnú prax sa veľký dôraz kladie na výskumné programy z oblasti ekológickej, zdravotnej, energetickej problematiky.