Radošinské naivné divadlo začalo písať svoju históriu premiérou hry Nemé tváre alebo Zver sa píše s veľkým Z. V priebehu nasledujúcich rokov sa z amatérskeho súboru (Pitva, r. 1966; Z duba spadol, oddýchol si, r. 1968; Pŕŕŕ, r. 1969) stáva svojské, originálne divadlo nemajúce na Slovensku obdobu. Jeho ľudovosť, múdra naivita vlastná prostému človeku, humorný pohľad vzácny presným zachytením istého spoločenského javu či problému, kritika vzbudzujúca očistný
smiech triafaním do živého začína mať úspech. S hrami Jááánošííík (1970), Človečina (1971), Alžbeta Hrozná (krw
story) –r. 1975 sa divadlo preslávilo nielen na zájazdoch
po Slovensku, ale aj v celej vtedajšej Československej



(2)
republike a vydobylo si stálu scénu na poloprofesionálnej úrovni v Bratislave. Hra Človečina, ktorá tu bola spomenutá je tvrdou karikatúrou malomeštiackej rodiny a vypovedá o citovej ľahostajnosti predstaviteľa modernej konzumnej spoločnosti. V Alžbete Hroznej je stará legenda o krvavej grófke len podkladom pre satiru útočiacu na súčasné konvencie, deformácie, šarlatánstvo a zbyrokratizované myslenie. Radošinské naivné divadlo ako jediné na Slovensku hrá v dialekte (piešťanskom), čo podčiarkuje jeho ľudovosť, jeho záujem o obyčajného človeka ako hrdinu svojich hier, ale i diváka – adresáta vtipu, satiry, irónie, bystrej improvizácie, recesie, gagov, trpkej, odhaľujúcej pravdy i hlbokého optimizmu, s akým členovia súboru veria v nápravu javov, proti ktorým svojím umením bojujú, veria v návrat mravných kritérií tam, kde absentujú. Devízami Radošinského naivného divadla sú originalita, ľudovosť, humor a úderná aktuálnosť. Stanislav Štepka:

Umeleckým vedúcim, dramatikom, textárom piesní, hercom a väčšinou i režisérom Radošinského naivného divadla je Stanislav Štepka. Narodil sa 26. júla 1944 v Radošine, známej aj najsevernejším dobrým slovenský vínom. Všetky školy si odbavil v regióne. Do základnej školy chodil v rodisku, „esvésšku“ navštevoval v neďalekých, severnejších a západnejších Piešťanoch a v trochu ďalšej, južnejšej Nitre študoval na Pedagogickej fakulte slovenčinu
a dejepis. Je trochu špecialista na Slovensko, na jeho
minulosť a súčasnosť, reč a kultúru, literatúru, ktoré



(3)
úspešne využíva vo svojich inscenáciách. Prvým jeho pôsobiskom bola Bojná, neďaleko Radošiny. Za ten čas okrem Zvere.. napísal a v Radošinskom naivnom divadle aj „uviedol“ ďalšie celovečerné hry: Pitva, Z duba padol, oddýchol si, Pŕŕŕ. Z radošinského životného okruhu vykročil až v roku 1970, keď sa stal redaktorom Učiteľských novín.