Ale Radošinské naivné divadlo čoraz častejšie a najmä sústavnejšie hrávalo v Bratislave (aj inde), ktoré sa stalo súčasťou centra a začalo ovplyvňovať vývinovo progresívne jeho proces. V roku 1977 skončil na bratislavskej filozofickej fakulte postgraduálnej žurnalistiky. Bol aj redaktorom Československého rozhlasu od roku 1976. Štepka nepíše svoje hry len tak do luftu, teda pre hocikoho. Nepíše ich ani pre tzv. Príležitosť, honosnejšie nazývanú „spoločenská objednávka“ (výročie, módna téma, nedostatkový žáner). On píše svoje hry pre svoje divadlo a pre svoje obecenstvo. V dejinách divadla to nie je nijaká novinka. Písal tak Shakespeare, Moliére, Goldoni aj Voskovec s Werichom. Štepka je skutočne autorom svojho divadla a je celkom zbytočné skúmať, či je to píšuci herec, alebo hrajúci autor. Jeden básnik napísal: „Je jeden svet a predsa dva sú svety“. V jeho prípade platí, že svet herca a svet autora sú nedeliteľné, pretože len vtedy sa nemôžem vyhovárať, že to, čo hrám, niekto iný zle napísal a to, čo som napísal, niekto iný zle zahral. Keby sme chceli byť trochu ironický, povedali by sme, že je sám sebe katom. Pozoruhodné je na ňom aj to, že okrem mnohých iných, ktorí opúšťajú svoju parketu, akoby sa hanbili za to, čo im je vlastné, akoby to pre nich nebolo dosť dobré, má Štepka odvahu byť sám sebou a budovať svoju statočnú živnosť na



(4)
svojich ozajstných, preukázateľných schopnostiach. Netvári sa. Vyzerá taký, aký je. Chlapec z Radošiny, ktorý sa vlastným pričinením prepracoval až do hlavného mesta a dosiahol tam úspech. A nie preto, že by utajoval svoj radošinský pôvod, ale práve preto, že sa k nemu hlási. Drží sa svojej podstaty, neopúšťa ju, nehanbí sa za ňu a ona sa mu za to odmieňa plným priehrštím humoru a životnej múdrosti, čo vlastne vždy kráča jedno s druhým. A presne taký je Stanislav Štepka a jeho – dnes už tridsaťosemročné dieťa – Radošinské naivné divadlo.

Jááánošííík:

Hra Jááánošííík nastavuje zrkadlo falošnej snahe o ľudovosť. Povestný hrdina je tu len obyčajným smrteľníkom, ktorý chce iba čestne a statočne žiť aj napriek tým, ktorí chcú o ňom vyrábať legendy. Je tu taktiež zachytený obraz dediny, v ktorej vyrastal, každodenný život ľudí, ktorí sa tam nachádzajú a všedné i nevšedné situácie, spojené s nimi a hlavne s našim „hrdinom“. Príbeh je mierne vychýlený od skutočnosti, ale nie v celom slova zmysle. Je tu vyobrazeného mnoho satiry, výsmechu, ale predovšetkým, je celá hra braná ako komédia, a preto je aj tak podaná, a to len tak, ako to vie len Štepka. Ale prvoradým problémom, ktorým sa zaujíma, je hrdinstvo.